NIŽNÁ. Pred jedenástimi rokmi sa jedna z najaktívnejších rusistiek na Slovensku, profesorka Eva Kollárová z Nižnej, prvýkrát stretla s ruským prezidentom. Vtedy jej v Kremli slávnostne odovzdal ďakovný list za jej záslužnú činnosť v oblasti ruského jazyka a kultúry.
Vlani jej Vladimír Putin udelil ďalšiu cenu, Puškinovu medailu. Odovzdal jej ju začiatkom februára ruský veľvyslanec na Slovensku.
Puškinova medaila
„Pred rokmi to bolo veľké a krásne prekvapenie, ale teraz to nebolo o nič menej,“ hovorí Eva Kollárová, okrem iného prezidentka Asociácie rusistov Slovenska. „Odovzdal mi ju vzdelaný človek, európska autorita, veľvyslanec Alexej Leonidovič Fedotov. Pomáha rozvoju slovenskej rusistiky, rozumie učiteľom ruštiny, ktorí to nemali na školách ľahké, no vždy verili v svoje poslanie. Preto mi cena z jeho rúk padla rovnako dobre ako od ruského prezidenta. Okrem toho, mohla som si pozvať rodinu, priateľov, blízkych spolupracovníkov. Bolo to veľmi pekné.“
Odkaz týždňa: Nauč sa tancovať v daždi Čítajte Rusistka získala Puškinovu medailu za zásluhy v kultivovaní vzájomného porozumenia medzi národmi, za činnosť v obohatení kultúr sveta. „Po prvotnej eufórii som si začala premietať uplynulých desať rokov a premýšľať, či práve mne takéto vysoké ocenenie vôbec patrí. Prijala som ho s vďakou, pokorou aj hrdosťou.“
Jednu Puškinovu medailu už Eva Kollárová má. Dostala ju v roku 1993 od medzinárodnej asociácie učiteľov ruského jazyka a kultúry za vedeckú a publikačnú činnosť.
Niekde je chyba
V ostatných desiatich rokoch rusistka z Oravy vydala knihu Hovory o kulturologickom smerovaní cudzojazyčnej edukácie, v Petrohrade bola spoluautorkou Koncepcie komunikatívneho cudzojazyčného vzdelávania, založila Ústav rusko-slovenských kultúrnych štúdií. Prednášala v Paríži, Granade, Magdeburgu, Brne, Minsku, Budapešti, Washingtone.
Dlhoročnú odborníčku nielen na ruský jazyk, ale najmä na ruskú kultúru, mrzí, ako sa v ostatnom období mení smerovanie slovenského školstva. Podľa jej názoru sa spoza katedier vytrácajú učitelia, ktorí sú prirodzenými osobnosťami. „Málokto si uvedomuje, že bez osobností za katedrami nemôžu vyrásť osobnosti v laviciach,“ hovorí. „Nijaké nové učebnice, digitalizácie či reformy nás nezachránia, ak za katedrou nebude stáť osobnosť. Nie je totiž dôležité, čo učíš, ani ako učíš, ale to, kto si. Pretože, ak niekto si, nemôžeš sa pomýliť v tom, ako, ani čo. Obzerám sa okolo seba a pociťujem isté sklamanie.“
Nájdite si čas na voľný čas. Kam vyraziť Čítajte Pred časom pripravila v spolupráci s nižnianskou Spojenou školou zaujímavé podujatie zamerané na ukážku moderných vyučovacích metód. Neprišli naň však tí, ktorých najviac očakávala. „Nestačí skúsenosť z vlastnej školy, treba pestovať v sebe žičlivý záujem o prácu iných, nechať sa inšpirovať, riaditelia škôl by mali širšie otvoriť priestor na učiť sa učiť.“
Sivá každodennosť
Počas svojho dlhoročného profesionálneho pôsobenia sa stretla s mnohými prekvapeniami. V súčasnosti si čoraz viac uvedomuje, koľko pravdy je v slovách básnika Milana Rúfusa, ktorý poznamenal, že ešte i svoj voľný čas, čas záujmov, najradšej venujeme miestam, kde by sa mohol „okotiť“ peniaz.
Na majstrovstvá si nezobrala ani tretry. A brala bronz Čítajte Preto upozorňuje: „Často by sme sa hanbili za tie najkrajšie činy, keby ľudia vedeli, z akých pohnútok vzišli. Dívajúc sa pozorne vnímam sivú všednosť, únavu pre časté zmeny. Síce pochopiteľnú, no takú nebezpečnú pre zvedavý živý priestor trblietania medzi katedrou a lavicami.“
