ORAVA. S letnými prázdninami sa kedysi nespájal len oddych, leňošenie a dovolenky. Opýtali sme sa primátorov oravských miest, ako ich trávili oni.
Zárobok išiel aj do darčekov
Dolnokubínsky primátor Roman Matejov chodieval ako žiak základnej školy na zemiakové brigády. Musel, boli povinné. Najviac ho bavili tie, ktoré mali počas vyučovania. Rád však spomína aj na popoludňajšie, na ktorých si s kamarátmi užili veľa zábavy. Skutočné letné brigády začal zažívať až ako stredoškolák a neskôr vysokoškolák. Za ozajstné ich považuje preto, lebo z nich už mal aj svoje prvé peniaze. Za niektorými príležitosťami neváhal vycestovať do rôznych kútov Slovenska.
„Spomínam si na brigádu poštového doručovateľa, pomocníka na stavbách alebo pri vykladaní vagónov na železničnej stanici,“ hovorí Roman Matejov. „K tým menej atraktívnym patrilo čistenie rigolov pri cestách či rôzne montážne práce. Zaujímavé boli letné turnusy v pionierskych táboroch, ale napríklad aj brigáda v konzervárňach. Vždy to bolo spojené nielen so zárobkom, ale aj s naberaním nových životných skúseností, zručností, so spoznávaním nových ľudí a v neposlednom rade aj s množstvom vtipných momentov.“
Oravci postavili zvonicu rodákom padlým v prvej svetovej vojne Čítajte Časť zo zarobených peňazí sa snažil odložiť a pri vhodnej príležitosti za ne kúpil niečo pekné pre svojich blízkych. Časť investoval na cestovanie, ale aj do záľub – železničného modelárstva, na futbalovú loptu, gramofón, knihy či oblečenie. „Boli to pekné časy. Bola to doba, keď ľudia mali k sebe bližšie, keď sme si po šichte zašli na kofolu a pivo. Vtedy ešte bez mobilov.“
Vysnívaný bicykel
Primátor Tvrdošína Ivan Šaško si ako žiak základnej školy chodieval s kamarátmi občas privyrobiť na družstvo. Sušili seno alebo pomáhali pri stavbe maštalí. Zárobky to neboli bohvieaké, ale deťom ani veľa nebolo treba. Počas školského roka chodievali vysádzať stromčeky do lesov v okolí Tvrdošína, ale aj do Roháčov. Povinné boli aj zemiakové brigády či trhanie ľanu na družstevných poliach. Všetky tieto aktivity robili žiaci počas vyučovania, zaplatené za ne, samozrejme, nemali.
Stredoškolské a vysokoškolské prázdniny trávil aktívne vždy, aby si zarobil peniaze na vysnívanú vec, alebo prispel rodičom na pomôcky, ktoré potreboval v ďalšom školskom roku. Rád spomína na druhé prázdniny po nástupe na strednú školu.
„Veľmi som túžil po pretekárskom bicykli značky Favorit, ktorý si len máloktorý chlapec mohol dovoliť,“ rozpráva Ivan Šaško. „Po tých prázdninách som dal rodičom zarobené peniaze, oni doložili zvyšok a môj vysnívaný bicykel mi kúpili. Boli to začiatky cyklistického oddielu v Tvrdošíne, ktorý vtedy aj v rámci Československa dosiahol veľmi pekné výsledky.“
Partia na chmeli. (zdroj: TASR)Vysokoškolské prázdniny využíval tvrdošínsky primátor v prvom rade na dorobenie si chýbajúcich skúšok. Nasledovali povinné školské kurzy, zahraničná i domáca prax a samozrejme brigády, kde sa dalo aspoň čo-to zarobiť. „Tam, kde platili najlepšie, boli najťažšie pracovné podmienky,“ hovorí. „Išlo najmä o prácu na stavbách, maliarske a natieračské práce na vysokonapäťových stožiaroch na Slovensku i v Čechách. Aby som však odľahčil rodinný rozpočet, chodieval som aj na krátkodobé brigády počas semestrov. Zarábal som si na nich na nové rifle či lyžiarsky výstroj.“
Po doštudovaní začal učiť na tvrdošínskej priemyslovke, takže vlna brigád pokračovala. Tentokrát na ne chodieval so svojimi študentmi. Cez prázdniny pracovali v rôznych konzervárňach, v Čechách zbierali chmeľ, brigádovali v brnenskej zbrojovke, ale aj na rôznych stavbách. „Brigády mali pre mladých veľký význam z dôvodu pohľadu na život, poznania skutočnej práce, získania nových priateľstiev i poznávania nových krajov,“ dodal.
Na brigáde si našiel manželku
Ján Kadera, primátor Námestova, je rodený Bratislavčan. V hlavnom meste prežil celé detstvo aj mladosť, rovnako tak aj študentské časy. Keďže býval u rodičov, nepotreboval nevyhnutne chodiť na brigády, aby nazbieral body, ktoré študentom pomáhali pri získavaní internátov. Ani on však neleňošil celé leto doma. Aj jeho lákali brigády pre vidinu vlastných peniažkov. Dnes oceňuje najmä zážitky, ktoré na nich získal, a na ktoré nikdy nezabudne.
„Spomínam na ne len s úsmevom,” hovorí. „Prežili sme pridelenú prácu, čosi si zarobili i minuli.“
Tak málo ľudí bez roboty sme na Orave ešte nemali Čítajte Na jednu brigádu však spomína obzvlášť rád. Nazýva ju osudovou. „Vďaka nej som sa v roku 1977 ako vysokoškolský brigádnik dostal do Námestova, kde som spoznal námestovské dievča, s ktorým žijeme spolu od roku 1981 ako manželia.“
Zarobené peniaze míňal ako študent vždy na dovolenku pri mori. V tom čase mal na výber medzi Bulharskom a Rumunskom. „A moja prvá výplata? Tá skončila v tuzexe, kúpil som si za ňu rifľovú súpravu. Boli to zlaté mladé časy.“
Súčasný primátor študoval na stavebnej fakulte. Od toho sa odvíjala aj náplň jeho letných brigád. Učil sa na nich o organizácii na stavbe, neskôr aj o vedení stavebných prác. Spočiatku sa hodiny na pracovisku snažili s kamarátmi čo najrýchlejšie odkrútiť. Neskôr sa dostavila aj zodpovednosť a myšlienka, že to bude niekedy hlavným zdrojom jeho živobytia.
Spali ako zabití
Funkčne aj vekovo najmladšou spomedzi oravských primátorov je trstenská primátorka Magdaléna Zmarzláková. Aj ona si počas študentských čias užila na letných brigádach kopec zábavy, našla nových kamarátov, zažila nejedno dobrodružstvo a má na čo spomínať. Bonusom každej brigády boli peniaze, ktoré si sama zarobila a teda sa mohla aj sama rozhodnúť, na čo ich minie.
Boli sme na lúke v národnom parku. Toto je pod nohami Čítajte Väčšina brigád, ktoré ako študentka absolvovala, sa spájali s poľnohospodárstvom. Začínala na trstenskom družstve pri zbere a triedení zemiakov, príležitostne chodievala v lete zbierať uhorky, pracovala aj vo viniciach na južnej Morave a jedno leto zbierala jablká v Nemecku.
„Dodnes si pamätám na zber uhoriek, na ktorom sme boli celá partia,“ rozpráva trstenská primátorka. „Po prehýrenej noci sme počas obedňajšej prestávky všetci tridsiati tak tuho zaspali, že nás nezobudili ani hučiace traktory jazdiace okolo nás. Majiteľ plantáže sa poriadne zľakol, že sme sa niečím otrávili. Dokonca chcel volať záchranku, pretože sme spali jeden cez druhého na zaprášenej ceste bez známok života. Napokon nás akosi prebrali. Nasledujúcu noc sme pre istotu išli spať už o deviatej, aby sme ďalší deň vládali robiť.“
Práve zber uhoriek je podľa nej najnáročnejšou zo všetkých brigád, na ktorých bola. Na druhej strane, najviac sa jej páčilo vo vinohradoch. Zarobené peniaze väčšinou investovala do oblečenia, ale zostalo aj na rôzne výlety či chaty.
