ZUBEREC. Mlyn, lisovňa oleja a šoltýsky dom z Novote, valcha z Lomnej a mangeľ z Veličnej. Na každom zo starodávnych drevených domčekov umiestnených v skanzene pod Brestovou sa podpísal zub času. Niektoré potrebovali novú strechu, iné náhony, kolesá či ráštubne. Z každého sa stal funkčný remeselný dom podobný tým spred polstoročia.
Zaostrené na strechy
Dom z Novote má novú strechu. Dovnútra vedenie skanzenu nainštaluje stálu expozíciu spracovania ľanu, výroby súkna a plátna.
Návštevníci uvidia starodávne drevené česadlá na ľan, hrebene, trlice, ktoré slúžili na uvoľňovanie vlákna zo stebiel, v zbierke budú kúdele, pradená, kolovrátky, krosná. „Chceme tam umiestniť všetko, čo ľudia používali pri spracovaní ľanu a následnej výrobe tkanín,“ hovorí riaditeľ skanzenu Richard Janoštín.
Strechu bolo treba vymeniť aj na olejárni z Novote. Mechanizmus lisovania ľanových semienok je s menšími úpravami stále pôvodný a funkčný. Už túto nedeľu v nej zamestnanci múzea ukážu a vysvetlia celý postup, ako lisovanie prebiehalo.
„Ľudia najskôr ľanové semená pražili. Už počas toho sa z nich uvoľnila časť oleja. Väčšinu však bolo treba vylisovať. Celý systém je založený na dvoch drevených kmeňoch a kolese, ktoré ich pri točení spájalo. V jednom kmeni bola diera na kovovú nádobu, do ktorej sa uložilo súkenné vrecko s ľanovými semienkami. Druhý kmeň mal čap, presne pasujúci do diery v tom druhom. Pri točení kolesom sa kmene spájali, čap tlačil na vrecúško, z ktorého dierou v kovovej nádrži stekal hotový olej.“ Samotné vylisovanie jedného vrecka nebolo dlhé. Zdĺhavý však bol proces, ak bolo semienok veľa.
Ľanový olej ľudia používali rôzne. Varili s ním, natierali si ho na chlieb, dokonca s ním dobytku natierali pysk, aby ho nemal popraskaný.
Náhony aj ráštubne
Mlyn mal poškodené náhony. Potrebovali kompletnú opravu. Rovnako tak aj ráštubňa, teda konštrukcia, ktorá držala náhon pokope, ale zároveň slúžila aj ako strecha nad mlynským kolesom. Vďaka nej mohol mlynár mlieť ešte aj začiatkom zimy, pretože voda na mlyne tak rýchlo nezamrzla.
To isté bolo treba vymeniť aj na valche. Tá bola z piatich objektov v najhoršom stave. Mnohé drevené časti poškodila drevokazná huba. Remeselníci vymenili hnacie koleso aj kadlub, teda koryto, do ktorého sa ukladalo súkno pripravené na ubíjanie.
Opitý pltník môže ísť z plte rovno do väzenia Čítajte Nová strecha je aj na budove mangľa. V nej chce múzeum vytvoriť expozíciu farbenia plátna. Počas podujatia Plátenná nedeľa, ktoré bude v nedeľu 19. augusta, návštevníci uvidia mangľovanie s pomocou konskej sily. Mangeľ v minulosti slúžil na vyrovnanie vlákien, zároveň vďaka nemu dostala látka nafarbená modrotlačou lesk. To však nie je ani zďaleka všetko, čo vedenie múzea na jedinečnú akciu pripravilo.
Pôjdu aj na pole
„V rámci ukážok predvedieme celý proces spracovania ľanu od jeho sadenia až po tkanie na krosnách,“ približuje Richard Janoštín. „Na našom malom políčku každoročne sadíme aj ľan. Ak bude priať počasie, ukážeme, ako sa trhal a viazal do snopov. V našich končinách sa následne močil, približne dva týždne, močidlá boli na mnohých tečúcich potôčkoch. Cieľom bolo rozšírenie baktérií, ktoré zabezpečili rozpad stebla, čím sa uvoľnilo vlákno.“
Obce sa obávajú zvýšenia poplatku za skládkovanie Čítajte V niektorých častiach Slovenska ľudia využívali rosenie. Ľan nechávali na daždi a na rose. Proces rozkladu bol odlišný od toho, ku ktorému dochádzalo pri močení. Aj výsledok bol iný. „Rosením vzniklo jemnejšie vlákno, ale nebolo zlatisté, malo skôr šedivú farbu. Pri máčaní nebolo také jemné, ale zase malo svetlejšiu, zlatistú farbu. Asi preto Oravci využívali skôr tento spôsob.“
Po močení prišlo na rad sušenie snopov, česanie, pranie vyčesaných vlákien na potoku, spriadanie, navíjanie na vretená, potom na špule a odtiaľ na snovadlá, spletanie do vrkoča a napokon nasnúvanie na krosná a samotné tkanie.
Umenie farbenia
Výroba kusa ľanovej látky bola náročná a zdĺhavá. A to bola na svete len biela vláknina. Niekoľko ďalších dní trvalo farbenie, ktoré sa rozšírilo v neskoršom období. Celý postup ukáže na Plátennej nedeli oravský modrotlačiar Matej Rabada.
„Na biele plátno nanášal farbiar vzory prostredníctvom vzorníka, ktorý namáčal do takzvaného papu,“ hovorí Richard Janoštín. „Bola to hmota zložená z určitých prísad, ktoré boli farbiarovým výrobným tajomstvom. Vzor schol na látke aj niekoľko dní, až potom prišlo na rad farbenie. Plátno máčal niekoľkokrát, čím viac proces opakoval, tým bola modrotlač tmavšia. Roztok bol číra tekutina, ktorá pri reakcii so vzduchom zmodrela. Na záver látku namočil do zriedenej kyseliny sírovej, kde sa pap rozpustil a objavil sa vzor.“
O kultúrny program sa postará Folklórny súbor Skorušina z Liesku a folklórna skupina Skalniok zo Zubrzyce Gornej.
Špeciálne finty
So starodávnymi plátennými odevmi sa spájali mnohé, pre nás zaujímavosti, pre niekdajších ľudí celkom bežné veci. Súčasník sa môže len čudovať nad umom a prezieravosťou našich predkov. Aj bez výdobytkov súčasnej techniky dokázali to, na čo my potrebujeme všakovaké zariadenia.
Varili halušky, pili žinčicu, jedli korbáče Čítajte „Plátenné košele pastieri impregnovali v ovčom loji, aby ich neprepršalo, údili ich v kolibe, aby sa chránili pred hmyzom,“ hovorí riaditeľ skanzenu. „Ak sa v takej košeli valach počas horúčavy spotil, chránila ho i pred dievčatami. Veď aj v jednej ľudovej piesni sa spieva – veruže ja nechcem frajera valacha, lebo mu smrdí tá jeho kabaňa.“
Oblečenie prali v popolovej vode. Popol preliali vriacou vodou a v tomto lúhu poriadne vymáčali špinavý odev. „Z popola sa uvoľnil uhličitan draselný, ktorý rozpúšťal mastnotu. Potom už stačilo veci preprať a vymlátiť piestom na potoku.“
Plátno sa dalo utkať maximálne na šírku 70 centimetrov. To ženám stačilo maximálne na spodnicu, sukňa by z toho bola prikrátka. Keď spojili dva kusy, už by zase bola pridlhá. Preto začali jednotlivé kusy zahýnať a až potom zošívať. Okrem toho, že sa látka nepárala, dostali aj potrebnú dĺžku. Nevyhnutné zahýnanie sa stalo typickým strihom ženských sukieň na niekoľko ďalších desaťročí.
Podšívka z Ameriky
Pred rokmi našiel Richard starý kabátik. Patril jeho starkej. Mal plátennú podšívku. Zaujímavosťou boli nápisy na nej. Pod jednou pazuchou Kanada – Amerika, pod druhou Zuberec. „Spýtal som sa jej, prečo to tak má napísané. Vysvetlila mi, že balíky z Ameriky prichádzali zabalené v plátne. To lepšie bolo škoda vyhodiť. Tak si z neho urobila podšívku.“
Tichá prosba: Mami, oci, nezabudnite ma v aute Čítajte Všetko, čo sa riaditeľ chystá porozprávať návštevníkom, vie od starých dedinčanov. Mnohí už dnes nežijú. No zanechali za sebou hlbokú stopu a mnoho informácií. „A chcem, aby sa viac z našej histórie dozvedeli aj naši hostia.“
Na uskutočnenie cezhraničného, slovensko-poľského projektu Pri ceste na dedine – v rytme práce dávnych priemyselných závodov a remeselných dielní dostal zuberecký skanzen viac ako 98-tisíc eur.
