„Pred svadbou sme sa poznali iba tri mesiace. Chcela sa vydať, bola sirota, ja tiež, ale pekná, takú som dlho hľadal,“ spomína muž, ktorý si odsedel trest za vraždu. „Teraz viem, že som naletel. Potrebovala mužov, s tým chcela mať modrooké blonďavé dieťa, s iným zas iné. Len so mnou nie a mňa tie večné výhovorky štvali.“
On chcel rodinu, išlo mu na tridsiatku. „Hocikedy som jej len odvrkol, či si myslí,
Keď sme pátrali v minulosti a hľadali osudy vrahov, dopátrali sme sa až k viacerým. Oslovili sme dvoch, ktorí si trest za vraždu a ťažké ublíženie na zdraví odsedeli ešte za komunizmu. Hovoria, že pobyt v dnešnej base by bol pre nich dovolenkou.
že deti prinesie bocian. Netušil som spočiatku, čo sa deje. No ona paktovala s kolegom, boli do seba zahľadení, presviedčal som sa o tom čoraz presnejšie. Na nič iné som časom nedokázal myslieť, iba na to, že je s ním. Nikdy som sa jej však nevyhrážal, nikdy som ju neudrel. I tetka moja plakala, keď videla, ako sa ku mne žena správa.“
Až prišiel ten deň?
Áno. Mal som už napísaný 18-stranový list, v ktorom som popisoval prečo. Chcel som zabiť ju i seba. Bol to skrat, uvedomujem si to. Bolo to z utorka na stredu, pár minút po polnoci.
Ležala, chytil som ju za krk, stlačil a povedal: Teraz ťa idem zabiť. Zaškrabla ma po tvári, zvrtla sa na chrbát a ja som svoje dielo dokonal. Zaškrtil som ju. Nôž, ktorý som mal pripravený na seba, som však už nevládal chytiť, bol to akýsi pud sebazáchovy a možno aj obavy, že to bude bolieť. To som už nedokázal.
Dopísal som ten rozsiahly list, vložil do vrecka a zavesil na dvere kostola. Na vrecko som pripísal: Najprv dajte pánu farárovi, potom žandárom. A išiel som horami, prenocujúc na jednom družstve v senníku, až do druhého mesta.
Predtým, ako som prišiel ku žandárom, išiel som sa riadne najesť, lebo som vedel, že už asi dlho jesť nebudem.
Spoveď odsúseného: Basa z neho urobila tvrďasa Čítajte Chcem ísť za náčelníkom, povedal som prvému žandárovi. Odvrkol mi, že tu nie je, mám prísť o dve hodiny. Nedal som sa a vravím, že som súrny prípad, že som zavraždil manželku.
Ako zareagoval?
Šupli ma do cely aj s nožíkom a šnúrkami na topánkach. Vyšetrovateľka sa so mnou pri zápisnici trápila pol dňa. Všetko som jej opravoval. Potom ma odviezli do basy do Banskej Bystrice, odtiaľ do Trenčína na psychiatrickú vyšetrovaciu celu. Vyšetrovali ma traja psychiatri nezávisle na sebe a – vrátili ma späť do Banskej Bystrice.
Po dvoch týždňoch mi bachar povedal: Ste prepustený na slobodu.
A čo? Ožila?
To aj mne napadlo, nešlo mi to do hlavy. No nebola to sloboda, išiel som do liečebného psychiatrického ústavu v Sučanoch. Hneď od prvých dní ma tak deptali liekmi a injekciami, že som sa spamätal až po troch mesiacoch. Strávil som tam tri roky.
Oľutovali ste svoj skutok?
Celý život to budem ľutovať. Modlím sa aj za ňu aj za celý svet.
Najviac áut kradnú na Orave. Pozrite si veľký prehľad kriminality Čítajte Ako by ste pri nevere a žiarlivosti postupovali dnes?
Rozviedol by som sa.
Odpustili ste jej?
Odpustiť odpustil, ale zabudnúť sa nedá. Ani na to, aká bola, ani na to, že sa to stalo.
Ako reagovalo na váš návrat domov okolie?
Niektorí si pošuškávali, že už sa ten hlupák vrátil. Kamarát mi povedal, že som to nemal urobiť. No ja som mu odvrkol, prečo to nepovedal jej nápadníkovi?
Chceli ste po vražde manželky zabiť aj seba. Prečo?
Bol som presvedčený, že nemám pre čo žiť. Dnes rád čítam, veľa investujem do kníh, chodím do kostola, pravidelne i na spoveď. O tej vražde som na spovedi povedal párkrát. No nikdy som nepopieral ani pred okolím, že som zaškrtil svoju manželku. Stalo sa. Ľutujem to, ale zabudnúť sa nedá. Život ide ďalej.
