Ráno 22. augusta prešli naši redaktori po cestách od Kubína smerom na Vyšný Kubín a na Kraľovany. Za poslednými kubínskymi domami, na strnisku, parkovali štyri bulharské tanky. Čierni, špinaví mladí vojaci, bez úsmevov, bez nálady robili údržbu na tankoch, na tankoch československej výroby!
Strážny ohlásil moju návštevu veliteľovi, neprijal nás, zato podarilo sa mi zistiť názor jedného vojaka – neprišli sme bojovať s vami, povedali nám, že v Československu hrozí napadnutie zvonka. Vec nepotrebuje ďalšieho komentára!
Cestou sme stretali autá, autobusy, nákladné autá a na nich nápisy – Sme za Svobodu, sme za Dubčeka! Interventi choďte domov! Neverte kolaborantom a zradcom našich národov! 1938 – 1968 za čo? Pri kraľovianskych závorách cez železnicu stretli sme sa s juhoslovanskými turistami – pohľady plné účasti, spoluúčasti s nami, ale aj obavy, ako prejdú republikou, či prejdú. Držíme si palce navzájom.
August 68: Kontrarevolúciu nemáme, pomoc nepotrebujeme Čítajte Železničný most v Kraľovanoch strážili dvaja sovietski vojaci od hlavy po päty zahalený v mantloch. Po oboch stranách cestného mosta cez Váh sú zakopané tanky, lafety ich kanónov mieria niekde na východ, smerom na Ľubochňu. Navštívili sme vojenský tábor pri futbalovom ihrisku – množstvo techniky, obrnené transportéry, cisternové vozy. Strážny nám vyšiel v ústrety, sprvu nechcel ani počuť o tom, aby nás ohlásil veliteľovi, nakoniec na veľké naše naliehanie zavolal dežúrneho.
Veliteľ nebol ochotný nás prijať, mal poradu, dozorný sa vrátil s ďalšími troma vojakmi. Pustili sme sa do debaty. Sťažovali sa na nevľúdne chovanie, na zarputilé pohľady, ktoré ich po ceste sprevádzajú. Hovoril, že pri zrážke áut pri Poprade zahynul jeden ich vojak, zhoreli tri autá. Pýtal som sa ho na informácie, ako sa vyvíja situácia, nevedel, nemal informácie. Vravel, zdes neslyšno Moskvu ni Prágu. Nevedel nič o potýčkach v Detve, Prahe, v Brne, o našej krvi , ktorá dnes tiekla v Jihlave. Zhrozil sa, uveril, a – odpľul si. Bol to chlapec z Ukrajiny, záložný poddôstojník. Nepochopil len jedno, že nikto z tých našich ľudí, ktorých trafili sovietske guľky, nemali v rukách zbrane, ale najviac kamene. Nepochopil, ako sa dá strieľať do bezbranných.
Choďte domov
Rozhovor otca s dcérou po príchode Rusov (august 68)
Keď som išiel v stredu z práce domov, hneď som si sadol ku rozhlasu. Potom prišla žena s dieťaťom. Máme trojročnú dcérku. V stredu bola iba tretíkrát v materskej škole. A ako počúvam vysielanie rozhlasu, zrazu počujem dcéru, ako si opakuje: Dubčeka, Dubčeka... Hlásku č nevyslovuje celkom zrozumiteľne.
Pýtam sa:
– Kto ti to povedal?
– Nikto, v ládiu vlaveli.
Ešte raz som chcel počuť dcéru:
– Koho poznáš z rádia?
– Dubčeka, – bezstarostne odpovedalo dievčatko.
Rozosmial som sa. A vytryskli mi slzy. Viete si predstaviť, čo to znamená, keď trojročné deti poznajú meno Dubček? A on zatiaľ (štvrtok 22. 8.) je intervenovaný okupačnými vojskami.
A my nášmu dieťaťu vravíme:
– Dobre, že poznáš Dubčeka, je to dobrý ujo.
Je už neskorý večer, preto dcére pripomíname:
– Rýchlo papaj, lebo u nás sú aj zlí ujovia.
A dieťa je, len mu tak odpadáva mäsko po bradičke. Potom sa s ním musíme pomazliť a potom ide spať. Dieťa spí, my počúvame správy z rozhlasu. Nad hlavami počujeme hukot lietadiel. Dieťa spí, snáď nepočuje, veď spí.
Ale ráno sa pýta:
– Čo to tak v noci hučalo?
– To sú lietadlá, dcérka, zlí ujovia.
Dieťa ukazuje rúčkou ku dverám a vraví:
– Ujovia pleč, pleč, pleč...
JÁN SAHÚĽ
Potom prišiel veliteľ, podplukovník, v republike je druhý raz. Oslobodzoval už Prahu v 45-om. Hneď porovnával – vtedy ste nás vítali ako osloboditeľov kvetinami, dnes kameňmi. Dnes, keď sme vás opäť prišli oslobodiť od kontrarevolúcie, keď bratský Sovietsky zväz podal ruku bratskému Československu a prišiel zachrániť v ňom socializmus.
Zdôraznil, že interview nám neposkytne, ale keď sme mu povedali, že u nás kontrarevolúcia neexistuje, že majú pramizerných informátorov, že ani vláda, ani strana ich nepožiadali o ozbrojený zásah, že ich považujeme za interventov, to ho rozohnilo.
A povedal vari viac, ako by sme v interview od neho chceli. A začali sme potom s rozhlasom. Počúvali ste TASS-u? Sovietski ľudia prejavujú spokojnosť nad tým, že sme vám opäť pomohli. Vravím, vyhlásenie TASS-u som počul z vášho pražského rozhlasu, ktorý stále vysiela. Počul som aj ohlasy zo sveta. Viem o demonštráciách v mnohých krajinách sveta, ktoré vyslovujú účasť s československým ľudom a zásah piatich považujú za porušenie základných noriem spolunažívania, za pošliapanie základných ľudských práv.
Všetky tieto informácie som podľa neho získal z rozhlasu, ktorý je v rukách kontrarevolúcie. Rozčúlil sa, že bystrický rozhlas vysiela až do polnoci kontrarevolučný program. Vysvetľovať mu, že som podrobne počúval a presne viem, čo Bystričania vysielali, bolo zbytočné, pretože nás hodil do jedného vreca s kontrarevolucionármi. Vraj všetci žurnalisti ste kontrarevolucionári, píšete si, čo chcete, aký je to poriadok! A poslal nás za vyšším veliteľom do Žiliny.
Ďakujeme, súdruh podplukovník, za rozhovor. Zrejme ste neprišli k nám s otvorenými očami a ušami, ale s frekvenciou naladenou na veľmi úzky kanál.
August 68: Oravci bojovali proti Rusom slovom a perom Čítajte Po tomto všetkom som si uvedomil jednu vec. Skutočne najmúdrejšie je venovať sa svojej práci o to statočnejšie, o čo je to ťažšie v rozpoložení, do ktorého nás naši bývalí priatelia doviedli, ale o to dôslednejšie zachovávať všetky zásady pasívnej rezistencie pri styku s cudzími intervenčnými vojskami – nevidieť, nepočuť, nereagovať. Zachovať si svoju hrdosť a ľudskú dôstojnosť. To je naša odpoveď, to je naša zbraň!
