ZUBEREC. O plátne sa v ostatnom období hovorí pomerne často. Najmä na Bielej Orave, kde si pripomínajú históriu plátenníctva.
Súkno je však v úzadí. Múzeum oravskej dediny preto zrekonštruovalo starodávnu valchu, ktorá slúžila na ubíjanie súkna a priblížila mnohé zaujímavosti spojené s touto tkaninou.
Remeselníci aj folkloristi
V ostatných mesiacoch vládol v skanzene čulý stavebný ruch. Vďaka peniazom z eurofondov prerábali robotníci päť technických objektov, okrem iných aj valchu a mlyn.
Na podujatí Súkenná nedeľa tak mohli prezentovať súkno, ako aj tradičný odev Oravcov z neho vyrábaný, ale i zariadenia, na ktorých sa súkno dorábalo. V zrekonštruovanom mlyne mohli ukázať, ako sa mlelo obilie.
„Chceli sme hosťom ukázať, ako kedysi tieto starodávne stroje pracovali,“ hovorí správca skanzenu Richard Janoštín. „Tešíme sa, že sú opravené a fungujú.“
V priestoroch múzea boli rozložení remeselníci. Jedni ukazovali pradenie vlny, druhí jej plstenie, ďalší driapanie, tetušky tkali súkno na krosnách.
Na Orave sa stretli hasičskí kynológovia Čítajte Na pódiu vystúpili deti z poľskej Veľkej Lipnice, ktoré spievali a tancovali, ale taktiež predstavili niekdajší odev z poľskej strany Oravy.
O kultúrny zážitok sa postarali i Gorali z Hladovky, Podroháčska ľudová hudba, všetko zastrešoval folklórny kolektív Brestová.
Zošívanie, ubíjanie a strihanie
Mnoho nového a zaujímavého z histórie odievania na hornej Orave sa návštevníci dozvedeli medzi jednotlivými vystúpeniami.
Organizátori totiž na reálnych odevoch ukazovali a rozoberali detaily jednotlivých častí niekdajšieho oblečenia, strihov, zdobenia.
V podroháčskej dedine sa zachovali nie príliš zdobené súkenné kúsky odevov. Prílišná ozdobnosť bola typická skôr pre dolnú Oravu, kde žili zemania, a taktiež u Goralov v prihraničí, kde bol veľký vplyv poľských Oravcov.
Chudobní i bohatí používali rovnaký materiál. Hotové kúsky sa však líšili ozdobnosťou.
Rozmanitosť krojov je darom našich predkov Čítajte „Zuberec bola chudobná roľnícka a pastierska dedina, kroje príliš nezdobili, ale strihy mali zaujímavé,“ hovorí Richard Janoštín. „Utkané súkno skladali, zošívali a následne ubíjali vo valche. Po ubití ho rozstrihli. Dôvodov bolo niekoľko. Natkané súkno bolo veľmi riedke, bolo treba ho splstiť, poriadne ubiť a až ubité bolo hotovým materiálom na šitie odevov. Okrem toho, na krosnách sa dala utkať len určitá šírka, ktorá sa ešte zmenšila po vyzrážaní. Aby dostali ľudia širší kus látky, zošívali ho pozdĺžne. Po ubití sa šev stratil a mali látku dvojnásobnej šírky.“
Zošívanie bolo na súkenných nohaviciach vidieť až po dlhšom čase. Keď sa vydrali, na stehnách sa jemne začal črtať šev.
Kožuchy pre vydaté ženy
Tkaninu krajčír strihal do tvaru písmena S. Vraj to bol najúspornejší strih s minimálnom odpadom.
Ľudia robili rôzne vylepšenia, skladania, napríklad na vreckách halien, veľa kopírovali vojenské uniformy.
Špecifickou časťou oblečenia boli kožuchy. Vtedajšie sa tým súčasným príliš nepodobali. Boli dlhšie a hrubé, skutočne plnili ich hlavnú funkciu – ochrániť v mrazoch.
Kožuch bol kedysi neodmysliteľnou súčasťou vydatej ženy, každá ho dostala do výbavy, tak ako napríklad periny. Spomínajú sa dokonca aj v starých závetoch.
„Keď bol otec veľmi chorý a cítil, že už dlho nepožije, spísal závet,“ hovorí správca múzea. „Aj u nás sa v jednom spomína odev. Otec v ňom píše, že najstarší syn Ján má kúpiť svojej najmladšej sestre kožuch, ak sa nevydá.“
Rodičia sa takto starali o svoje deti. Neodkázal jej majetok, ale zabezpečil pre ňu kožuch.
Zrejme teda išlo v tých časoch o veľmi drahú súčasť odevov. Zubercu sa veľmi dlho vyhýbal mestský vplyv. Preto sa v dedine zachovával tradičný ráz odievania aj vtedy, keď už na okolí pod vplyvom plátenníkov prenikali nové kusy oblečenia, z inej látky, inak šité i zdobené.
Náročný proces
Dnes pracovníci podroháčskeho skanzenu robia v znovu sfunkčnenej valche len ukážku ubíjania súkna. Originálny spôsob bol omnoho zložitejší a zdĺhavejší.
Prvým predpokladom, aby sa vôbec začalo ubíjať, bol dostatok súkna. Toho muselo byť aspoň 25 metrov. Neraz sa preto musela spojiť celá dedina, vždy išlo o niekoľko rodín.
Valcha ubíjala tkaninu 24 hodín, v koryte sa striedala studená voda s vlažnou. Stroj nesmel zostať bez dozoru.
„Členovia jednotlivých rodín ho obhospodarovali, neprichádzalo do úvahy, že by odtiaľ všetci odišli,“ vysvetľuje Richard Janoštín.
Kontrolovali náhon, skladali súkno, aby sa nezbilo, naťahovali ho, aby bolo rovné. „Ak sa niečo posunulo, bolo to treba vrátiť naspäť, ak sa niečo pokazilo, museli valchu zastaviť, opraviť a opäť spustiť. Bol to náročný a zdĺhavý proces. Princíp prechádzal z generácie na generáciu.“
S ukážkami ubíjania chce múzeum pokračovať. „Využijeme, že zariadenie opäť funguje, nech ľudia vidia, ako sa žilo a pracovalo kedysi,“ dodal správca.
