TRSTENÁ, LIESEK, BREZOVICA. Deväť týždňov sa držala frontová línia od Suchej Hory po Trstenú, možno ešte ďalej. Tak si spomínajú viacerí pamätníci. Aj na to, že kým neprišla jar 1945, Hornooravci vojnu príliš nepociťovali. Teda, odhliadnuc od kontingentov, ktoré museli pravidelne odvádzať. A až dovtedy, kým Rusi neoslobodili Poľsko, odkiaľ sa vybrali oslobodzovať aj hornú Oravu.
Syr od Nemcov
„V našej dedine boli najskôr Nemci,“ začína rozprávať Ľudovít Gasper z Liesku. „Aj u nás dvaja bývali, takí mladí, nosievali vojakom do zákopov jedlo. Cestou naspäť nám drevo priviezli. Boli fajní, nápomocní. Iní nám dávali syr. Juj, ako sme ho radi mali. To bola vzácnosť, nie ako dnes. Rovnako tak i cukríky či čokoláda.“
Od hraníc išli Rusi, v horách sa ukrývali partizáni aj z radov miestnych mužov.
Dedina vtedy nevyzerala ako dnes. Mala hlavnú ulicu okolo kostola a časť Bugaj, ktorá bola odbočkou z hlavnej trasy. Všade naokolo sa rozprestierali polia a lúky. Ľudovít mal na konci vojny dvanásť rokov, udalosti z tých dní si pamätá veľmi dobre.
Ukryli sa do humna
Keď už bolo zjavné, že sa Nemci nedokážu brániť, chceli evakuovať civilov. Chodili po dedine, od domu k domu a volali ľudí. Z Liesku však do Trstenej a následne do Oravského Bieleho Potoka odišla ani nie polovica dedinčanov. Ostatní sa nemeckým dôstojníkom ukryli v maštaliach, humnách, pivniciach. „Starý vojak Jožo Miklúšek nám vtedy povedal, že to nič nebude, nech sa len ukryjeme, kým prejdú oficiéri. Vošli sme do humna, obložili ho zvnútra slamou. Tak nám poradil, vraj cez slamu guľky neprejdú. Keď hliadka odišla, vrátili sme sa do pivnice.“
Pri evakuácii z dediny neodišla ani rodina Anny Gasperovej. Oni sa však neukrývali. „Dedo bol už starý. Vládal chodiť, no pred príchodom hliadky ho mama uložila do postele. Potom im povedala, že on chodiť nemôže, takže nikto z našej rodiny z domu neodíde. Nechali nás tak.“
Ďakovali Bohu
Tlak Rusov od Čimhovej sa zintenzívnil. Nemci sa stiahli do Trstenej. „Keď sa streľba medzi Nemcami a Rusmi stupňovala, prespávali sme v kamennej pivnici, ktorá stála pri kostole,“ rozpráva muž, ktorý dodnes na tieto chvíle nezabudol. „Aj tridsať nás tam bolo naraz. Počuli sme streľbu a odrazu niekto zakričal: Horí! Vedľa pivnice začali horieť dve sýpky. Okamžite sme všetci vybehli z úkrytu a začali hasiť.“
Urbanovo impozantné chlapisko spod Bučinky skutočne existovalo Čítajte Sýpky desiatky ľudí uhasili pomerne rýchlo. Ženy kolenačky išli ku kostolu ďakujúc Bohu, že už je po všetkom, že sa to prevalilo. Opak bol však pravdou. Bolo ráno, Zelený štvrtok. Ľudovít vyšiel z pivnice. Všade bolo ticho. Odrazu začul zvuk motora. Oproti kostolu zastala ruská kaťuša. „Na jeden raz vystrelila osem striel,“ hovorí Ľudovít. „Bola to nová zbraň, Nemci sa jej strašne báli. Stál som a sledoval, ako začali Rusi ostreľovať Trstenú. Vtom na mňa ktosi zajačal, aby som sa pratal ukryť. Rozutekal som sa. Stihol som však vidieť, ako sa kaťuša naraz otočila a vyrazila smerom k Čimhovej. O pár sekúnd dopadla presne na to miesto, kde stála, bomba.“
Horelo všetko
Nemci ruský útok opätovali takmer okamžite. Na dedinu začali dopadať bomby a vybuchovali. Po chvíli bolo v plameňoch niekoľko domov. Tridsiatka ľudí v pivnici sa už ani nesnažila vyjsť vonku a hasiť. Bolo to márne. „Horelo všetko naraz,“ hovorí Ľudovít Gasper. „Ani sme poriadne nevedeli, čo všetko už plamene zachytili a zničili. Z úkrytu sme vyšli asi po dni. Keď oheň zmizol.“ S ním však zmizla aj veľká časť dediny. Po dreveniciach okolo kostola a hlavnej cesty zostali len obhorené základy, kde-tu stál kamenný komín, niekde aj murovaná pec. To bolo všetko, čo mnohým Liesečanom po bombardovaní zostalo. „Mama veľmi plakala, keď to videla, aj ostatní. Všetci lamentovali. My, deti, sme to vtedy až tak nevnímali. Boli sme zvedavé, čo sa to okolo nás deje.“
Ľudia pohľad na zhorenú dedinu niesli ťažko. Najmä tí, ktorí za deň prišli úplne o všetko. „Bolo to strašné,“ spomína pani Anna. „Niekto nemal čo jesť, ani čo obliecť. Vyhorelci išli buď k príbuzným, alebo do sýpok, ak im nezhoreli. Ale národ bol vtedy akýsi iný. Ľudia sa mali radi, zomkli sa a pomáhali si. Život musel ísť ďalej.“
Šťastím v nešťastí bolo, že počas veľkého požiaru v domoch nikto nezahynul. Jeden človek tam však údajne predsa len uhorel. Išlo však o nebožtíka, ktorého mali príbuzní doma a chystali sa ho pochovať. Už to však nestihli.
Z horiacich maštalí ľudia vyháňali zvieratá,
aby v nich nezhoreli
Trstenčan Ján Kapjor mal počas prechodu frontu sedem rokov. S rodičmi a súrodencami žili v dome na Hattalovej ulici. Bola to vtom čase najkrajšia ulica v meste. Avšak len do času, kým nezačali boje. Po ich skončení bola práve táto časť mesta najviac zničená.
Evakuáciu odmietli
Keď sa od hraníc začali tlačiť Rusi, Nemci chceli Trstenčanov evakuovať. Mali ísť do hôr nad Zábiedovom. Ľudia však o tom nechceli ani počuť. „Nemci rabovali, brali dobytok, kone, jedlo,“ spomína Ján Kapjor. „Nikto nechcel odísť zo svojho domu, všetci sa báli, či im niečo zostane, keď sa vrátia.“
Kapjorovci sa spolu s ďalšími ukrývali vo veľkej kamennej pivnici neďaleko kostola. „Naraz sme počuli, že niekto beží a kričí. Nazreli sme cez okienko, a tam môj otec. Rýchlo sme ho pustili dnu, prezliekol sa. Bol partizánom, len tak-tak stihol ujsť Nemcom, ktorí ho naháňali.“
Horiaci kostol
Keď začali horieť domy okolo kostola, ľudia z pivníc okamžite vybehli vonku, bežali k maštaliam, odkiaľ rýchlo vyháňali dobytok a kone, aby nezhoreli. Po meste behalo mnoho vyplašených zvierat. „Krstnému otcovi Lepáčkovi, u neho v pivnici sme boli, zhoreli dve kravy,“ spomína Ján Kapjor. „Škaredý pohľad to bol. Aj sme ich potom na dvore pochovali.“ Zhorelo mnoho domov, takmer všetky humná, ktoré naplnené senom zbĺkli ako fakľa.
Spolu prežili dobré aj zlé. Dôverovať si treba, hovoria Čítajte Nemci sa krátko nato stiahli pod Hálečkovú. Do mesta vošli Rusi. V dvoroch pri kostole ukrývali dve kaťuše. Jedna bola u Kapjorovcov. Keď z nich začali strieľať, malý Janko vybehol z pivnice, aby lepšie videl, čo sa deje.
„Vyšla na cestu a smerom na Kurilovu, to je kopček pod Zábiedovom, začala strieľať. Jedna strela akosi zablúdila a trafila rovno do kostolnej veže. Rusi skríkli, že horí cerkev. Všetci vybehli z úkrytov a začali hasiť.“ Veža kostola celkom zhorela. Prepadol sa aj organ. Náhradný dostali Trstenčania z kostola zo zatopeného Ústia.
Keď sa kaťuše stiahli, postavil sa na miesto jednej z nich ruský dôstojník. Ďalekohľadom sledoval, čo sa deje pod Hálečkovou. V tom momente ho zasiahla bomba. Bol na mieste mŕtvy. Presne tam ho aj pochovali, na cestu. Až neskôr ho exhumovali a pochovali inam. Trstenčania však na jeho hrob a neskôr na miesto, kde bol pochovaný, ešte dlho po vojne kládli vence.
Masové hroby
Prechod frontu cez hornú Oravu si vyžiadal aj obete z civilného obyvateľstva. V Liesku bomba roztrhala malého chlapca z Hladovky, ktorý chodieval do dediny miništrovať. Tam aj zomrel. Pamätníci si spomínajú, že ho roztrhalo na kusy. Hlavu našli údajne až neskôr, na povale jedného zničeného domu.
„Jedného miestneho chlapca nechtiac zabil nemecký vojak,“ spomínajú manželia Gasperovci. „Mal ho veľmi rád, hral sa s ním na vojakov. Netušil, že má v zbrani náboje. Keď mu ukazoval, ako sa strieľa, zabil ho.“ Po vojne zase míny nad dedinou roztrhali staršieho chlapca. „Keď ho niesli z poľa, strašne kričal od bolesti. Odviezli ho do nemocnice v Poľsku. Odtiaľ sa však už nevrátil,“ hovorí pani Anna.
Počas bojov v Trstenej boli mŕtvoly vojakov podľa spomienok pamätníkov po celom chotári. Nemci svojich pochovávali na mieste, Rusi nie. Ich telá neskôr chodili zbierať dobrovoľníci, ktorí za to dostávali dobre zaplatené. „Balili ich do cielt a vozili ku kostolu, kde bol cintorín,“ hovorí Ján Kapjor. „Tam bola vykopaná veľká jama, kam ich dávali. Po skončení vojny však prišli telá exhumovať, aby ich previezli na vojnový cintorín. To bolo niečo strašné. Ten zápach, ktorý sa odtiaľ šíril, bol neznesiteľný. Muži, ktorí to robili, boli neustále opití, inak by to asi nezvládli. Dávali im alkohol, aby ohlúpli.“
Po celých chotároch sa ešte niekoľko rokov po vojne povaľovali desiatky funkčných zbraní. Mnohé si ľudia zobrali domov, niektoré zostali v zemi a ešte aj dnes sa občas nejakú podarí nájsť. Okrem vzácnych spomienok pamätníkov, ktorých je už čoraz menej, sú mementom toho, čo by sa už nikdy nemalo opakovať.
Vojaci pofajčievali a strieľali do humien
Jozef Hucík z Brezovice mal deväť rokov, keď dedinou prechádzal front. To, čo sa stalo pred tromi rokmi, si nepamätá tak dobre ako práve koniec marca 1945, hoci bol vtedy ešte len dieťa.
Detská zvedavosť
Vojnu vnímal detskými očami ako niečo dobrodružné. Brezovica bola v tom čase skôr drevená dedina. Keď sa na hornej Orave deväť týždňov držala frontová línia, popod Skorušinou sa zdržiavali Nemci. „Viedla tadiaľto zákopová línia,“ spomína dôchodca. „Našich rodičov vojaci každé ráno vyháňali opravovať poškodené opevnenia a stavať nové.“
Martin Ťapák: Mne sa veľmi dobre žilo na tej dedine Čítajte Ustupujúce nemecké vojská zapálili dedinu krátko po Veľkej noci, na začiatku apríla či koncom marca. Presné dátumy je dnes ťažké určiť. Obecná kronika zhorela. Rovnako ako väčšina domov a zadných stavov. „Drevenice boli staré, šindle vyschnuté, v každom dvore bolo humno so senom. Horelo to ako svieca. Aj náš dom zhorel do tla.“
Jama na zemiaky nestačila
Bola hlboká noc, niečo po polnoci. Rusi spustili paľbu na Brezovicu. V rodnom dome Jozefových rodičov bola jama na zemiaky, do nej rodičia okamžite nahnali deti, nahádzali za nimi periny a spoločne čakali, čo sa bude diať.
„Otec však po chvíli povedal, že ak začne horieť aj náš dom, zhoríme tam.“ Rozbehli sa teda k susedom, ktorí mali murovanú pivnicu. Deväťročný zvedavý Jožko sa posadil k malému okienku a sledoval dianie vonku. „Pred humnami stáli dvaja Nemci,“ spomína. „Sedeli a fajčili, rozprávali sa. Naraz jeden vytiahol zbraň, z ktorej začali vyletovať horiace strely. Mieril rovno do domov a do humien. Za chvíľu všetko horelo.“
Z dolného konca začali utekať ľudia. Kričali, že horí dedina. Dvojicu Nemcov si vraj všimol ruský vojak, ktorý jedného z nich zastrelil. Druhý stihol ujsť. Už však bolo neskoro, v plameňoch bolo mnoho domov. „Ľudia sa báli, zachraňovali, čo sa dalo. Aj naši išli aspoň čo-to zobrať, nás poslali na horný koniec za babkou.“
Pohľad na plačúceho Nemca
Dve malé deti, Jožko a jeho sestra, kráčali po ulici k babke. Pri miestnom obchode zbadali Rusov, ktorí viedli plačúceho Nemca. Ukrýval sa v niektorom z domov, Rusi ho však našli. Detská zvedavosť prinútila deti zastať a sledovať, čo sa bude diať.
„Naši ľudia sa okolo neho zhŕkli. Kričali, že to on zapálil dedinu. No on bol nevinný. Ale oni chceli jeho smrť. Nemec kľačal na kolenách, plakal, ukazoval na fotky manželky a detí. Pred našimi očami ho zastrelili, hodili do kanála a kopali do jeho mŕtveho tela. Bol to strašný pohľad. Zľakli sme sa a bežali k babke.“
Na horný koniec sa dostali v poriadku, napriek tomu, že okolo lietali guľky a horelo. Pri preľaknutej babičke počkali na rodičov. Tým sa podarilo z horiaceho domu zachrániť periny, deky a trochu oblečenia. „Oheň zastavil tri domy pod babkinou drevenicou. V tú noc zhorelo moc, asi len tretina dediny zostala.“
A to ešte nebol koniec. Ľudí ruské vojsko evakuovalo do lesa pri dnešnom hoteli Teplica. Tam sa týždeň ukrývali v narýchlo urobených bunkroch, až do úplného oslobodenia Brezovice, z ktorej po prechode frontu zostalo len torzo.
Matka s dcérami ukryté v humne
Prechod frontu prežila mladá matka Vilma Šefčíková z Trstenej sama. Muža jej v polovici roku 1944 odvliekli nevedno kam.
Bol zbehom, nastúpil síce na transport do Talianska, no v Tvrdošíne z neho vyšiel. Ukrýval sa niekoľko mesiacov v pivnici, ale Nemci ho našli. Vilma netušila, kam ho odviedli a či vôbec žije. Bolo totiž všeobecne známe, že zbehov vtedy bez milosti a bez súdu strieľali.
Žena z Oravy vystúpila na konferencii v islamskej krajine. Obavy sa rozplynuli Čítajte U Šefčíkovcov pár dní bývala evakuovaná rodina s dvomi malými deťmi. Vilma im uvoľnila prednú izbu, ona s dcérami bývala v zadnej.
„Boli tu dve malé okienka,“ spomína na rozprávanie matky syn Marián. „Priamo pod jedno z nich dopadla bomba. Sklá sa rozleteli všade naokolo, najviac črepín dopadlo na posteľ. Ešte pár minút predtým tam ležali dve deti. Ich matka však akoby tušila, že sa niečo stane, a preložila ich inam.“
Najsilnejšie boje v apríli 1945 trvali v meste tri dni. Vilma sa vtedy ukrývala v sypanici za domom, kam si preniesla piecku a s malými dcérkami čakali, čo sa bude diať a ako dlho to bude trvať. Počas veľkého požiaru zhorelo množstvo dreveníc. Mnoho ich bolo aj okolo Šefčíkovho domu. Ten však zostal stáť. Bol ako jeden z mála murovaný.
Asi dva mesiace po prechode frontu čakalo na Vilmu prekvapenie. Jej muž sa po takmer roku vrátil domov. „Bol v pracovnom lágri v Čechách. Kopali hroby, zákopy, pochovávali mŕtvych. Prišiel veľmi zmenený, vychudnutý, zanedbaný, ale žil,“ dodal Marián Šefčík.
