NÁMESTOVO. Zhruba pred desiatimi rokmi povolila legislatíva predaj z dvora. Pre malých poľnohospodárov to nebolo bohviečo, pretože kým by predali nejaký prebytok zo svojho chovu či poľa, museli by podstúpiť nenormálny byrokratický kolotoč.
Väčšie podniky stavili na mlieko. Na trh prišli mliečne automaty. Štyri postupne vznikli aj na Orave – v Námestove, Hruštíne, Nižnej a napokon aj v Rabči. Dodnes fungujú už len prvé dva. A podobne to vyzerá aj celkovo na Slovensku.
Ľudia uprednostňujú hromadné nákupy v supermarketoch. No tí, ktorí nedajú dopustiť na skutočné mlieko, zostávajú verní. Aj vďaka tomu predalo námestovské družstvo cez mliečny automat za desať rokov už viac ako milión litrov mlieka.
Osveta pre mlieko
Hneď na začiatku si zamestnanci námestovského družstva Dakna zvolili taktiku. Vedeli, že na predaji mlieka v automate nezbohatnú. Pre zisk to však ani nerobili. Prvoradým cieľom bola osveta a služba ľuďom.
„Robili sme rôzne promo akcie, ukážky, ako sa dá z mlieka vyrobiť domáci tvaroh, maslo, kefír, zákvas,“ hovorí predseda družstva Milan Mišánik. „Chodili k nám mladí ľudia, pýtali sa, ako na to, učili sme ich. Osvetu sme robili aj v školách.“
V Himalájach neliezli, ale hrali hokej Čítajte Družstvo začínalo s cenou 50 centov. Tá sa dodnes nezmenila. Ani vtedy, keď stál v obchode liter aj 70 centov. „Ľudia na to, že sme nezdražovali, reagovali veľmi pozitívne. Rovnako i na to, že držíme kvalitu. Zloženie mlieka je veľmi dobré a stabilné, v litri sú zhruba 4 gramy tuku, bielkovín od 3,4 gramu do 3,6. Na liter nášho niekedy treba aj tri litre „krabičkového“. O procese výroby toho v obchodoch radšej ani nehovorím.“
Družstvo následne vyrobilo vernostné karty. Tí, ktorí chodia pravidelne, si ich môžu dobíjať. Nepotrebujú mať pri sebe stále drobné. A bonusom je pre nich každý jedenásty liter zadarmo.
Útoky záškodníkov
Automat sa neraz stal terčom vandalov. Ohli dvierka, nahádzali do priestoru na mince podložky, kamienky či kúsky dreva, poškodili systém tak, že mlieko buď nedotekalo alebo pretekalo na zem. Niektorí sa snažili dostať dnu. „Boli aj takí, ktorí chceli automat podojiť násilím,“ hovorí dnes už s úsmevom Milan Mišánik. „Museli sme tam dať kamery, stálu službu, zabezpečiť pravidelné kontroly. Našťastie, škody neboli až také veľké, aby sa už prístroj nedal používať. Je však smutné, že vandali týmto spôsobujú problémy nielen nám, ale aj ľuďom, ktorí ho skutočne využívajú.“
Nahliadli sme do štatistiky najväčšieho oravského mesta Čítajte Zariadenie má vyše 200-litrovú nádrž založenú na báze sifónových bombičiek. Je napojené na telefónnu linku, ktorá automaticky hlási, keď mlieko dochádza. Pracovníci družstva ho menia každý deň. Dopĺňajú podľa potreby. Najväčší dopyt je pred sviatkami. Vtedy málokedy odhadnú skutočný dopyt a nádrž dopĺňajú aj niekoľkokrát za deň. „Za tie roky sme už presiahli milión litrov. Keď si predstavím, koľko ľudí dostalo skutočnú mliečnu bielkovinu v ozajstnom mlieku, je to zadosťučinenie. Že to malo zmysel a že to poslúžilo.“
Ako vlastne chutí?
Niekedy ľudia pozerali na cenu a radšej kúpili mlieko v obchode, pretože bolo lacnejšie. Dnes je však situácia iná. V námestovskom automate stále stojí liter 50 centov. Toľko vyjde v obchode nanajvýš 1,5-percentné mlieko. Aj to len vtedy, keď je naň zľava. A i napriek tomu automaty s pravým kravským mliekom zanikajú, mladí poľnohospodári ho spracúvajú, väčší predávajú mliekarňam.
„Problémom je, že mnohí mladší netušia, ako má pravé mlieko chutiť,“ hovorí Milan Mišánik. „Keď ho ochutnajú, nemusí im chutiť, pretože predpokladajú, že mlieko má chutiť inak, tak ako v tetrapaku.“
Dôvodom nezáujmu o mlieko z automatu je podľa odborníka aj pohodlnosť ľudí. Je totiž jednoduchšie kúpiť celý kartón s trojmesačnou spotrebou, ako chodiť každý druhý deň k automatu po čerstvé. „Je to vec osobného prístupu, názoru. Každý sa musí sám vysporiadať s tým, či je v poriadku niečo, čo má spotrebu tri mesiace. V automate si človek kupuje čisté mlieko, nie akýsi mliečny nápoj. Je to vec filozofie rodiny, jej stravovacích návykov.“
Postrehy od ľudí
K automatu v metropole Bielej Oravy nechodia len ľudia z mesta a okolitých dedín, ale aj z Tvrdošína či dokonca z Liesku. A pravidelne, niektorí celých desať rokov. Vedenie námestovského družstva už neraz dostalo otázku, či by sa nedal automat umiestniť aj do tej či onej dediny. „Nemalo by to však význam, ak to neurobilo tamojšie družstvo, alebo ak tam po pár rokoch automat pre nezáujem skončil,“ povedal predseda družstva.
Aké kraslice vyhrali v celoštátnej súťaži? Z kurína Čítajte Vďaka vernostným kartám majú od ľudí aj spätnú väzbu. Pri ich dobíjaní sa dozvedia, či malo mlieko niekedy inú chuť, ako im chutí, ako sa mení, ako funguje automat, čo by bolo dobré zlepšiť.
„Prinášajú nám postrehy, ktoré dokážeme využiť v mnohých smeroch, nielen pri mlieku. Dnes už vieme, že rozhodnutie spred desiatich rokov bolo správne, hoci začiatky neboli ľahké. Nie všetko vyšlo tak, ako sme plánovali. No chvalabohu, aspoň vízia s mliekom vyšla.“
Korbáče a bryndza z Poľska
Predsedu mrzí, že Orava v ostatných niekoľkých rokoch zrušila všetky potravinárske spracovateľské kapacity, ktoré mala.
Dnes je čoraz väčší problém nájsť na pultoch predajní regionálne výrobky. Oravské obchody predávajú korbáčiky a bryndzu z Poľska, syr z Rakúska. V oblasti, kde bola nie tak dávno krava, koza či ovca prirodzenou súčasťou tunajšieho prírodného koloritu.
„Malo by platiť, kde je tráva, tam je krava,“ hovorí Milan Mišánik. „Aj niektorí politici to tvrdili, no nevytvorili podmienky. Slovensko nemá na tieto veci vytvorený systém. To naše sa odtiaľto vytráca. Anomália je, že slovenský občan nemôže v slovenskom zariadení jesť slovenský výrobok. Do všetkého zasahuje ekonomika, cena výrobkov. A konkurencia zvonku je, žiaľ, obrovská.“
