NÁMESTOVO. Plátenníci boli jedinečnou skupinou ľudí. Aj keď prišli o všetko a boli chudobnejší než ten najbiednejší žobrák, hrdosť nestratili. Keď raz vymenili krpce za čižmy, k pôvodnej obuvi sa už nikdy nevrátili. Bol by to pre nich krok späť. A sedliakmi už byť nechceli.
Všetko sa zmenilo
Kultúrne rozdiely medzi sedliackymi a plátenníckymi rodinami boli veľké. Plátenníci vznikali z roľníkov, ale časom sa menili s tým, ako sa zvyšoval status plátenníctva. Za čias Márie Terézie bolo na hornej Orave deväť plátenníckych obcí – okrem Námestova aj osem okolitých obcí, tri z nich sú zatopené vodami Oravskej priehrady.
Dnes je pod pojmom plátenníctvo chápané všetko od samotného spracovania ľanu, jeho siatia, pradenia, prania, farbenia až po tkanie. „Z výpovedí pamätníkov však viem, že plátenníkom bol ten, kto plátno predával, nie ten, kto ho tkal či farbil,“ povedala na seminári Premeny tradičného textilu Eva Kurjaková z Občianskeho združenia Zubor. Práve vďaka nej je plátenníctvu, o ktorom sa po jeho úpadku takmer vôbec nehovorilo, venovaná taká veľká pozornosť.
Nový stav, ktorý sa začal formovať v druhej polovici 18. storočia, ovplyvnil mnohé oblasti. Eva Kurjaková robila podrobný výskum. Najmä vo svojej rodnej dedine Zubrohlave, ale aj v Bobrove, Kline či Námestove. „Zmeny zasiahli architektúru, odievanie i obuv, vznikali nové remeslá, dochádzalo k oveľa väčšej migrácii ľudí, menila sa reč, pribúdali piesne, zvyky, obyčaje, vznikali spolky. Plátenníci boli hrdí na svoj stav. Aj keď niektorí schudobneli tak, že boli chudobnejší ako posledný žobrák, stále bol hrdí, kým sú.“
Kroje rýchlo zanechali
Oravské dediny vznikali v horách, takže boli stavané najmä z dreva. Keď začali vznikať farbiarne, oravské panstvo zaviedlo povinnosť stavať murované domy. „Hornooravci sa vynašli – postavili vpredu murovanú časť, ktorá slúžila ako sklad, ale bývali v zadnej, drevenej,“ rozpráva Eva Kurjaková.
Múzeum oravskej dediny predstavilo kultúru goralov Čítajte Tradičným odevom sedliakov bol kroj, najčastejšie svetlý z ľanových látok a plátna. Na nohách nosili krpce. Plátenníci boli iní. Akonáhle začali chodiť do sveta, zistili, že v krpcoch sa ďaleko nedostanú. Vymenili ich za čižmy. Tmavý odev nahradil svetlý, ktorý šili z jemnejších tkanín. O rozdieloch v obliekaní svedčí napríklad aj vyhlásenie slúžneho Újhely, ktoré vydal pred návštevou cisára Franza Jozefa. Určovalo, ako majú prísť Hornooravci vítať panovníka. „V klobúku, bielej košeli, bielych nohaviciach, v krpcoch, s opaskom a huňou na pleciach prevesenou,“ prečítala Eva Kurjaková. „To symbolizovalo roľníkov. Písalo sa tam však tiež – alebo v klobúku, čiernych alebo belasých nohaviciach, v čižmách bez opasku so súkennou hunkou tak, ako sa plátenníci nosia.“
Čižmy boli symbolom plátenníkov, ak sa raz dostali do plátenníckeho stavu, neprichádzalo do úvahy, aby si ešte niekedy obuli krpce. „Ak bola žena chudobnejšia, požičala si čižmy od majetnejšej. Aj keby mali byť také, ktoré nosila do maštale. Vyčistila ich, išla do kostola, vrátila a o týždeň si ich prišla požičať opäť.“
Ťažká košina
Kým sedliaci si sami stavali domy, šili oblečenie i krpce a vyrábali nástroje, plátenníci potrebovali pomoc remeselníkov. Na hornú Oravu prichádzali stavbári, krajčíri, obuvníci. „Dôležitú úlohu dostali košikári,“ približuje Eva Kurjaková. „Pôvodne plietli len malé košíky. Pre plátenníkov však začali robiť košiny – slúžili ako výstelka plátenníckeho vozu, chránili tovar z každej strany. Čerstvú košinu muselo niekoľko chlapov dávať do voza, bola veľmi ťažká.“
Prvá oravská nemocnica má sedemdesiat rokov, čo sa za ten čas udialo? Čítajte Do popredia sa dostal chov koní. Kedysi Oravci chovali najmä voly. Tie boli silné, najvhodnejšie pre poľnohospodárstvo. Ťažko by sa však nimi plátenníci prepravili do Sedmohradska. Boli pomalé. „Kôň sa stal neoddeliteľnou súčasťou plátenníka, ak zviera sklamalo, plátenník mal po kšefte.“
Nariadenie o povinnosti robiť širšie tkáčske stavy doviedlo na Oravu nových tkáčov, staviteľov mangľov a iných odborníkov. Do plátenníckych dedín prichádzali aj mládenci zo sedliackych rodín. Jedni ako paholkovia či pomocníci plátenníkov, druhí ako manželia. „Plátenníci mali veľmi ťažký život, úmrtnosť bola vysoká. Vdova bola nútená sa znovu vydať. Keďže chlapi z plátenníckych dedín boli preč, rodina jej našla nejakého zo sedliackej rodiny.“
Migrácia ľudí
Podľa materiálov, ktoré zozbierala Eva Kurjaková, žilo v roku 1751 v piatich obciach – Bobrov, Klin, Námestovo, Zubrohlava, Slanica – 575 rodín, 239 boli plátennícke. Mali 186 koní na rozvoz. Najviac rodín žilo v tom čase v Bobrove – 150, z toho plátenníckych 84. Najviac koní mali Slaničania – 72, rodín tam žilo 86, až 59 plátenníckych.
Mnoho rodín odišlo z Oravy, postavili si obchody a neskôr sa usadili tam, kde sa im darilo predávať tovar. Plátenníci mali svoje zvyky, obyčaje, príslovia, porekadlá.
Vyprevádzanie do sveta bolo vždy srdcervúce a nieslo sa v duchu viacerých obyčají. „Brali si do kabátov sväté obrázky pokropené svätenou vodou, drobné peniaze, aby sa ich držali,“ hovorí Eva Kurjaková. „Aj príchod domov bol veľkolepý, očakávali ich celé dediny. Zvláštnosťou boli krsty. Sedliacke rodiny mali vždy pri krste zapísaných krstných rodičov, zväčša manželov. Toto v plátenníckych obciach takmer nebolo. Väčšinou bola v krstnom liste zapísaná žena a rektor alebo starší muž, ktorý sa zdržiaval doma.“
Plátenníci sa sobášili najmä vo februári a marci, zvyšok roka boli vo svete, prichádzali pred Vianocami a v januári mávali ohlášky v kostole. Mnoho mužov zomrelo vo svete, kde ich aj pochovali. V niektorých matrikách je zapísané miesto úmrtia, pri niektorých menách je však len poznámka, že zomrel v neznámych častiach sveta.
Dva spolky
Menili sa príslovia, porekadlá, vznikali nové piesne. Slovnú zásobu obohacovali slová zo zahraničia – kalap bol klobúk, šibalky zápalky, šora znamenala rozšafná žena, ak niekto diľoval, tak odpočíval.
Jedna vec je, koľko detí sa na Orave narodí, druhá, koľko ich tu ostane Čítajte Historik a riaditeľ Oravskej galérie Peter Huba objavil historické stanovy dvoch plátenníckych spolkov. Podľa jedného z dokumentov vzniklo 7. januára 1865 v Slanici Grémium kupectvo hornooravské. „Bola to veľká udalosť, odobrilo ho ministerstvo orby, priemyslu a kupectva,“ priblížil Peter Huba. „Na čele stál predseda a 12 výborníkov volených na jeden rok. Členkami mohli byť aj ženy.“ Spolok ovplyvňoval spoločenský život plátenníkov. Boli v tom určené prísne zásady. Alkohol na verejnosti bol zakázaný. Na schôdzach musel byť poriadok. Ak sa niekto správal neprístojne, mohli ho vylúčiť. „Podomový obchodník nesmel kupovať od iného kupca, ak s ním nemal podpísanú zmluvu. Gazda nesmel prijímať pomocníka bez posudku od predchádzajúceho gazdu.“
O niekoľko rokov neskôr vznikol ako pokračovateľ gremiálneho kupeckého plátenníckeho spolku Priemyselný spolok plátnokupcov a priemyselníkov. Založili ho na sedení v Námestove 12. mája 1885, o rok neskôr stanovy schválila oravská župa, až vtedy začali platiť. Obsahuje viac podrobností, pravidiel, taríf, poplatkov, práv a povinností členov spolku. Hovorili aj o tom, kto sa mohol stať členom. V prvom spolku to boli kupec, fabrikant a farbiar. V druhých kupci, priemyselníci, farbiari, podomoví obchodníci, pomocníci.
Úpadok plátenníctva prišiel začiatkom 20. storočia. Jedným z dôvodov bol aj odchod plátenníckych rodín do zahraničia. V roku 1906 do USA odišlo z Bobrova až 357 ľudí, z Námestova 240, Zubrohlavu opustilo 186 ľudí, Klin 140 a Slanicu 179.
Zaujímavý program
Akciu Premeny tradičného textilu pripravilo Oravské kultúrne stredisko v spolupráci s Mestom Námestovo. Na netradičnom seminári sa stretli dospelí, žiaci i zopár študentov miestnej strednej školy.
„Fenomén hornooravského plátenníctva je širší, ako by sa na prvý pohľad zdalo,“ povedal Miroslav Žabenský, riaditeľ Oravského kultúrneho strediska. „Hovorí o kultúrno-spo-ločenskom a hospodárskom vývoji severnej Oravy v druhej polovici 18. storočia až po jeho zánik začiatkom 20. storočia. Sme radi, že nielen plátenníctvo, ale aj modrotlač dostávajú nové impulzy a podporu, o čo sa čoraz viac snažíme aj my.“
Krása sa dotýka detí už troch generácií Čítajte Okrem Evy Kurjakovej a Petra Hubu vystúpili aj ďalší odborníci. Všetci rozprávali o jednom – plátenníctve. Každý sa však zameral na inú oblasť. Augustín Maťovčík priblížil osobnosti oravských plátenníckych rodín. Vendelín Ťažandlák rozprával o plátenníckej tradícii, generačnom dlhu a jeho splácaní. Etnografky Elena Beňušová a Magdaléna Paríková priblížili históriu plátenníctva, Miroslav Hajdučík zase ukázal zachránený vzorkovník zo slanickej dielne, raznice a 150-ročnú modrotlač.
Výrobu modrotlače priblížil aj ukázal Matej Rabada, ktorý pred pár rokmi obnovil niekdajšiu modrotlačiarsku dielňu v Párnici. Mária Mäsiarová sa prezentovala plstenými obrázkami, deťom ukázala, čo to vlastne plstenie je a ako prebieha. Hotové handmade výrobky z tradičného plátna napokon ukázala Lucia Šmigovská.
