DOLNÝ KUBÍN. V rámci 4. ročníka charitatívnej akcie Od Tatier k Dunaju zavítal do okresného mesta pelotón cyklistov. Približne 450-kilometro-vou jazdou dokazujú, že napriek ťažkej chorobe skleróze multiplex sú plní síl a elánu. Úvodnú etapu zo šiestich odštartovali na Štrbskom Plese. V Lúčkach ich privítali na bicykloch aj zástupcovia mesta, Vladimír Adamec, Štefan Belvončík a Eduard Grácik, ktorí ich doviedli do cieľa v Dolnom Kubíne. Tam na nich čakalo občerstvenie aj v podobe kultúrneho programu.
„Organizátori vítajú, keď sa ku nim pripájajú ľudia z dedín a miest, ktorými prechádzajú,“ povedal Vladimír Adamec. „Radi sme sa pridali a teší nás, že pelotón opäť zavítal do nášho mesta.“
Spoza mikrofónu na bicykel
Cieľom etapy v Dolnom Kubíne prešlo minulý pondelok približne sto cyklistov rôzneho veku a zdravia. Takmer na čele pelotónu prišiel Tuli Ivan Vojtek. Na otázku, prečo na tejto akcii šliape do pedálov, odpovedal jednoducho. „Život je krásny. Kamarátim sa s tými, ktorí nebojujú, ale kamarátia sa s tým pľuhavstvom zvaným skleróza multiplex. Úžasne ma to nabíja energiou, ľudskosťou. Jan Werich kedysi povedal osem nádherných slovíčok. Buď to tam je, nebo to tam není. A tu to je.“
Do Dolného Kubína chodí rád, pretože tu slúžil ako vojak základnej vojenskej služby. „Doprial by som to každému mladému mužovi. Rok, tri mesiace je málo. Dúfam, že sa k tomu vrátime. Tam sa naučia samostatnosti, robiť nielen komínky a poriadok, ale hlavne byť zodpovedný sám za seba.“

O tom, že toto podujatie nie je len výlet, svedčia slová Patrície Jarjabkovej. „Desať rokov som moderovala akcie Združenia skleróza multiplex. Už bolo na čase sadnúť aj na bicykel. Zobrala som manžela a máme z toho veľkú radosť. Mám už 60 rokov a aj keď sme trochu trénovali, zvládla som len 70 kilometrov. Zostávajúcich 20 ma odviezli, a to mám elektro bicykel. Obdivujem ľudí, ktorí to s touto chorobou zvládnu.“
Cesta do neba
Do Dolného Kubína prišiel aj Tomáš Bezdeda, no využil auto. Ku pelotónu sa pripojil až v druhej
Skleróza multiplex
Skleróza multiplex je závažné ochorenie, ktoré postihuje v prevažnej miere dospelých ľudí v aktívnom veku od 20 do 40 rokov. Je to chronické autoimunitné ochorenie, pri ktorom imunitný systém napáda vlastnú nervovú sústavu. Na túto chorobu neexistuje liek, ktorý by ju vyliečil.
etape, ktorej cieľ bol v Považskej Bystrici. Prezradil, že aj keď má cyklistiku rád, tento rok na bicykli ešte nesedel. „Bude to sranda, pretože mám celoodpružený bicykel, ktorý je vhodnejší do terénu ako na cestu.“
Na tomto podujatí nie je prvý raz. Trate sa trochu obával. „Čaká nás Rovná hora medzi Zázrivou a Terchovou. Keď sa na ňu pozriem, tak sa mi zdá, že ide do neba.“ Verí, že ju zvládne. „Aspoň takto sa snažím pomôcť ľuďom, ktorí majú okrem našich bežných problémov aj jeden obrovský, svoje ochorenie.“

Hlavnou organizátorkou podujatia je Jaroslava Valčeková, predsedníčka Združenia skleróza multiplex. Už štvrtý raz sa jej podarilo dať dohromady výbornú partiu ľudí, ktorí jej pomáhajú. Spoločne sa snažia osvetou získať pohľad spoločnosti na chorých, aby ich viac akceptovali, spoznali, vedeli, aké je to ochorenie. Veľmi ju teší záujem bežných ľudí, ktorých stretajú na svojej ceste od severu na juh. „Ľudia reagujú nenormálne pozitívne. Tlieskajú, zvonia zvončekmi. Je to úžasné, som nadšená. Spolieham na to, že aj vďaka nim bude celé Slovensko vedieť, čo je skleróza multiplex.“
Potvrdil to bývalý Žaškovčan Jakub Ľorko. Ako vodič sprievodného vozidla je vždy poruke, keď treba pomôcť. „Máme mierne tempo, čakáme sa, nejde o výkony a rekordy. Veselé je to hlavne, keď ideme cez dediny, kde nás vítajú.“
Rovná hora nie je rovná
Medzi modernými bicyklami vyčnieva, a to až do trojmetrovej výšky, Peter Božík na historickom bicykli, kostitrase. Je to verná replika bicykla, ktorý sa vyrábal koncom 19. storočia. Nemá žiadne prevody, vpredu má obrovské koleso, na ktorom sedí. „Tento bicykel je jedna z vecí, ktorá dokáže upútať pozornosť a celá akcia je o tom, aby sa čo najviac spropagovala a urobila osveta tejto chorobe. Takto aspoň trochu prispejem k úspechu.“

Aj on sa obával Rovnej hory. „Vôbec nie je rovná, z názvu by som nechal iba hora. Minulý rok mi k jej zdolaniu chýbalo asi 50 metrov. Ale je to výzva, zdolať ten zázrivský kopec.“