BZINY. Dnes 76-ročný Jozef Hunčaga strávil v rodných Bzinách časy, na ktoré spomína rád. Pred dvomi rokmi zalovil v pamäti a začal stavať maketu dediny tak, ako si ju pamätal, keď mal desať rokov.
Dnes už stojí máloktorý dom
V roku 1948 bývalo v Bzinách 281 obyvateľov. Časté priezviská boli Duraj, Záhora, Laurinčík, preto mali prídavok Chromek, Tomčo, Šimov, Čupek, Kinkas, Fúgeľ, Fuľo, Pavlov, Boboš, Kvaťka. Niektoré sa používajú dodnes. Všetky sú napísané na malých maketách domov.
Ľudia bývali v 69 domoch, budov bolo celkovo 260. Jozef Hunčaga takmer všetky uložil na plochu veľkú približne meter krát meter aj s okolitými poliami, močiarom, cestami, železnicou, potokmi a riekou. Súčasťou makety je osem ľudí, štyri kone, pes, 12 oviec a 18 kráv.
„Číslovanie domov začínalo pri železnici, náš dom mal posledné – 69,“ hovorí Jozef Hunčaga. „Viac ako 98 percent domov bolo drevených. Hospodárske časti, najmä maštale, boli často z lomového kameňa, ktorý sa v chotári hojne vyskytoval.“
Na malých drevených domčekoch je zaujímavé, že im chýbajú komíny. Keď sme na to majstra upozornili, vysvetlil nám to. „Vtedy mal komín máloktorý dom. Dym z pece vychádzal priamo do podkrovia. Tam slúžil na údenie mäsa, slaniny, klobás a iných výrobkov z domácej zakáľačky.“
Na makete je väčšina domov označených červenou bodkou. Sú to budovy, ktoré už nestoja. Patrí medzi ne aj drevenica tetky Palkovej. Tá však zo zemského povrchu nezmizla. Preniesli ju do skanzenu v Zuberci.
Ale zmizli takmer všetky humná, zadné stavy, sypárne. Dôvodom bolo poľnohospodárske družstvo. Hospodárske stavby stratili po jeho založení význam, preto ich majitelia prestali udržiavať, neskôr ich rozobrali a drevo spálili.
Ľudia žili z toho, čo dopestovali
Jozef Hunčaga dbal na detaily. „Ploty som robil celú zimu zo špáradiel. Urobil som vráta do dvorov aj brány na začiatkoch a koncoch ciest do poľa. Zabraňovali hydine vyjsť do polí, kde by ničila úrodu. Každý dodržiaval príkaz zatvárať ich. Ľudia si vážili, čo dopestovali. Vtedy neboli supermarkety.“
Kožuch museli ženy mať. Mysleli naň aj v závetoch Čítajte Hlavnou činnosťou Bzincov bolo poľnohospodárstvo, ktoré tvorilo potravinovú základňu rodiny. Na makete sú okolo dediny dlhé aj kratšie lány polí. Pestovali na nich raž, jačmeň, ovos, pšenicu. Dôležité boli zemiaky, kapusta, kŕmna repa. Nechýbal mak, ľan a konope.
Spomedzi ovocných stromov pestovali slivky drobňačky a bystričky, hrušky kľukačky, jablká jakubky a vínovky. „V chotári sme zbierali plánky, ktoré sme sušili a používali pri pradení na tvorbu slín. V komore sme mali aj trnky so šípkami.“
V tej dobe nemal nikto v dedine auto ani traktor. Aj bicykel bol vzácnosť. Prvú motorku mal Juraj Záhora-Jurko. Po prašných alebo blatistých cestách jazdili len vozy ťahané koňmi, kravami, volmi. Jeden z nich na makete priviezol pivo v sudoch do miestnej krčmy až z Martinského pivovaru.
„Cesty udržiavali spoločne a ešte aj každý pred vlastným domom. V sobotu ju očistili a zamietli, aby bola upravená na nedeľu, kedy po nej šli ľudia slávnostne poobliekaní do kostola a na prechádzky.“
Pre prípad požiaru mala obec vybudované dve protipožiarne vodné nádrže, ktorých pôvod siahal až do druhej polovice 18. storočia, kedy cisárovná Mária Terézia vydala nariadenie pre ich vznik vo všetkých obciach monarchie. Na makete sú znázornené ako modré plochy v strede dediny. Dnes je na ich mieste kultúrny dom, obecný úrad a obchod.
Žabacie stehienka boli delikatesa
Bez vody nie je život. Bzinci si ju vážili. „Polia mali prešpikované rúrkami,“ hovorí Hunčaga. „Do zeme dávali keramické rúrky, ktoré odvádzali vodu. Vyrábali ich v Istebnom v tehelni. Vyviedli ich do niekoľkých studní, z ktorých si brali vodu na polievanie priesad.“
Na makete dediny je aj močiar na dolnom konci dediny. Zaberá malú plochu. „Ľudia veľkú časť kosili, čím bránili jeho rozširovaniu. Teraz je oveľa väčší a tlačí sa do prvých záhrad.“
Tichá prosba: Mami, oci, nezabudnite ma v aute Čítajte Močiar mal svoj hospodársky a športový účel. Po jesenných dažďoch zaplavila vedľajšiu lúku voda do výšky približne 30 centimetrov. Keď prišla zima, zamrzla. „Zobrali sme korčule ku kováčovi, ktorí nám ich nabrúsil a hybaj na ľad.“
Močiar poskytoval aj potravu, francúzsku delikatesu, žabacie stehienka. „Vždy na jar sa v ňom zišli tisíce žiab. Počas dvoch týždňov ich domáci lovili. „Za deň sme nazbierali sto, stopäťdesiat žiab. Urobili sme si ich s praženicou. To bola pochúťka.“
Nikdy na ňu nezabudla svokra Jozefa Hunčagu. Frajerku si našiel na Záhorí v Plaveckom Štvrtku. Keď k nim jej matka prišla prvý raz, práve sa vrátili z lovu žiab. „Pripravil som jej praženicu zo žabacích stehienok. Postavil pred ňu tanier a my sme sa s chuťou pustili do jedla. Vtedy vyšla z kuchyne bratova dcéra a povedala: Keby ste vedeli, ako žabky robili kŕk, kŕk.“ Tajomstvo šéfkuchára bolo razom odhalené a Jozefova budúca svokra hostinu odmietla.
Napriek tomu sa nakoniec svadba konala, no svokra nikdy nezabudla na toto privítanie. „Neraz vo veselej chvíli, keď sme spomínali na staré časy, hovorievala: Ty jeden, žaby si mi dal jesť, keď som prišla k vám na návštevu prvý raz.“
Pozor na to, čo podpíšete
Na makete je viacero miest, s ktorými sa spájajú huncútstva Jozefa Hunčagu a jeho kamarátov, susedov Jána Beňuša a Ľuda Tomašáka. Pod beňušovou hruškou sedávali a čakali, kým nejaká dozretá spadne na zem. Neliezli na ňu kvôli hrubému kmeňu. No lipu vedľa Hunčagovcov využívali radi. Nielen kvôli kvetu na čaj. „Občas sme otcovi ukradli cigarety a fajčili ich v jej hustej korune,“ spomína Jozef.
Na Orave sa stretli hasičskí kynológovia Čítajte Hunčagovci mali 12 hektárov poľa a lúk. Obrábali ich dvomi koňmi, ktoré sú na makete vedľa ich domu. Ten sa zachoval v takmer nezmenenej podobe doteraz.
Okolo majetku bolo vždy veľa roboty, no malí chlapci sa občas uliali. Tak tomu bolo aj jedno jesenné popoludnie, keď prišli zo školy. „Na stole som našiel lístok. Príďte za nami, sme v ohrade pri ovse.“
Traja kamaráti radšej zobrali zemiaky, starú plechovku, každý po jednom vajci a ušli na Stráň. „Pozerali sme, ako ľudia na poli pracujú. Zemiaky sme uvarili v plechovke, no vajcia sme nezjedli. Každý si to svoje podpísal a schovali sme ich do lístia. Na horšie časy.“
Aj palicou dostali
V tej dobe ľudia chodili hrabať popadané listy, ktoré využívali na podstielanie dobytku v maštaliach. Tetka Tomašáková podpísané vajcia našla. Večer sa konal súd. Nič netušiacich chlapcov zavolali ku Tomašákovcom. „Nevedeli sme, o čo ide. Vyšetrovali nás a my sme zatĺkali. No keď nám ukázali podpísané vajcia, tetka vytiahla palicu a nakládla nám po chrbtoch. Odvtedy si vajcia nepodpisujeme.“
Ján Hunčaga sa so súrodencami často zvŕtal okolo gazdovstva. „Kosil som od piatich rokov, aj keď som zatínal do zeme, učil som sa. No nebanujem. Nikto nemal kúpeľňu, splachovací záchod, v dedine nebol vodovod ani kanalizácia, ale v každom dvore bolo hnojisko. Mal som prekrásne detstvo.“
V Bzinách mal veľkú tradíciu chov husí. Pásli ich deti. „Od starej husi sa pásol deň, od štyroch húsat tiež deň, teda ak mala hus osem mladých, tak majiteľ pásol tri dni,“ vypočítava Hunčaga službu. „Páslo sa poporiadku po domoch. My sme mali veľa husí, lebo sme mali sestru a tej bolo treba periny na výslužku.“ Veľa mužov fajčilo fajku, alebo žulo tabak. Chlapci si pri pasení husí vystačili aj s vŕbovým koreňom.
Maketa dediny je hotová. Výrobca ju daruje obci, samospráva ju prekryje priehľadným krytom a vystaví na vhodnom mieste.
„Robil som ju preto, aby sa nezabudlo, ako to tu kedysi vyzeralo,“ dodáva na záver Jozef Hunčaga, ktorý sa do rodného domčeka pod kostolom vždy rád vracia.
