ŽAŠKOV. Ondrej Krúpa sa narodil mlynárovi ako druhé dieťa 23. mája 1920. Detstvo mal ťažké. „Otec sa rád pozrel na dno pohárika a blízko bola krčma. Tak mlyn prepil.“ Keď mal Ondrej šesť rokov, odsťahovali sa do rodného domu mamy.
Roboty si užil už od mlada
Už 13-ročný začal chodiť do služby. Pásol jalovice vo Valaskej Dubovej na Choči. „Žili sme len tak, biedne. Keď bol zlý čas, tak sme pásli tam, kde bača ovce. Nahneval sa, nedal nám žinčice, tak sme jedli len kuľašu.“
O rok išiel do služby za pastiera kráv na Turiec do Sklabine. „To už bol iný život. Tam bolo chleba dosť, gazda mal aj včely. Natrel som si chlieb medom, ktorého som sa mohol aj samého najesť.“
Po štyroch letách na salaši v Sklabini išiel paholčiť do Socoviec na Turci. „Tam bolo najlepšie. Starý gazda by bol nejedol a radšej dal mne. Vravel: Len jedz, najedz sa. Hladný človek na riť padá. Ale aj roboty som si užil. Kosy, vidly, kone.“
Potom nastal v Ondrejovom živote zásadný obrat. Ako 20-ročný sa dostal do tesárskej partie. „Vedúci mi prvý deň dal do rúk topor a povedal: Na, uč sa, si mladý. A veru som si topora užil celý život. Tesárčil som, kolesá robil, okná, dvere i putne na vodu. Dnes už putňu nevidíte.“
V Žaškove v tom čase žilo viac ako desať kolárov. Dedina bola kolesami presýtená. Majstrovi Ondrejovi sa podarilo získať dobrého odberateľa, kováča z Liptovskej Lúžnej. Vo veľkej dedine sa rúbala hora, kolesá na vozy bolo stále treba. „To bol dobrý kšeft. Aj zarobiť sa dalo.“
Predával aj na jarmokoch. „Na ružomberský sme vše viezli sto párov kolies, o jedenástej už nebolo nič. Všetky sme predali.“
Cez vojnu bolo biedne
Druhá svetová vojna zastihla Ondreja Krúpu, ako 20-ročného na statku v Socovciach. „Jeden deň chazaj povedá: Zapriahaj kone, ideme na asentírku, odvod. U nás mobilizovali chlapov, ale Tiso podpísal Hitlerovi spoluprácu a vypovedal Rusku vojnu. Prehlásil: Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí. Slováci po boku. No Slováci tak akurát po boku dostali.“
Mladý Ondrej sa na front nedostal, ale partizánov podporoval. Bývali v jaskyni nad dedinou. Nosili im tam jedlo. „Raz Nemci vykupovali seno pre kone na Komjatnej a zbadali nás. Len tak nám guľky pišťali okolo uší.“
Pod kostolom v Trstenej môžete nazrieť do útrob záhrobia. Otvorili kryptu Čítajte Kvôli bezpečnému návratu do dediny mali signál s kamarátom. „Keď bola biela plachta zavesená na vrátach, tak bolo voľno do dediny, keď nebola, tak do dediny nechoď.“
Pamätá si aj na 18. februára 1945, keď Nemci odvliekli jeho brata s viacerými chlapmi z dediny na taliansky front. „Rozvidnievalo sa, všade bolo veľa snehu. Nemci obstali dedinu a začali chlapov zháňať. Utiekli sme s kamarátmi do Dielu. Brat nestihol. Keď prišiel vojak, holil sa. Nemec sa posadil a čakal, kým neskončí. Potom ho zobral so sebou.“
Žaškovčanov naložili na autá, odviezli do Martina, odkiaľ ich vlakmi previezli na taliansky front.
„Keď tam prišli Američania, brat k nim prebehol. Potom sa domov vrátil v krásnej uniforme, ešte aj akýsi bľachový metál mal. Vraj za to, že bol talianskym partizánom.“
Príchod komunistov
„Komunistov si dobre pamätám, lebo otec bol zakladajúci člen miestnej strany. Zo Žiliny do dediny chodili dvaja agenti Valo a Kubík.“ Prichádzali len potme, aby ich nikto nevidel.
„Ale tu bola špina Ondrej Č. Vedel, kde sa schádzajú a došikoval tam četníkov. Vtedy v každom lepšom úrade boli Česi. Keď prišiel Slovenský štát, hovorilo sa Čecha do mecha a mech do Dunaja, tak sa vypratali.“
Deti neváhali zašpiniť sa pre čisté brehy priehrady Čítajte Komunisti si museli dávať pozor, preto mali vonku stráž. Zo sypárne natiahli špagát, na konci ktorého bola skalka. Keď sa niečo dialo, stráž potiahla za špagát, kameň zaťukal na okno a oni sa rozutekali.
V tej dobe sa odohrala zaujímavá príhoda. Most cez Oravu neexistoval. „Do hajova, kompy cez Oravu, nastúpil Ján Strapec, ktorý tiež zakladal komunistickú stranu v dedine. Otec tej špiny Ondreja Č, čo priviedla četníkov, mu povedal: No, Jano, už sa nikdy pozbierate. Ale sme vás predsa potlačili. A Strapec mu dal z biblie odpoveď. Neumrela devečka, ale spí. A mal pravdu. Cez Slovenský štát museli čušať, ale dočkali sa.“
Zo špiny komunistom
Zaujímavo sa vyvíjal život udavača Ondreja Č, ktorého Ondrej Krúpa nenazve ináč ako špina. Po vojne obrátil kabát a chcel vstúpiť do komunistickej strany. Starí komunisti ho nechceli, no mladí mu svoj hlas dali. Tak sa zo špiny stal komunista. Strapec to okomentoval slovami. „No, sme si pustili voš do kožucha.“ Z bývalého antikomunistu sa stal silný straník. „Nakoniec chodil do školy deťom rečniť o úspechoch komunistov.“
Prvá oravská nemocnica má sedemdesiat rokov, čo sa za ten čas udialo? Čítajte Ondrej Krúpa zažil nielen príchod, ale aj odchod komunistov. Opísal ďalší príbeh človeka, ktorý prezliekol kabát. Bol to bývalý predseda MNV. „Raz sme sa stretli pri stavbe obchodu. Reč sa dostala na pána farára. On začal vykrikovať, aký pán farár, pán darebák to je. Keď mu kamarát povedal, ako to hovorí, že aj on je evanjelik, prehlásil: Ja som ateista. A po páde komunistov rečnil v kostole a spieval Verím, Pane. Takí to boli falošní komunisti. Politika je svinstvo, špinavosť. Aj teraz. Aha, koľko máme strán a každý chce mať pravdu.“
Recept na dlhý život
Ondrej Krúpa v máji oslávil 98 rokov. Medzi gratulantov patrili aj dobrovoľní hasiči. Ondrej sa stal ich členom v osemnástke. „Kúpili motorové čerpadlo, ale chlapov nebolo, tak sme sa s rovesníkmi stali dobrovoľnými hasičmi. A som ním doteraz, sedemdesiat rokov.“
Jedna vec je, koľko detí sa na Orave narodí, druhá, koľko ich tu ostane Čítajte Každý sa pýtal na to, ako sa mu podarilo dožiť takého vysokého veku v takej dobrej kondícii.
„Mal som ťažkú robotu celý život. A boli aj obdobia za vojny, že nebolo veľmi čo vyberať v jedení. A keď sme po stavbách chodili, na obed gazdiná navarila kotol zemiakov a kotol kapusty, mäsa nebolo. Ale pálenky som vypil jedno s druhým každý deň liter. Prišiel si ráno na stavbu, poďme červíka otráviť, jeden, dva poháriky sme si dali. Na desiatu sme si tiež dali, aj na obed a po obede, večer tiež. Ale robota šľachtí človeka. Nie ako dnes ľudia robia osem hodín a odborári chcú túto dobu ešte skrátiť. Robili sme od rána do tmy a keď slnko zapadalo, bolo nám ľúto, že pre tmu musíme končiť. A prežili sme to a sme tu.“
