Dnes 82-ročný Juraj Langer mal počas intervencie spriatelených armád 32 rokov, býval v Dolnom Kubíne a bol riaditeľom galérie v Oravskom Podzámku.
S priateľmi sa okamžite pustil do záchrany kultúrnych pamiatok, potom sa stal členom partie, ktorá zabezpečovala vydávanie novín Orava a rozhlasové vysielanie, ktoré počúvali v celej Európe. V čase okupácie zažil chvíle, na ktoré sa nezabúda.
“Boli sme vynikajúca partia, verili sme si, mohli sme sa na seba spoľahnúť.
„
Báli sme sa, že prídu poľské vojská a budú drancovať. Preto sme s kolegom Ignácom Kolčákom, ktorý mal Volgu kombi, odvážali najcennejšie obrazy do pivnice rodinného domu Márie Medveckej v Tvrdošíne, ktorý bol výborným krytom.
Keď sme sa vrátili, tak sme najcennejšie sochy ľudového umenia zabalili a vložili do dvoch veľkých dební. Odviezli sme ich do Pucova ku rodičom kolegyne. Bývali na začiatku dediny, tak nás nikto nevidel. Tam sme sošky vybrali a uložili do sýpky, pretože zbožie je ideálne pre udržanie suchého dreva.
Potom som išiel do Kubína a tam som sa primotal do Domu osvety, kde som kedysi pracoval. Vedel som, že majú kontakty s rozhlasom po drôte. Keď sa tento rozhlas po drôte zavádzal, povyše Kňažej bola retranzačná stanica. Pri kolaudácii sa technici opili a jeden muž spadol do relé. Vysielač pokazil. Museli to opraviť, ale nepodarilo sa im to vyladiť presne. Takže naša retranzačka na rozhlas po drôte na celej Orave bola v pásme o dva metre vedľa. Na dlhých vlnách to nebolo poznať, no malo to výhodu. Rušičky boli nastavané na regio-nálne stanice dlhých vĺn, no nás rušiť nemohli, lebo sme mali inú dĺžku. Preto nás počúvali po celej Európe veľmi čisto.
August 68: Kontrarevolúciu nemáme, pomoc nepotrebujeme Čítajte Vtedy na vysielanie relácie nemali nikoho, tak som zaskočil a potom som tam chodil pravidelne.
Vďaka rozhlasu prišli do Dolného Kubína zaujímaví ľudia, ktorí s nami spolupracovali. Dve kolegyne z Krakovskej univerzity, ktoré boli s poslucháčmi v Bratislave, keď to začalo. Na vlastné oči videli, ako z ruského tanku zastrelili dve dievčatá, ktoré vybehli z univerzity. Prišli na hranicu, počuli nás, otočili sa a prišli k nám. Urobili veľmi zaujímavé relácie.
Objavil sa študent žurnalistiky, ktorý náhodou viedol z Liptova jalovicu do Leštín a počul nás. Vyhľadal nás a keďže bol odborník, posadili sme ho do rekreačného domu pre štátny rozhlas v Oravskom Podzámku pri hore, o ktorom nikto cudzí nevedel.
Z dolnokubínskych kasární všetci odišli a ostal tam len politruk. Ten s nami spolupracoval. Doniesol rádioprijímač Lambdu. Bol veľmi citlivý. Dala sa na ňom počúvať aj komunikácia lodí v Atlantickom oceáne. Študentovi sme dali tento prijímač. Počúval celý svet a z tých informácií robil výborné prehľady. Nahovoril ich a my sme ich preberali na vopred dohodnutom mieste, vždy niekde vonku. Dal nám kazety, ktoré sme odvysielali na pošte v Dolnom Kubíne a išlo to do rozhlasu po drôte na celej Orave.
August 68: Schovávajte kačky, husi, bo vám ich poberú Rusi Čítajte Posledné dva dni sa prihlásil vtedajší riaditeľ Tesly v Nižnej Vladimír Stoje. Potom sme nahrávky dávali jemu na moste v Podbieli. V šuplíku mal celé zariadenie na vysielanie v štátnom rozhlase. Zobral kazetu a už sa to vysielalo po celej Orave.
Okrem toho sme každý deň vydávali noviny Orava v Dome osvety. Šéfredaktorom bol Vladimír Medzihradský. Rozvážali sme ich po Orave. Sedel som vzadu a z okna som ich hrsť vyhodil ľuďom v dedinách a mestách, správy sa napísali do jedenástej. Spolu s rozhlasom to boli jediné nezávislé správy, z ktorých sa ľudia dozvedeli zaujímavé a dôležité veci.
S vojakmi sme do styku moc neprichádzali. Na Orave ich bolo málo. Dva bulharské tanky stáli medzi Vyšným a Dolným Kubínom. Vojaci boli aj v Kraľovanoch. Keď do Kubína prišli traja vysokí dôstojníci a hľadali okresný výbor komunistickej strany, nemohli ho nájsť, pretože ľudia odstránili smerové tabule popri cestách aj tabule z budov.
Toto obdobie trvalo asi týždeň. Skončilo potom, ako sa naši vrátili z Moskvy. Boli sme vynikajúca partia, verili sme si, mohli sme sa na seba spoľahnúť. Prežili sme chvíle plné napätia, nádeje aj sklamania. Boli to ťažké časy.
Choďte domov!
Rozhovor otca s dcérou po príchode Rusov (august 68)
Keď som išiel v stredu z práce domov, hneď som si sadol ku rozhlasu. Potom prišla žena s dieťaťom. Máme trojročnú dcérku. V stredu bola iba tretíkrát v materskej škole. A ako počúvam vysielanie rozhlasu, zrazu počujem dcéru, ako si opakuje: Dubčeka, Dubčeka... Hlásku č nevyslovuje celkom zrozumiteľne.
Pýtam sa:
– Kto ti to povedal?
– Nikto, v ládiu vlaveli.
Ešte raz som chcel počuť dcéru:
– Koho poznáš z rádia?– Dubčeka, – bezstarostne odpovedalo dievčatko.
Rozosmial som sa. A vytryskli mi slzy. Viete si predstaviť, čo to znamená, keď trojročné deti poznajú meno Dubček? A on zatiaľ (štvrtok 22. 8.) je intervenovaný okupačnými vojskami.
A my nášmu dieťaťu vravíme:
– Dobre, že poznáš Dubčeka, je to dobrý ujo.
Je už neskorý večer, preto dcére pripomíname:
– Rýchlo papaj, lebo u nás sú aj zlí ujovia.
A dieťa je, len mu tak odpadáva mäsko po bradičke. Potom sa s ním musíme pomazliť a potom ide spať. Dieťa spí, my počúvame správy z rozhlasu. Nad hlavami počujeme hukot lietadiel. Dieťa spí, snáď nepočuje, veď spí.
Ale ráno sa pýta:
– Čo to tak v noci hučalo?– To sú lietadlá, dcérka, zlí ujovia.
Dieťa ukazuje rúčkou ku dverám a vraví:
– Ujovia pleč, pleč, pleč...
JÁN SAHÚĽ
