Pondelok, 24. september, 2018 | Meniny má Ľuboš, Ľubor

Žena z Oravy vystúpila na konferencii v islamskej krajine. Obavy sa rozplynuli

Vyštudovala medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite, no zdalo sa jej to málo. Necítila sa byť dostatočne pripravená na život a do práce. „Ale čo ma desilo najviac, bola presná predstava mojej budúcnosti a stereotypu: nájdem si vlastný byt, zamestnám sa, usadím sa a potom sa jedného dňa zobudím a budem mať 65 rokov,“ hovorí ERIKA BELOPOTOČANOVÁ z Tvrdošína – Medvedzia. A tak sa rozhodla ideál rutiny a stability zmeniť.

Erika Belopotočanová s organizátorom konferencie o stavebnom inžinierstve v Iráne. (Zdroj: Archív Erika Belopotočanová)

Váš život je plný zmien. Hovoríte, že nielen reagujete na príležitosti, ale si ich aj sama vyrábate. Aký bol začiatok vašej životnej cesty?

Vždy som sa bála, že mi život prejde pomedzi prsty ako voda v akejsi rutine, ktorú som okolo seba videla a ktorú zrejme všetci okolo odo mňa aj očakávali, pretože tak, v stabilite, sa jednoducho žije dobrý život.
Preto som sa rozhodla veci trochu zamiešať. Požiadala som o doktorandské štúdium v Prahe. Vyhoveli mi, ale žiadali odo mňa, zahraničného študenta, veľa peňazí. Tiež som požiadala o štúdium na Technickej univerzite v Žiline. Chcela som študovať stavebníctvo, lebo vždy ma fascinovali projekty na výstavbu tunelov a mostov. Aj ma prijali. Ale neskôr si to fakulta rozmyslela, vraj s mojím titulom z obchodnej fakulty určite nemám seriózny záujem o stavebníctvo.

Keďže som sa silou-mocou bránila akémukoľvek náznaku usadenia sa a vybudovania rutiny v živote, rozhodla som sa zbaliť si kufor a vycestovať do Anglicka. Mala som dohodnuté bývanie a prácu, ale po troch dňoch som odišla. V Anglicku som aj napriek zlému začiatku zostala rok a pol a potom sa vrátila naspäť na Slovensko.

Článok pokračuje pod video reklamou

Doma ste však dlho neostali a opäť ste odišli do sveta. A cestovanie ste zmenili na životný štýl. Čo bolo impulzom?

Áno. Ale nevycestovala som do sveta preto, že mi nebolo umožnené študovať v Žiline alebo v Prahe. Ani pre spoločenské, ekonomické alebo politické dôvody, hoci už na strednej škole som pochopila, že v krajine niečo nie je celkom v poriadku a zrejme dlho nebude.

Pravý a jediný dôvod vycestovania do sveta vychádza zo mňa, mojej rodiny a môjho prostredia z detstva. Narodila som sa s neuveriteľnou zvedavosťou a hladným mozgom. Odmalička som sa rada učila, počúvala príbehy, správy a potom premýšľala o všetkom. Moji rodičia by dokázali rozprávať hodiny o mojich otázkach typu: A prečo?

Môj starý otec, už zosnulý Ján Gonda zo Zuberca, ovládal niekoľko rečí, najlepšie nemčinu. Keď som bola v lete na prázdninách, učil ma zemepis, ukazoval mi krajiny na mape, vysvetľoval históriu a reč, akou tam ľudia rozprávajú. Keď sme mali návštevu z Nemecka, povedala som pár slov po nemecky a - fungovalo to. Dohovorila som sa. Vtedy som pochopila, že svet je veľký. Vtedajší farár, tiež už zosnulý František Tondra, bol zo mňa na hodinách náboženstva z takého množstva otázok k Novému zákonu doslova zúfalý. Avšak vždy si našiel po náboženstve čas učiť ma po anglicky. Z toho som mala obrovskú radosť a on bol tak trpezlivý.
To boli hlavné, aj keď možno podvedomé, podnety na štúdium zahraničného obchodu. Chcela som vďaka práci vycestovať zo Slovenska a navštíviť čo najviac krajín. Plán to bol dobrý, ale nakoniec všetko bolo aj tak inak.

Kde ste doteraz žili a čo robili? Kde žijete teraz?

To je najťažšia otázka, akú môžem dostať. Nedávno som mala zdokumentovať môj život – krajiny, mestá, adresy, zamestnanie, štúdium. Trvalo mi to asi dva týždne a úplne ma to vyčerpalo. Keď som si prečítala celú dokumentáciu, sama som nechcela veriť, že je to môj život. Že jeden človek môže skutočne toľko zažiť.
Avšak na druhej strane, takýto život bol odjakživa môj sen. Vždy som chcela veľa cestovať, spoznávať, veľa sa učiť, mať známych a priateľov po celom svete, ovládať reči. Takže žijem svoj sen. Na rozdiel od ostatných snov, tento som si sama vedome vytvorila.

Človek nikdy nevie, kedy príde úspech. Ale určite príde.

ERIKA BELOPOTOČANOVÁ

Žila som vo Veľkej Británii, USA, Kanade, vo Fínsku, na Faerských ostrovoch a teraz žijem v Dánsku. V každej krajine minimálne na troch adresách. V Kanade som žila v Montreali, Quebec a v provincii Ontario, najdlhšie v Toronte. Momentálne bývam v malej farmárskej dedinke neďaleko Ribe, čo je najstaršie mesto Dánska. Pracujem na rôznych projektoch ako freelancer, a zároveň študujem na Erhvervsakademi SydVest v Esbjerg.

Práca, univerzity, kurzy. Dá sa to všetko stíhať v krajinách bez akéhokoľvek zázemia?

V každej krajine a v každom meste som študovala na univerzitách dlhšie alebo kratšie programy či kurzy rôzneho zamerania. Najčastejšie to bol medzinárodný obchod, medzinárodné vzťahy, teda oblasť, o ktorej som už niečo vedela. Popritom som vždy študovala reč danej krajiny a mala minimálne dve práce, aby som si štúdium mohla dovoliť. Do môjho programu dňa sa tiež vždy musel zmestiť šport, to sú zdedené gény po otcovi.

Okrem ukončeného štúdia na rôznych univerzitách mám k dnešnému dňu približne 25 rôznych certifikátov. Napríklad certifikát na vyhotovenie daňových priznaní a účtovníctva v americkom štáte Massachussets alebo certifikát učiteľky v Montessori škole. Mám tiež niekoľko certifikátov ako akreditovaná tlmočníčka pre provinciu Ontario v Kanade na súdoch alebo v nemocniciach. Tieto certifikáty boli mimoriadne náročné. Taktiež vlastním certifikát ako trénerka medzinárodného fitness programu.
Ako cudzinec v novej krajine som nemohla vôbec počítať s tým, že keď zamávam mojím diplomom z Ekonomickej univerzity, všetci padnú na zadok a pracovné ponuky sa budú hrnúť zo všetkých strán. Ak chce človek prežiť, musí sa prispôsobiť, inak to nejde.

Čo vo vašom prípade znamenalo prispôsobiť sa?

Súčasťou prispôsobenia sa je robenie prác, ktoré som si nikdy nemyslela, že robiť budem. Ale situácia ma donútila, pretože sa naskytla príležitosť, ktorú bolo treba využiť.
Zmeškaná príležitosť je strata. A ja, ako cudzinec v novej krajine, som si takéto straty nemohla dovoliť. Nemala som žiadne zázemie, žiadnu záchrannú sieť systému. Nezostávalo mi nič iné, len sa spoľahnúť na vlastné sily a schopnosti. Inými slovami, musela som byť pripravená na každú situáciu, chytiť príležitosť do rúk a vyťažiť z nej maximum. To si vyžadovalo obrovský kus odvahy, driny a disciplíny.
Avšak ani takto vyzbrojená som nemohla počítať s úspechom a kariérou.

Prečítajte si tiež: Petrove diela zaujali kňazov, ale aj drsných motorkárov

Cudzinec v novej krajine, nech je neviemako kvalifikovaný a schopný, je vždy len cudzinec. Aby mu bola daná príležitosť, musí si ho najskôr niekto všimnúť a povšimne si vtedy, ak je minimálne trikrát lepší ako domáci v jeho brandži. Mnohí to považujú za nefér alebo dokonca za diskrimináciu, ja som to tak nikdy nevidela. Mne sa to javí ako niečo samozrejmé a prirodzené. Proste je to tak a ja som to vždy brala ako výzvu a motiváciu presadiť sa.

Zrejme ste to mali o niečo ťažšie aj ako žena.

Nie je žiadne tajomstvo, že ženy sú všade na svete platené priemerne o 20 percent menej ako ich mužskí kolegovia a to isté platí aj s preferenciami na ponuku práce, hlavne v tradične mužmi dominovaných oblastiach. Naučila som sa to brať ako fakt a výzvu zároveň.

Aké práce ste robili?

Všetky možné, niekedy aj tri naraz. Od umývačky riadu v reštaurácii, cez upratovanie, opatrovanie malých detí, doučovanie veľkých detí, pomocnej učiteľky na základnej škole vo Fínsku, osobnej asistentky pre bohaté a známe osobnosti v USA a Kanade až po akreditovanú tlmočnícku na súdoch a v nemocniciach v Toronte. Zúčastňovala som sa aktívne na diskusiách ohľadom obchodnej dohody medzi Európskou úniou a Kanadou CETA, prezentácii slovenských kúpeľov na výstave v Toronte a spolupracovala so slovenským veľvyslanectvom v Ottawe pri organizácii prvej obchodnej delegácie v Kanade.

Ostatných päť až šesť rokov sa venujem vlastným projektom a pracujem ako externý poradca pre marketingové aktivity pre stavebnú konzultačnú firmu so sídlom v Helsinkách vo Fínsku. Takže napokon mi bolo dopriate vrátiť sa po rokoch naspäť do mojej domény – medzinárodných vzťahov a tiež sa mi naskytla cesta nahliadnuť do sveta stavebného inžinierstva.

Nedávno ste boli v Iráne na konferencii o stavebnom inžinierstve. V islamskej krajine ste boli ako európska žena prezentovať technickú prácu. To chce nielen odvahu. Čo tomu predchádzalo?

Sedem rokov som spolupracovala s fínskou firmou na rôznych projektoch a diskusiách. Nielen že som študovala nákresy a analýzy, ale mala som možnosť zúčastniť sa na medzinárodných seminároch a konferenciách v Turecku, Japonsku, v Dubaji, Rusku, krajinách EÚ či na Islande. Tam som sa bližšie oboznámila s problematikou procesu dizajnu projektov vrámci noriem Eurokódu.
Som spoluautorkou viacerých publikácií a prezentácií na túto tému. Nemyslím, že som expert, ale byť obklopená expertmi mi dáva možnosť učiť sa veľmi rýchlo a do hĺbky.

V Iráne sa konala 4. medzinárodná konferencia štrukturálnych, civilných inžinierov IRAST 2018. Nie je žiadne tajomstvo v oblasti civilného inžinierstva, že práve inžinieri z Iránu odjakživa patrili k svetovej špičke expertov, predovšetkým čo sa týka dizajnu a projektovania mostov.

Keď som videla témy, inicio-vala som vo firme odoslanie článku na publikáciu a prezentáciu a navrhla som titul. Firma to dlho zvažovala a nakoniec dospeli k záveru, že nemajú možnosť napísať článok a pri všetkej úcte, ja sama nie som schopná takúto úlohu zvládnuť. To ma neurazilo, naopak, inšpirovalo.

Čo ste urobili?

Písala som dlhé dni a noci článok, ktorý nakoniec mal rozsah 10 strán. Bola som so svojou prácou spokojná a rozhodla som sa, že príspevok odošlem pod vlastným menom, ako študentka. O týždeň mi prišla z Iránu správa, že môj článok prijali na publikovanie a vybrali na prezentáciu. Veľmi som sa potešila, ale ešte viac zľakla. Skutočne som nepočítala s takýmto úspechom. Každý deň som sledovala zoznam prispievateľov a zistila som, že som jediná európska biela žena, ktorá sa zúčastní na konferencii. Nehovorí sa nadarmo: Buď opatrný, čo si želáš, pretože sa to môže stať skutočnosťou.

Akú ste mali predstavu o islamskej krajine a s akou ste z tej krajiny odchádzali?

Poznám protokol v krajinách Blízkeho východu a teda som vedela, čo je zakázané a prikázané. V Iráne je tých pravidiel veľa a hlavne pre ženy. Žena musí mať zakryté vlasy, žiadne minisukne alebo krátke rukávy nie sú dovolené a oblečenie musí byť voľné, šaty pod kolená a zásadne kabátik tesne nad kolená.
Muži nesmú podať ruku žene a nesmú byť príliš blízko, dokonca aj v autobusoch muži a ženy cestujú oddelene. Taktiež som si veľa vecí vygúglila. Napríklad, že rozhovorom so ženou si muži koledujú o väzenie. Muž sa smie na verejnosti rozprávať iba so svojou ženou.

Sociálne média sú cenzurované a pripojenie na internet je nemožné. Islam a vláda je v podstate jedno a to isté. Musím im prejaviť rešpekt, hoci som presne nevedela ako. Čím viac som čítala o krajine, tým väčšie obavy som mala. Čo vlastne smiem? Ako mám komunikovať s ľuďmi na konferencii, kde sú muži dominantní? Čo si mám obliecť a obuť?

Irán je považovaný za nebezpečnú islamskú krajinu plnú teroristov bez akéhokoľvek rešpektu voči ženám a preto som bola rozhodnutá nič nepovedať rodičom a sestre, pretože som si dokázala predstaviť, ako by sa vyplašili.

A výsledok?

Prvé stretnutie s Iránom, ak to môžem tak nazvať, bolo ešte na veľvyslanectve v Kodani a prostredníctvom korešpondencie s organizátormi konferencie. Na veľvyslanectve moju žiadosť o víza spracovali v priebehu 20 minút s maximálnou ústretovosťou a ochotou. Konferencia mi potvrdila víza na päť dní, ale v skutočnosti mi ich udelili na tri mesiace. Mala som pocit, akoby ich tešil môj záujem o krajinu. Akoby ich potešila nielen zvedavosť turistu, ale aj intelektuálny a obchodný potenciál.

Prečítajte si tiež: Tá brázda sa tiahla celým storočím. A už je ďalšie

Ešte v lietadle mi iránske ženy pomohli zakryť vlasy šatkou a stále sa usmievali. Všimla som si, že ony mali šatky na hlavách voľne položené, viac vlasov mali odkrytých ako zakrytých. To ma zmiatlo. Robila som si obavy. Predsa len, keď som cudzinec, môžu na mňa vytiahnuť čokoľvek, aby som sa dostala do problémov. A mať problémy v Iráne znamená väzenie. Aspoň tak vyznievali všetky články, ktoré som prečítala na internete.

Bola som pripravená na zdĺhavú procedúru pri vybavovaní povinného poistenia a kontrole, avšak v skutočnosti ma vybavili za päť minút. Pečiatku do pasu som dostala bez otázok, s úsmevom a bez akejkoľvek prehliadky.
Na letisku ma mala čakať kamarátka môjho spolužiaka z Iránu, ktorá ma chcela zaviesť na hotel. Nikdy som ju nevidela, tak som nevedela, ako ju mám spoznať. Napadlo mi predsa len vyskúšať pripojenie na internet a - absolútne žiadny problém, rovnako s pripojením na telekomunikačnú spoločnosť.
Stretli sme sa a ja som videla krásne mladé dievča, s bundou do pol pása, overalom do pol stehien, s čiernymi legínami, kabelkou a šatkou, ktorá bola viac na krku ako na vlasoch.

Pre cudzinku to ale neplatilo. Alebo áno?

Na hotel ma viezol strýko tejto dievčiny, a obaja ma cestou presvedčili, že najlepšie pre mňa bude, keď zostanem bývať s nimi v dome. V aute sa zo mňa smiali, keď mi šatka z hlavy spadla a ja som sa zľakla, že je to trestné a môžem mať problém.
Už vtedy som pochopila, že veľká časť informácii o Iráne je nepravdivá propaganda.

Kultúry a krajiny, kde peniaze znamenajú všetko a/alebo rodina nič, veľmi rýchlo upadajú.

ERIKA BELOPOTOČANOVÁ

Strávila som štyri dni v úplne neznámej rodine v Teheráne a stala som sa ich členom. Ukázali mi mesto, zoznámili ma s ich známymi a príbuznými, tradíciami, kultúrou, obchodnými centrami, histó-riou. Každý večer sme mali bohato prestretý stôl so špecialitami iránskej kuchyne. Ich jedlo je neuveriteľne chutné a zdravé.

V meste na lavičkách som videla mladé zamilované páry, ktoré očividne neboli manželia. Mladí ľudia boli doslova prilepení na mobiloch a na sociálnych médiách, tak ako v Európe. Obchodné centrá sú moderné, plné krásneho tovaru. Vystavujú letné šaty na ramienka, spodnú bielizeň a bikiny pre ženy, make-up, kostýmy. Ako v Európe. Policajné hliadky som nevidela vôbec.

Ako vás prijali ako ženu z Európy na konferencii?

Konferencia bola pre mňa nečakaný a neuveriteľný úspech. Moja prezentácia zožala obrovský ohlas a samotný profesor renomovanej Technickej univerzity v Teheráne ma požiadal, aby som im poslala prácu na publikáciu v ich časopise, čo je vysoká pocta a česť. Niekoľko televízií ma požiadalo o rozhovor. Tiež ma istá skupina prizvala na úvodné rokovanie ohľadom expanzie jednej iránskej firmy do Európy. Muži mi podávali ruku s úsmevom a komentárom: však sme na konferencii.

Takmer tretina účastníkov konferencie boli ženy, budúce stavebné inžinierky, krásne a vkusne oblečené, ktoré rešpektovali minimálne požiadavky a šatky mali veľmi pekne zladené s oblečením.

Do ktorých krajín ste podobne vstupovali s výrazne inou predstavou, ako z nich odchádzali?

Navštívila som veľmi veľa krajín v Európe, Ázii a Severnej a Južnej Amerike. Nebola som v Austrálii a v Afrike, ale tam sa chystám tento a budúci rok.
Myslím, že som zakaždým vstupovala do krajiny s inými predstavami, ako som odtiaľ odchádzala. Musím dodať, že je obrovský rozdiel cestovať ako turista do turistických rezortov, ako účastník konferencie, alebo ako hosť domácich či nový občan krajiny.

Podľa toho, v ktorej kategórii ste, jednak vnímate veci a ľudí okolo z úplne inej perspektívy a jednak domáci obyvatelia filtrujú, čo vám dovolia vidieť a čo nie.

Pre mňa osobne nemá žiadnu hodnotu ísť do cudzej krajiny a kultúry bez možnosti stráviť väčšinu času s domácimi ľuďmi. Taktiež sa snažím naučiť aspoň pár základných viet v reči krajiny, aj keď viem, že sa anglicky dohovorím všade. Je to prejav rešpektu a ľudia v každej krajine to neuveriteľne oceňujú. Tým sa stanú otvorenejší a priateľskejší.

Prečítajte si tiež: Čo viete o Oravskom hrade? Otestujte sa

Nikde som nebola nepríjemne sklamaná alebo príjemne prekvapená, keď som porovnala moje predstavy so skutočnosťou. Naučila som sa veľmi rýchlo, že musím mať veľmi otvorenú myseľ a byť pripravená na všetko. Aj na to, že všetko, čo o krajine a ľuďoch viem, môže byť úplný opak toho, ako to v skutočnosti je. Práve vďaka tomuto prístupu som mohla vycestovať do Dubaja, Turecka a Iránu na formálne a oficiálne stretnutia.
V moslimských krajinách a iránskej islamskej republike som zažila najväčší rozdiel.

Prečo je to, podľa vás, tak?

Uvedomila som si, že veľa nesprávnych záverov a názorov je vytvorených preto, lebo automaticky nesúhlasíme s tým, čo je pre nás neznáme. Navyše všetko príliš politizujeme a hľadáme súvislosti tam, kde nie sú.

V Iráne, napríklad, šatka na hlave je síce zákon, ale videla som na vlastné oči, že to nie je žiadny dôvod na paniku a strach. Mne samej šatka párkrát skĺzla z hlavy a nič sa nestalo. Dokonca ma ani ľudia nenapomenuli. Bola som to ja, ktorá sa vždy vyplašila.

Okrem toho je šatka na hlave ženy taktiež akási tradícia a zvyk. V dome sa šatky nenosia, ale ak príde hosť na návštevu a je to pár, ženy obvykle majú šatky na hlavách. Keď som sa opýtala prečo, povedali mi, že je to prejav rešpektu voči cudziemu mužovi. Keď však tento pár prišiel na návštevu druhýkrát, už bol vybudovaný vzťah a zakrývanie vlasov nebolo nevyhnutné. To pre našu kultúru nie je celkom neznáme.

Pred pár dňami som bola v diskusii práve ohľadom tejto kultúry a jedna pani uviedla: Moja starká na Slovensku z domu nikdy nevyšla bez šatky. A ja som si uvedomila, že vlastne ani moja nie. Takže aj v našich končinách táto tradícia kedysi bola. Ak stále pretrváva v iných krajinách, nevidím na tom nič negatívne.
Iránski ľudia sú veľmi sofistikovaní, veľmi formálni a priateľskí. Pravda je, že v autobusoch ženy skutočne musia cestovať oddelene od mužov. Mne to pripadalo exotické, ale po prvom dni v Teheráne som videla obrovské výhody.

Takže nejde o diskrimináciu žien?

Teherán má 18 miliónov obyvateľov. Nedokážete si predstaviť dobu, keď ľudia cestujú do roboty a poobede z roboty. Také dopravné zápchy a toľko ľudí v autobusoch je niečo, čo som v živote nezažila.

Nedávno som čítala článok o mužovi v autobuse v jednom českom meste, ktorý využíval práve takúto situáciu a obťažoval ženy. Aj keď ho neskôr identifikovali a udali na polícii, polícia nemohla urobiť nič. Takže ženy, ktoré cestujú autobusom s týmto pánom, trpia a nemôžu sa brániť. V Teheráne sa toto nemôže stať. A ako som neskôr čítala, toto pravidlo oddeleného cestovania je zavedené presne pre pohodlie a bezpečnosť žien.

A vzdelanie? Majú ženy rovnaké príležitosti ako muži?

Videla som veľmi veľa mladých, ambicióznych iránskych žien na konferencii v Teheráne, ale taktiež aj v Dubaji a Turecku. V Turecku som dokonca spoznala profesorku na stavebnej fakulte na univerzite v meste Izmir, ktorá mala iba 40 rokov, a to je neobvykle nízky vek aj pre Európu. Tieto fakty určite nepotvrdzujú teórie o utláčaní a diskriminácii žien v tejto časti sveta.

V ktorých krajinách vás ešte šokovala kultúra?

Napríklad o Japoncoch a ich kultúre má väčšina ľudí predstavu, že sú milí, priateľskí a mierumilovní. Áno, sú, hoci ja osobne ich považujem za veľmi ťažko čitateľných. Avšak málokto vie, že Japonsko má veľmi negatívnu štatistiku, čo sa týka samovrážd a domáceho násilia a zákony rozhodne nie sú na strane ženy, matky. Navyše som počas mojich ciest pozorovaním zistila, že Japonci veľmi veľa pijú.

Prečítajte si tiež: Čo sa dá nájsť na šrotoviskách a ako vznikajú skvosty

Moje najzaujímavejšie stretnutie s novou kultúrou bolo na malých ostrovoch Åland (autonómny ostrov Fínska) a Faerské ostrovy (autonómne ostrovy Dánska). Predovšetkým Faerské ostrovy, ktoré sú neuveriteľne izolované od civilizácie, boli pre mňa miestom, kde sa stretáva moderný, pretechnizovaný svet s pevnými tradíciami a koreňmi národa.

Mala som mylnú predstavu, že obyvatelia Faerských ostrovov sú rybári, ktorí okrem mora a svojej chalúpky nič iné nepoznajú.

Akí teda sú?

Faerčania sú veľmi vzdelaní ľudia a každého, koho som stretla, hovoril minimálne piatimi jazykmi. Veľa ľudí študovalo, alebo žilo v zahraničí, ale na druhej strane majú korene doma, na ich skalách. Sú neuveriteľne talentovaní. Ich maľby, poézia, hudba doslova vyrážajú dych. V mojich očiach je to najčestnejší a najdôveryhodnejší národ, aký som mala možnosť spoznať.

To dáva zmysel – keď si to raz rozhádžete medzi susedmi a kamarátmi, nemáte druhú šancu. Jediná možnosť je presťahovať sa do Dánska, na Island alebo do Škótska.

Na Faerských ostrovoch si človek dobre rozmyslí, či bude klamať a podvádzať. Rodina je pre nich začiatok a koniec existencie, najvyššia hodnota. V krajine majú vysoký deficit žien, podľa štatistík je to tri- až päťtisíc. Keď sa objaví nová žena, muži obvykle majú len dve otázky: Odkiaľ si a koľko máš rokov?

Dlho som nerozumela tomu, ako sa vzdelaní a inteligentní muži môžu opýtať na vek ženy tak bezprostredne, ale dôvod je jasný – zachovanie rodu. Matka príroda prevažuje nad spoločenskými konvenciami aj v roku 2018.

To sú veci, ktoré človek pochopí jedine v súvislostiach s kultúrou a krajinou. Keď sú vytrhnuté z kontextu, javia sa inak, dokonca protikladne. Faerský muž je preto videný ako budúci otec, ktorý cíti zodpovednosť za zachovanie rodu, alebo ako neotesaný grobian, ktorý nevie, že pýtať sa na vek ženy ako prvú vec je neslušné a drzé.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Hovoriaci prekladač reči do vrecka Langie - až 52 jazykov!
  2. Dúbravské Čerešne dozreli: Začína sa kolaudovať!
  3. Hlasujte za Cenu verejnosti v súťaži Učiteľ Slovenska!
  4. Nášmu telu stačí iba málo vitamínov
  5. Podnikajte múdro, skúste služby profesionálneho call centra
  6. Mesto necháva Košičanov platiť za parkovanie aj ďalej
  7. Javorina otvorila svoj tretí showroom na Slovensku
  8. Arabská exotika: Top hotely v Ománe
  9. Boj o vedenie radnice v známom kúpeľnom meste
  10. Ako dostať akné pod kontrolu? Odhaľte jeho príčiny!
  1. Zlatý mok čapujú najlepšie v Prešove. Šarišským Majstrom výčapu
  2. Rezidenčná štvrť bez betónových plotov
  3. Equal treatment is a must for successful companies of the future
  4. Aj v Poluse chránime vaše srdcia
  5. Dúbravské Čerešne dozreli: Začína sa kolaudovať!
  6. Nášmu telu stačí iba málo vitamínov
  7. Hlasujte za Cenu verejnosti v súťaži Učiteľ Slovenska!
  8. Podnikajte múdro, skúste služby profesionálneho call centra
  9. Mesto necháva Košičanov platiť za parkovanie aj ďalej
  10. Billa otvorila svoju 150. predajňu na Slovensku
  1. Vianoce a Silvester v teple: Pätnásť tipov, kam sa vybrať 17 838
  2. Najužitočnejšia appka 17 761
  3. Arabská exotika: Top hotely v Ománe 12 849
  4. Zistili sme, ako sa vyrába najčistejší slnečnicový olej 9 639
  5. Nášmu telu stačí iba málo vitamínov 8 012
  6. IKEA je postavená na tých správnych hodnotách 6 409
  7. Javorina otvorila svoj tretí showroom na Slovensku 5 203
  8. Alena Bašistová: Nikomu nejdem brať hlasy a ani s nimi kšeftovať 4 176
  9. Hlasujte za Cenu verejnosti v súťaži Učiteľ Slovenska! 4 146
  10. V O2 to s dátami poriadne prehnali 4 071

Hlavné správy z MY Orava

Vietor vyvracal stromy aj elektrické stĺpy

V noci sa aj Oravou prehnal silný vietor. Rozsiahle škody však, našťastie, nespôsobil.

Začala sa dražba pozemkov pre výstavbu rodinných domov

Prvý majiteľ sa teší zo svojho nového pozemku, stačilo mu prihodiť dvetisíc eur.

V skromných podmienkach vyrástla ďalšia majsterka Slovenska

Projekt atletickej dráhy s umelým povrchom sa nedostal do programu mestského zastupiteľstva v Dolnom Kubíne už dva roky.

Po nočnej víchrici zostali bez elektriny tisíce domácností

Na Orave ide najmä o Trstenú a Beňadovo a Oravský Podzámok.

Vlaky opäť premávajú s obmedzením

Kvôli prácam na železnici budú cestujúcich namiesto vlakov voziť náhradné autobusy.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Aké sú príbehy ľudí, ktorí stavali Oravskú priehradu

V stavbe storočia sú mozole a osudy stoviek ľudí.

Vybrali SME

Už ste čítali?