VAVREČKA. Mali prilietať v utorok ráno a odlietať v stredu. Doleteli v nedeľu, termín a čas odletu museli niekoľkokrát meniť. Na zmeny za pochodu sú zvyknutí. Musia sa riadiť počasím. Neimprovizujú. Rešpektujú, čo im pripraví príroda. A niekedy i technika. Občas musia pristávať aj núdzovo. Našťastie, zatiaľ vždy úspešne a v zdraví.
Zvláštna symbolika
Trinásti letci na rogalách a piati na ultraľahkých lietadlách, medzi ktorými boli i dve ženy a farár, štartovali vo štvrtok 14. júna v českom Znojme. Pred sebou mali zhruba 1600 kilometrov. Na niekoľkodňových preletoch ponad Čechy boli už štyri razy. Tohtoročnú trasu rozšírili o Slovensko z historických dôvodov.
„Nikdy som sa nezmieril s rozpadom Československa,“ hovorí Karel Kaštánek, vedúci zájazdu, ako ho nazývajú kamaráti. „Už sa to spojiť nikdy nepodarí. Žiaľ. Ale povedali sme si, prečo si sté výročie založenie spoločného štátu nepripomenúť takto. Myslel som, že sa pridajú aj slovenskí bratia, no asi nemajú čas. Keď sme pristáli na prvej zastávke v Dubovej, vyrojilo sa dosť rogalistov. Prišli, pokecali, pokukali a zase odišli.“
Naprieč Slovenskom
Zo Znojma letela partia do Holíča, odtiaľ do Dubovej a Dunajskej Stredy. Ešte v ten istý deň po krátkom programe odlietali do Lučenca. Pôvodne malo ísť len o oblet Slovenska a Čiech. Počasie však malo vlastné plány. Pre búrku musela časť z partie odbočiť a preletieť aj ponad Maďarsko. Do Lučenca napokon s niekoľkohodinovým oneskorením, ale v poriadku, doleteli všetci. Druhý deň ráno vstávali veľmi skoro. O piatej už odlietali do Spišskej Novej Vsi, ponad Chopok a Poprad.
Karel musel núdzovo pristáť na popradskom letisku. „Zlyhalo mi zapaľovanie. Na medzinárodnom letisku som si urobil fotku na pamiatku. Takto pristáť sa predsa nepodarí každý deň. Miestni kolegovia mi pomohli a ja som bezpečne doletel za kamarátmi.“

Zo Spiša odlietali na Oravu. Ponad Vysoké Tatry, na ktoré sa veľmi tešili. „Tieto hory sú vždy lotériou. Nikto nikdy nevie, či prelet vyjde alebo nie. Nám vyšiel.“
Známy aj mimo Oravy
Vo Vavrečke ich na oficiálne schválenej vzletovej a pristávacej ploche pre lietajúce športové zariadenia privítal Mikuláš – Miki Košťál. Tradične, chlebom s masťou a cibuľou. Síce o dva dni skôr, ale nevadí. „Boli to nervy všetko vybaviť za pár hodín, no stihli sme to,“ hovorí s úsmevom hostiteľ.
Miki nadšenie z návštevy neskrýval. „Som rád, že si vybrali práve nás,“ hovorí. „Je to pre mňa pocta. A ešte viac ma teší, že sa im odtiaľto nechcelo odísť. Takže sa tu zrejme cítili dobre, čo je to najpodstatnejšie. Že si ma vybrali na takýto prelet, je pre mňa zadosťučinením za desať rokov práce, ktorú v oblasti lietania na Orave robím. Je to dôkaz, že moja námaha má zmysel, že sa dostávame trošku do širšieho povedomia.“
Iné podmienky ako kedysi
Karel Kaštánek má 70 rokov, väčšina z partie patrí skôr k staršej generácii. Energie a entuziazmu však majú všetci na rozdávanie aj pre oveľa mladších. Málokto by pilotom tipoval reálny vek. Snažia sa však medzi seba dotiahnuť aj nových, oveľa mladších členov.

„Dnes sú ľudia zvyknutí sedieť doma pri televízii, piť pivo a frflať na všetko a na všetkých,“ hovorí. „Klubový život vymiera. Až keď si ľudia prečítajú na našich stránkach alebo v novinách, čo všetko sa dá, zistia, aké to môže byť super. Vycvičiť nového pilota však dnes nie je jednoduché. Keď sme my začínali, mnoho ľudí bolo v klube. Nový prišiel, povedal, že chce lietať, pýtal svačinu, aby ho niekto odviezol na kopec a dal mu krídla. Dnes si to každý musí zaplatiť.“
Prívetiví hostitelia
Voľné lietanie je časovo náročné. Letec musí vyjsť na kopec, počkať na vhodné počasie a dohodnúť si niekoho, kto ho odvezie domov z miesta, kam doletí. Motorové lietanie je jednoduchšie. „Vytlačím rogalo z hangáru, zalietam si a vrátim sa naspäť, kedy chcem,“ hovorí Karel.
Denne sa dá na rogale či ultraľahkom lietadle preletieť aj 300 či 400 kilometrov. Partia obletu Čechmi a Slovenskom si na deň určila maximálne 150 kilometrov. Podarilo sa im však urobiť aj niečo vyše 200 kilometrov. Tie sa dajú preletieť do troch hodín. Celá trasa mala mať zhruba 1600 kilometrov. Vo Vavrečke mali Česi za sebou približne 900 kilometrov. Niekoľko hodín si od lietania oddýchli.
„V Poľsku sme mali údržbu našich zúbožených tiel,“ hovorí Milan. „Veľký plavecký bazén s teplou vyvierajúcou vodou bol úžasný. Príjemne unavení sa tešíme na popoludňajší pokoj.“ Ten však dlho netrval. Pre nepriaznivú predpoveď počasia musela partia baliť namiesto utorka už v pondelok večer.

Z Oravy odleteli do Frýdlantu. Naplánovaných mali ešte niekoľko zastávok. „Ich množstvo závisí od toho, ako sú k nám prívetiví, kde máme dostatočné zázemie. My sme kompletne vybavení, nie sme závislí na vybavení letísk. Ale je príjemné, keď človek doletí uťahaný, môže sa vykúpať, nemusí stavať stan a môže sa vyspať v normálnej posteli.“
Bez neho to nejde
Miroslav Petrásek robil tento rok kamarátom pozemný sprievod. Dodávku mal naplnenú kanistrami s benzínom, spacákmi, stanmi, potravinami. „Vlani letel, tento rok ide, uvidíme, čo s ním urobíme na budúci rok,“ zasmial sa Karel.
Byť šoférom sprievodného vozidla letcov nie je jednoduché. Kým tí na oblohe prechádzajú svet vzdušnými čiarami, Miroslav také možnosti nemá. „Keď prelietavali ponad Chopok, ja som ho musel niekoľkokrát obísť,“ hovorí. Vyjsť po celom dni šoférovania z dodávky dá zabrať. „Všetky kosti mám poriadne stuhnuté, o zadku ani nehovorím. Ale za tú zábavu s kamarátmi to stojí.“
Miroslav má doma staručké, z väčšej časti drevené rogalo. Vlaňajší prelet ponad Čechy zvládlo. Problém bol v tom, že ho kamaráti na silnejších strojoch nečakali. A raz sa mu podarilo pekne zablúdiť. „Keby som Česko nepoznal, letím ani neviem kam. A už tobôž v noci. Karel ma nevidel, ani ja jeho. Samý les, lúka, komín, elektráreň. To, čo je na každom kroku rovnaké. V istých chvíľach som si nebol istý, či som v Rakúsku alebo doma.“
Osemnásť lietajúcich strojov zožerie poriadne veľa paliva. Každý si natankoval plnú nádrž doma. V Dunajskej Strede Miroslav dopĺňal zásoby. „Pani na benzínke bola hotová, keď videla množstvo bandasiek, ktoré som si v dvoch radoch rozložil k stojanom. Tankoval som 230 litrov, ale určite bude ešte treba.“
Bez možnosti výberu
Prelet ponad Oravskú priehradu a Rio de Klin sme si vyskúšali aj my. Na výber nám letci nedali. „Potrebujete fotky zhora, tie sú najlepšie,“ rozhodli viacerí. „Prinesiem vám bundu,“ poznamenal Miki. „A ja idem pripraviť rogalo,“ dodal Zbyněk Adam, majiteľ leteckej školy, ktorý si nás zobral pod ochranné krídla. Doslova. Protestovať nebolo kedy. Prvotný stres z prudkého stúpania rýchlo opadol. Svet z vtáčej perspektívy je úžasný.

Po pristáti sme pochopili, prečo návštevníci z Čiech chceli, aby sme si lietanie vyskúšali osobne. So stále trochu roztrasenými nohami a úsmevom na tvári sme chválili, aké to bolo perfektné. „Vidíte, a to je dôvod, prečo lietame,“ dodal Karel Kaštánek. „Cítime sa slobodní a voľní. A okrem toho, neexistuje lepší spôsob, ako byť s kamarátmi, ktorí sú naladení na presne tú istú vlnu ako vy, sú presne takí strelení ako vy, od smiechu vás bolí bránica, robíte to, čo vás najviac baví a na to všetko máte ešte aj 10-dňovú, pomerne lacnú dovolenku. Inde ako na takomto zraze sa to zažiť nedá.“