SUCHÁ HORA. Hudbou, tancom, spomienkami i slzami sa zaplnilo okolie fary. Nad piatimi generáciami dnešných Goralov bdeli celé popoludnie aj niekdajší Gorali a starali sa o to, aby jedinečnú akciu nezničil dážď.
Folklórna skupina Goral oslávila štyridsiatku. Hoci okrúhle výročie mala vlani, oslavy si celá dedina užila pred pár dňami, spolu s dňom rodiny. Spojenie dvoch akcií bolo namieste. Veď v skupine sa za štyridsať rokov vystriedali zástupcovia vari z každej suchohorskej rodiny.
Európska súťaž v Záhrebe
Štefan Zima v roku 1975 pripravoval celoslovenskú súťaž sólistov tanečníkov, na ktorú postúpili aj tanečníci a speváci zo Suchej Hory. Páry zo severu Slovenska vyhrali jednu z hlavných cien. A pokračovali ďalej.
Vďaka nominácii Osvetového ústavu sa dostali na medzinárodnú súťaž Smotra folklora 1977 v Záhrebe. Do skupiny k Suchohorčanom pribudlo aj zopár Hladovčanov a Oravskopolhorčanov.
„Príprava bola pestrá, veselá aj polemická,“ spomína s úsmevom Štefan Zima. „Bolo náročné dať ich dokopy, dohodnúť, čo a ako, dostať sa do ich filozofie, aby mi uverili. Ak totiž príde ku Goralom niekto zvonku, oni sa uzavrú, testujú vás, skúšajú, nastavujú slepé uličky. Nie však preto, že by vám chceli zle. Len sa chránia, neveria každému. Ani neviem, čím som si ich získal. Odrazu som len cítil, ako ma berú medzi seba, zrazu platilo trojnásobne to, čo som povedal. Bolo to úžasné.“
Cvičili v Suchej Hore, kde sa dalo, aj v garáži. Nemali však názov. Štefan navrhol, budete Folklórna skupina Goral a oni súhlasili. „Boli to skvelí ľudia, spontánni, presvedčiví, pracovití. Program odobril aj legendárny Jožko Majerčík. Po príchode do Záhrebu ma na ďalší, už súťažný deň oslovil výborný tanečník i zabávač z Hladovky Anton (Jantek) Šimaľa.
Budova kultúrneho stánku má najlepšie roky za sebou Čítajte Od neho sa učil tancovať aj chýrny Martin Ťapák. Vraví mi, že si odbehne na trh, ale že sa do vystúpenia vráti. Neveriacky som na neho pozeral, kam chce ísť, veď sa stratí. No uveril som mu. Odišiel aj s taškou plnou krásnych tradičných vyrezávaných predmetov. Po pár hodinách sa naozaj včas vrátil, no bez tašky. Večer mi povedal, že všetky výrobky popredal a za peniažky kúpil žene zlatú retiazku. To bol pre mňa veľmi silný zážitok.“
V Záhrebe skupina Goral získala jedno z najvyšších európskych ocenení.
Ako nebrúsený diamant
Na slávnostiach v Zuberci, rok po prevrate, Štefan Zima navrhol, že by mohli urobiť Goralskú polnočnú svätú omšu, s ľudovou muzikou a spevom a všetko pekne nahrať. Nápad sa pozdával Ernestovi Jarolínovi, vedúcemu súboru Oravan, aj Olinke Žabenskej, riaditeľke okresnej osvety z Dolného Kubína. Pointou „Goralských pastorále“ bolo urobiť omšu tak, ako vyzerala kedysi, so všetkým, čo k nej patrilo.
Farmár Milan Jurky: Mladým ľuďom dnes chýba motivácia Čítajte „Keď som vtedajšiemu farárovi Michalovi Tondrovi vysvetľoval, čo chcem urobiť, mlčky na mňa pozeral,“ hovorí zakladateľ folklórnej skupiny Goral. „Hovoril som, ako vyzerala archaická omša, ako sa zmenila liturgia, ako sa klaňali králi, čo sa pomenilo. Kamarát Ernest ma jemne kopol pod stolom, že už asi stačilo, že radšej pôjdeme. Tak som stíchol. A vtedy mi duchovný vraví: Zaujímavé, len mi teraz nepovedzte, že ste z Bratislavy. Na naše veľké prekvapenie na ten nápad pristúpil.“
Po skončení polnočnej omše ľudia ešte vyše hodiny spievali a muzikanti hrali pred kostolom goralské piesne. Nevadil im ani poriadny mráz, bolo mínus 22 či 23 stupňov, ani to, že väčšina áut zaparkovaných pred kostolom nenaštartovala.
Zážitkov, ktoré Štefan zažil s Goralmi, je omnoho viac. A najmä vďaka nim sa do prihraničných obcí stále rád vracia a vždy chce. „Gorali sa iným môžu javiť ako drsní ľudia, no ich ľudové tradície v harmónii s kresťanským kódexom tvoria ľudský móres zdobený pracovitosťou, húževnatou podstatou a charakterom žitia. Oni majú svoju hrdosť, dôstojnosť. Aj keď sú už vekom, chorobami, prácou a starosťami ohnutí, stále je v nich a je viditeľná a pôsobí priam magicky. Ale na druhej strane sú neuveriteľne krehkí, citliví a veľmi vnímaví.“
S krpcami aj spávali
Karol Šikyňa mal 33 rokov, keď ho kamaráti oslovili, aby išiel hrať do súboru. Bol august 1977, skupina tanečníkov sa vrátila z medzinárodnej súťaže v Záhrebe, na ktorej zožali Oravci veľký úspech.
Karol neváhal. „Hneď som pristal, veď ja som od detstva hrával s Hladovčanmi, tak čo by som doma nezahral,“ spomína dnes 74-ročný dôchodca. Manželské páry, ktoré radi tancovali a spievali, sa dali dokopy rýchlo. Nacvičovať vtedy nemuseli toľko ako dnes. Diváci boli zvyknutí na to tradičné, goralské. Keď teda prišla pozvánka na prvé vystúpenie, zbalili kroje, naložili do autobusu deti a vyrazili. Pozvaní i členov pribúdalo.
Boli sme tam, kde spadla hora. Takto to tam vyzerá Čítajte Nová folklórna skupina vystupovala na najväčších festivaloch v celom vtedajšom Československu – Detve, Východnej, Strážnici. Niektoré trvali aj celý týždeň. Ako sa smeje sympatický dôchodca, ako v pondelok obul krpce, tak ich v nedeľu zobul. Času nazvyš na ich rozväzovanie a zaväzovanie nebolo. Počas viacdňových vystúpení sa o gazdovstvo starali rodičia.
„Pomáhali, čo už mali s nami robiť. Boli sme upretí, jak nás zavolali vystupovať, šli sme, nech by boli naši hocičo vraveli.“ Senné roboty museli počkať. Alebo ich mladí museli stihnúť porobiť medzi festivalmi.
Učili sa najskôr sami
Muzikant sa na husliach učil hrať sám. Počúval starých suchohorských muzikantov. Potom sa spojil s kamarátom, s Karolom Chovančákom. Od neho si kúpil aj svoje prvé husle. Stáli 23 korún, boli malé, ale chlapcovi na učenie stačili. Neskôr od Knapčíkov kúpili basu. A u nich doma aj skúšali. Neraz to veruže bolo poriadne pidlikanie, hoci si chlapci mysleli, že už hrajú pekne. „Raz nám prišli zahrať poriadni muzikanti,“ spomína. „Keď sme ich počuli, od hanby sme zutekali ako splašené zajace. Všelijaké to bolo, ale časom sme sa naučili.“
Múzeum oravskej dediny predstavilo kultúru goralov Čítajte Neskôr ich pod ochranné krídla zobral Anton Hurkot. To bol vtedy v dedine jeden z najlepších primášov. Druhým bol Ján Červeň. „Keď regrúti rukovali, svák Hurkot ma zavolal, aby som mu šiel na base zahrať. A odvtedy som už bol pri ňom. S Karolom sme mu kontrášov robili. On nás hodne naučil. Noty, melódie. To bol pán muzikant.“
Manželia Šikyňovci nikdy neoľutovali, že boli dlhé roky súčasťou Goralu. Aj keď so štyrmi deťmi a gazdovstvom nikdy nebolo času nazvyš, život vo folklórnej skupine bol iný, veselší. „Hlúpostí sme sa navyvádzali, čosi popili, potancovali, pospievali. Súbory nie sú zlá vec. Mladí ľudia sa zídu, zabavia. Mali by to udržiavať.“
Prihovárajú sa srdcom
„Ďakujme Bohu, že máme medzi sebou ľudí, ktorí vedia svoj talent využiť a potešiť tak nielen seba, ale aj druhých,“ povedal vo svojom príhovore dekan Ján Marhefka.
Okrem Folklórnej skupiny Goral funguje v miestnej málotriedke detský súbor Goralček. Založila ho Daniela Chovančáková, ktorá chcela zužitkovať talent a schopnosti školákov. Zostáva dúfať, že práve tieto deti budú pokračovateľmi súčasných členov folklórnej skupiny. A mnohí sa na oslavách pri pohľade na najmenších krojovaných Goralov skutočne s potešením zhodli, že folklór v dedine má budúcnosť.
„Prajem všetkým Goralom, aby nám táto tradícia zostala a nevymrela,“ povedal starosta Miloš Šustek.
A ku gratulantom sa pripojil aj Miroslav Žabenský, riaditeľ Oravského kultúrneho strediska. „Prajem vám veľa výdrže a elánu v tejto rýchlej a tradičnej kultúre nie príliš naklonenej dobe,“ povedal. „Nech vám to vydrží a nech sa nám s tým širokým goralským srdcom stále cez spev a tanec prihovárate.“
Ocenili žijúcich i nežijúcich
„Som šťastný a hrdý, že som mohol byť pri zakladaní skupiny,“ povedal Štefan Zima. „Všetko je to však o vás. Urobili ste kus nádhernej umeleckej práce. A hoci vieme, že srdce Goralov je na poľskej strane, to, čo je v Suchej Hore, v tunajších zvykoch, obyčajach, v obradoch sviatkov človeka a roka, je ozdobou pomyselného diamantového náhrdelníka, ktorým sa pýšime aj na úrovni najvyšších ocenení UNESCO.“
Zakladateľ slovami chvály nešetril. A neraz sa musel nadýchnuť, aby potlačil dojatie. „Ak je Slovensko jednou z najuznávanejších folklórnych veľmocí, tak je to aj vďaka vám, Suchohorci. Vďaka vašim ľudovým tradíciám, ktoré tvoria povestnú pestrosť ľudovej kultúry. Ďakujem, že ste vydržali, a klaniam sa vám, rodičia, že venujete čas svojim deťom, aby sa ľudové tradície a zvyky u vás udržiavali.“
Obec si na oslavách pripomenula zakladajúcich členov skupiny, ocenila najstarších žijúcich tanečníkov a muzikantov. Niektoré významné osobnosti spojené so súborom si miestni pripomenuli a uctili aj in memoriam. Organizátor myslel aj na vedúcich, ktorých sa za 40 rokov v skupine vystriedalo hneď niekoľko – od Ľudovíta Dreveňáka, ako prvého vedúceho, cez Janku Vlčákovú, Jozefa Kovalika, Daniela Krátkeho, Katarínu Šimaľovu, rodenú Šuvadovú až po Veroniku Vrabčekovú.
Aktuálne má folklórna skupina 24 členov, vedie ju Dominika Kukucová, primášom goralskej muziky je Tomáš Chovančák, nie však z domácej Suchej Hory, ale z Liesku.
