Ako ste sa dostali ku koži?
Otec sa vyučil v roku 1932 za remenára u Jána Briedoňa v Námestove. Robil chomúty pre gazdov z celého Námestovského okresu. Potom sa zamestnal ako remenár v Okresnom priemyselnom podniku v Námestove. Neskôr začal pracovať v Lesnom závode v Zákamennom, kde mali zhruba 50 koní. Tam robil až do dôchodku. Boli sme štyria bratia, no iba mňa toto remeslo zaujalo a bavilo.
Kedy ste po otcovi prebrali žezlo?
Až asi dvadsať rokov po vojenčine, pretože najskôr som vozil drevo na nákladnom aute. Otec sa spolu s mojím strýkom staral kone lesného závodu. Okrem chomútov vyrábali a opravovali postroje, uzdy, ťaháky, liace, všetko, čo súviselo s kožou a koňmi. Keď otec odišiel do dôchodku a strýko ochorel, prehovorili ma, aby som po ňom robotu prebral. Ale dal som si podmienku. Ako remenár by som zarábal oveľa menej ako vodič nákladiaku. Až do Žiliny museli písať, aby mi plat dorovnali.
Mali ste dosť práce?
Neúrekom. Robili sme dvaja a nikdy sme sa nenudili. Gazdovi, ktorý s koňom pracuje občas na poli, vydrží chomút a postroj oveľa viac ako jeho kamarátom v lese. Tam sú iné sily, iné podmienky. Ťažké drevo a náročný terén výrazne skracovali životnosť chomúta. Čo ako tuho ste ho zošili, roztrhlo sa. Ale to bolo lepšie, ako keby malo drevo koňa do doliny pochytiť.
Dobrý chomút je veľmi dôležitý. Prečo?
Kôň ním všetko ťahá, preto mu musí dobre pasovať. Zle je, keď je malý, ešte horšie, keď je veľký. Oderie mu kožu a kôň prestane ťahať, lebo ho to bolí. Vtedy nepodarený gazda zoberie do rúk bič. Keby mal vyrobený chomút na mieru, spokojný by bol kôň aj gazda.
Ako dlho trvá výroba jedného chomúta?
Kedysi som to zvládol za týždeň. Ale je to drina, tvrdé remeslo. Musíte vedieť robiť s kožou, drevom, slamou, plátnom, kovom, ihlou.
Čo bolo treba urobiť najskôr?
Koňa premerať. Niekedy stačil aj starý chomút. Dobrý gazda vedel, čo treba upraviť, kde pridať, kde ubrať. Každý chomút som vyrobil na mieru.
Odkiaľ beriete materiál a aký je postup výroby?
Boli sme na lúke v národnom parku. Toto je pod nohami Čítajte Po horách som sa nachodil, aby som našiel vhodné drevo. Hľadal som buky, ktoré rastú v kopci, krivo. Na chomút treba dva poloblúky, ktoré sa spoja. Dá sa vyrobiť aj z jedného ohnutého kusa, ale taký dlho nevydrží.
Na drevo ide kožený pás vyplnený slamou. Najlepšia je ražná, ale nie tá, čo prešla kombajnom. Dopučí ju. Vždy som si ju nakosil ručne, do mláťačky vopchal iba koniec s klasom a vytiahol. Napchávanie slamy je nevďačná robota. Musia ju robiť dvaja. Keď mi pomáhal syn, povedal, tato, ja ti už viac nebudem pomáhať, to je planá robota.
Potom treba urobiť podušku, ktorá sa priamo dotýka kože koňa. Urobím valec presne na mieru, ktorý vyplním srnčou srsťou. Na jeden chomút treba srsť z troch srniek. Kupujem ju v dedine Solnice pri Hradci Králové. Je to prírodný materiál, je jemná, ľahká, nenasiakne vodou. Niekto využíva vlnu, ale tá má horšie vlastnosti. Kôň, ktorý pracuje stále, podušku zoderie za rok.
Niektorí gazdovia si potrpia na krásu. Chomúty ich koní sú vyzdobené.
Využívam vlastnoručne vyrobené ozdoby. Vystrihujem ich z mosadzného plechu. Na jeden chomút ide približne sto klinčekov. K tomu treba prirátať špice, hviezdičky a ďalšie okrasy podľa priania pohoniča.
Aká je cena hotového diela?
Kedysi sme ich v práci robili za päťsto korún. Cena potom samozrejme stúpala. Jeden Lokčan povedal, nech stojí, koľko chce, ale ja ho chcem. Zaplatil dvesto eur, ale dnes by som ho za tie peniaze už nerobil. Materiál je drahý, robota tvrdá, nezaplatená. Zárobok pri tejto práci nebol až taký dôležitý. Držalo ma to, že ma robota bavila.
Koľko chomútov ste vyrobili?
Keď poviem tisíc, zdá sa to moc, ale je to pravda.
Vyrábate aj postroje. Aká je to práca?
Ťažká. Pri chomúte využívam kožu hrubú približne dva milimetre, ale na pobočníky – ťaháky, chrbetník, ohlávky treba až päťmilimetrovú. Skúste ju prepichnúť. Kto nemá prax, tak to nedokáže, alebo sa pri tom poriadne natrápi. Koža sa spája remienkami, ktoré prevliekam cez dierky. Ruky dostanú zabrať. Trápna robota.
Odkiaľ beriete takú hrubú kožu?
Kupujem hovädziu v špeciálnom obchode v Bydžove pri Hradci Králové. Tam je viac družstiev, ktoré kože vyrábajú. No teraz je jej málo. Kedysi mali gazdovia aj desaťročné voly. To bola fajn koža, hrubá. Teraz sa býky chovajú na mäso dva roky. Koža je slabšia, len taká pena. No dnes už na ťaháky viac využívajú gurtne, ktoré slúžia na upevnenie nákladu na autách.
Obyčajná ihla by na takú hrubú kožu asi nestačila.
Nielen ihly, ale aj ostatné nástroje mám špeciálne. Musia byť ostré a z kvalitného materiálu. Na robenie dier pre remienky do ťahákov využívam švajco. Veľa nástrojov má nemecký názov. Nite sú najlepšie z umelej hmoty. Sú pevnejšie ako obyčajné.
Máme pre vás program na víkend. Príďte pod Roháče Čítajte
Využívam aj mašinu Singer. Keby som sa s ňou chcel dohovoriť, musel by som jej vykať. Má viac ako sto rokov. No je lepšia ako stroj, ktorý sme používali pri lesoch. Tam sa stále niečo kazilo. Singerka je super. Ale pri šití dvoma ihlami naraz, keď si dám záležať, urobím krajší steh ako na stroji.
Vaše remeslo pomaly, ale isto zaniká. Prečo?
Ľudia kedysi mali v Zákamennom päťsto koní. Teraz ich možno spočítate na prstoch dvoch rúk. Dôvodom nezáujmu mladých je aj tvrdá namáhavá práca. Niekoľko ich prišlo s úmyslom priučiť sa. Nikto nevydržal. Ale poctivá robota starých majstrov áno. Aha. Mám chomút, ktorý otec urobil v roku 1935. Pozrite, aký malý je. Také koníky vtedy mali. Dnes už treba o dosť hodný kus väčšie.
V Demänovej bol dobrý remenár. Poznali sa s otcom. Fajný chomút vedel vyrobiť, no už dávno zomrel. Ďalší na Kysuciach sa radšej dal na alkohol. Lepšie mu bolo pri fľaši sedieť ako pri chomúte.
Kde budú chodiť pohoniči, keď remeslo definitívne zavesíte na klinec?
Už teraz ich väčšinu posielam do Poľska, aj keď kvalita je taká, aká je.
Už sa síce trochu zlepšili, ale stále to nie je ono. Ktorýsi chomútik by obstál, ale ktorési sú také všelijaké. Pred tridsiatimi rokmi by mi gazda za taký určite nezaplatil, ale vysmial ma. Takou prácou by som sa neuživil. No teraz nie je moc na výber.
Čo urobíte so zostávajúcim materiálom? Máte ho v dielni ešte dostatok.
Stále za mnou chodia ľudia, ktorí potrebujú opraviť tamto alebo hento. Ten potrebuje obojok pre psa, iný pre ovcu. Na takú drobnú prácu mi postačí. Kým budem vládať, tak do dielničky v pivnici zídem. Ale robím to už len pre radosť.
