ORAVA. V rámci národného projektu na ochranu detí pred násilím vznikli funkcie koordinátorov zaoberajúcich sa problematikou ochrany detí pred násilím. Majú zefektívniť súčasný systém. Na námestovskom Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny je Marcela Mušáková koordinátorkou pre okresy Námestovo a Tvrdošín. S kolegom Milanom Škumátom žiadajú starostov o súčinnosť.
Deti vo vreciach vyskákali slovenský rekord Čítajte „Problém bol v tom, že zistenia sa nie vždy dostávali vonku,“ hovorí Ján Banovčan, predseda Združenia miest a obcí Horná Orava. „Škola mala podozrenie, ale nikam informáciu neposunula. Aj obec možno vedela o probléme, no tiež ho nijako neriešila. A to sa musí zmeniť. Jednotlivé inštitúcie musia spolupracovať, pretože tie najzraniteľnejšie osoby potrebujú našu pomoc. No vzhľadom na aktuálnu legislatívu o ochrane osobných údajov máme v mnohých veciach zviazané ruky.“
Poruchy správania u detí môžu mať omnoho vážnejšie pozadie, ako sa na prvý pohľad zdá. Neraz ide o nepriamy výkrik o pomoc. Na dospelých je, aby ho vedeli správne vyhodnotiť a dieťaťu podať pomocnú ruku.
Útoky na ohlasovateľov
Ľudia niektorých profesií sú zo zákona povinní nahlásiť orgánom činným v trestnom konaní podozrenie na týranie dieťaťa či iné nekalé správanie v tej-ktorej rodine. Patria medzi ne učitelia, starostovia, lekári. Niektorí si povinnosti plnia svedomito, niektorí si dávajú pozor, čo a ako nahlásiť. Aj reakcie z druhej strany sú rôzne. A nie vždy príjemné.
Kam vyraziť. Tipy na 25. - 29. júla Čítajte „Ľudia sa boja, čo príde, ak nahlásia násilie v rodine,“ hovorí Marcela Mušáková. „Najhoršie je, že osoby, ktoré sú povinné hlásiť, nie sú nijako chránené. Potom nečudo, že sa niektoré tomu bránia.“
Jednu poctivú lekárku, ktorá nahlasovala podozrenia z týrania detí, si raz chytil nespokojný otec a zbil ju. Logicky sa ďalšie hlásenia bála robiť, keďže sa začala obávať o svoj život. „Aj na nás hocikedy zaútočia, raz nás takmer prešli traktorom, no keďže nie sme chránení, nič s tým nemôžeme robiť,“ hovorí Mušáková.
Najskôr o tom vedia učitelia
Liesecký starosta Martin Dreveňák upozorňuje, že prednášky o tom, čo a ako treba nahlasovať polícii i orgánom sociálnoprávnej ochrany detí, by koordinátori mali robiť najmä na školách. „Tam sa učiteľky najskôr dozvedia, ak sa v rodine deje niečo zlé,“ povedal. „Mnoho našich detí chodí do škôl v iných mestách či dedinách. K nám zase chodia deti z iných obcí. My málokedy prichádzame do priameho kontaktu s rodinou a deťmi.“
Rovnaký názor má aj starosta Štefanova nad Oravu Ivan Maťuga. „Tlačiť treba na učiteľov a lekárov, oni sú s deťmi stále, vidia, ak sa s nimi niečo deje. Keď niečo zistíme, budeme nápomocní, ale o mnohých prípadoch ani netušíme.“
Marcela Mušáková podľa skúseností skonštatovala, že školy sa často bránia nahlasovaniu takýchto prípadov. S niektorými majú rozvinutú dobrú spoluprácu, no sú aj tie opačné. „Niekde je, žiaľ, miera tolerancie postavená dosť vysoko. Vedia, ako majú reagovať a čo majú robiť, ale odozva je dosť slabá. Neviem, kde je problém.“
Boli sme na lúke v národnom parku. Toto je pod nohami Čítajte Magdaléna Zmarzláková, trstenská primátorka a bývalá riaditeľka cirkevnej školy, si spomína na nejedno podozrenie z násilia páchaného na jej vtedajších zverencoch. „Riešili sme to vždy veľmi poctivo, a najmä diskrétne, keďže ide o chúlostivé veci.“
Hornooravskí starostovia sa zhodli, že budú aj naďalej spolupracovať s koordinátorkou aj s ostatnými zamestnancami úradu zaoberajúcimi sa problematikou týrania detí. Zástupcovia úradu zase zorganizujú školenia pre základné školy.
Nikto nebral dievčatko vážne
Dievča, volajme ju Klára, bola sexuálne zneužívaná od svojich deviatich rokov. Keď mala 13, znásilnilo ju niekoľko starších chlapcov. O zneužívaní ani znásilnení Klára najskôr nikomu nepovedala. Začala sa liečiť u psychológov aj psychiatrov, pretože mala neustále nočné mory, depresie, prepadala ju úzkosť, strach, často menila nálady, na jej tele boli jasné známky sebapoškodzovania.
Počas sedení sa odborníkom priznala, čo sa jej stalo. Ani jedna z lekárok však jej priznania nebrala vážne. A ak aj brala, neurobila to, čo bolo nevyhnutné – neoznámila to polícii, ani orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Medzitým príbuzný zneužíval už aj jej mladšieho brata. Po pár rokoch obe deti skončili v krízovom centre s poruchami správania. Objavovalo sa u nich záškoláctvo, krádeže, alkohol, klamstvá, poškodzovanie cudzej reči, ktoré boli vyvrcholením prežitého utrpenia.
„Problémové správanie je často volaním o pomoc,“ upozorňuje Marcela Mušáková z námestovského úradu práce. „Okolie si myslí, aké je dieťa nepodarené, že nevie, čo so sebou, no môže to byť aj dôsledok toho, že sa mu deje niečo veľmi zlé. Niekedy sú poruchy správania výsledkom toho, že situácia v rodine nie je taká, aká by mala byť. Treba to zobrať vážne a nechrániť viac záujem a práva rodičov pred najlepším záujmom dieťaťa.“
