Článok pokračuje pod video reklamou
DOLNÝ KUBÍN. Ak by sme mali porovnať dve najväčšie lavínové tragédie na Orave, počtom obetí bola väčšia tá z 31. decembra 2005 v roháčskom Spálenom žľabe. Pochovala zaživa sedem ľudí, ktorí riskantne bivakovali v lavinóznom teréne.
No tragédia na Kubínskej holi v šesťdesiatomôsmom sa zaradila medzi najväčšie katastrofy v bývalom Československu, hoci mala „len“ šesť obetí. Zasypala totiž až 53 českých študentov počas lyžiarskeho výcviku. A citovo vyžmýkala aj Dolnokubínčanov. Šťastie v nešťastí vtedy bolo, že vrstva snehu mala výšku len zhruba dva metre. A tak sa študentom darilo vyhrabať samých seba či jeden druhého.
Slzy ešte aj dnes
Nielen tí, ktorých viažu ku katastrofe na Kubínskej holi akékoľvek priame či nepriame spomienky, ale aj milovníci bielych svahov si pripomenuli jej 50. výročie. Mnohí sa ani po polstoročí nedokážu ubrániť slzám. Vtedy vraj nebolo kedy plakať. Na svahu bola trma-vrma, nájsť nezvestných sa úporne snažili vojaci i členovia horských služieb aj z iných lokalít.
Pamätník obetiam lavínam zo 17. januára 1968 na Kubínskej holi. (zdroj: Lýdia Vojtaššáková)Horolezecký klub JAMES Dolný Kubín v spolupráci s mestom Dolný Kubín a Horskou záchranou službou zorganizoval uplynulý piatok spomienkové podujatie a večerný výstup s pietnym aktom pri Pamätníku obetiam lavíny nad Chatou Kubínska hoľa. Prišli aj ľudia z vedenia Elektrotechnickej fakulty VUT v Brne. Práve z tej školy boli študenti na lyžiarskom výcviku.
Pamätník je umiestnený približne 300 metrov nad Chatou Kubínska hoľa v lesnom poraste. Je to šesť obrovských žulových kameňov s menami ľudí, ktorí stratili to najcennejšie – život. „V pozadí žulových kameňov sú drevené samorasty týčiace sa ako varovný prst k oblohe a pripomínajúce silu prírody,“ vysvetlil Patrik Bartoška z horolezeckého klub JAMES.
Účastníci spomienkového aktu položili veniec a zapálili sviečky k Pamätníku obetiam lavíny. Ako dodal Bartoška, takto symbolicky si chceli účastníci spomienky uvedomiť krehkosť ľudských životov uprostred väčšinou mlčiacich hôr, ktoré však vedia prehovoriť svojou veľkou silou.
„Išlo o naozaj smutnú udalosť, ktorá mimoriadne zasiahla celé bývalé Československo, nielen mesto a región Oravy. Dodnes sa každý rok konajú spomienkové podujatia, ktorých účelom je nezabudnúť a vzdať úctu tým, ktorí prišli o životy,“ dodal primátor Roman Matejov.
Dobehol bosý
Lavína, ktorá spadla 16. januára 1968, sa po prejdení viac ako jedného kilometra zastavila približne 600 metrov pod chatou, na súvislom pásme mohutných smrekov.
Skaly, polámané stromy, časti vleku a výstroj v rotujúcej snehovej mase mali na študentov zničujúci účinok.
Ako prvý sa vtedy spod snehu vyhrabal vedúci kurzu Eduard Hrazdíra. Aj záchranári ocenili, ako v takej situácii dokázal racionálne konať, a sám, kým prišla pomoc, zmobilizovať sily na záchranu študentov.
“Zodpovednosť je hrozná vec. Musíte zabudnúť na emócie a racionálne myslieť, ako sa z toho dostať.
„
O nešťastí sa Vladimír Tolky, vtedajší vedúci okrsku Horskej služby Dolný Kubín, dozvedel v práci až dve a pol hodiny po zosuve hrôzostrašnej lavíny. Víchrica deň predtým totiž strhla telefónne vedenie, vysielačku chatár nemal. Bol to pre neho šok. No zmobilizoval partiu a vyrazili hore. Druhý šok bol, keď zbadali tú spúšť a na nej zúfalých ľudí. Hľadali ešte štyroch nezvestných, dvaja už vtedy boli mŕtvi. Bodali do snehu lyžiarskymi palicami, násadami z lopát.
„Mnohí sme obdivovali študenta, ktorý dobehol do 12 kilometrov vzdialeného Záskalia po pomoc v ponožkách,“ spomínala Alena. Vtedy mala pätnásť. „Lyže musel nechať na polceste a lyžiarky beh strašne spomaľovali.“
Pocity zúfalstva
Pri nešťastí pomáhal aj Miroslav Kostroš z Dolného Kubína. Vozil na pasáku vojakov, lekárov, zachranárskych psov, materiál, stravu. Iné autá sa tam nedostali. Na dvojkolesovej vlečke zvážal aj mŕtvych a ranených k sanitkám, ktoré boli v pohotovosti v Záskalí. Jazdil hore-dole tri dni.
„Viete, ešte dnes, keď si spomeniem, čo si museli vytrpieť tí ťažko ranení trmácajúc sa na vlečke, je mi smutno. Keď sme ich prekladali do vojenských sanitiek, ani nemukli. Určite pocit, že sú zachránení, prevážil pocit bolesti.“
FAKTY O LAVÍNE
Čas odtrhu lavíny 16. januára 1968 o 10.15 h, odhad zosunutého snehu 360-tisíc m3, rýchlosť rútiacej sa masy 100 km/h, dĺžka lavínového poľa 1,2 km, šírka 400 až 450 metrov, výška 1,5 až 2 metre. Lavína sa zastavila približne 600 metrov pod chatou na súvislom pásme mohutných smrekov.
Bilancia nešťastia: šesť mŕtvych, osem ťažko zranených, viacerí ľahko. V lavíne zahynul Miloslav Kalabis, Miloslav Zika, Zdeněk Mikulica, Marie Fialová, Milan Havránek a Petr Navrátil – študenti prvého ročníka Elektrotechnickej fakulty Vysokej školy technickej z Brna.
Príčina pádu lavíny: nepreviazanie snehových vrstiev, na upadnutom snehu sa náhlym ochladením vytvorila ľadová kryha, na ňu napadlo viac ako pol metra snehu. Severovýchodný vietor vytvoril na hrebeni veľký snehový previs, ten sa utrhol.
No najväčší pocit zúfalstva vraj Miroslav Kostroš prežíval, keď, vracajúc sa k pasáku odstavenému pod hranou lavíny, prekračoval zvalený strom, bodajúc do snehu palicou.
„Zrazu som medzi konármi narazil na niečo mäkké. Vyhrabal som telo. Poznal som to dievča. Volala sa Mária a viezol som ju hore na chatu spolu s batožinou všetkých študentov dva dni predtým. Bola chorá, a tak, kým ostatní kráčali pešo, ona naskočila do kabíny. Hovorila mi, že mama, vdova, ju na výcvik ani nechcela pustiť. Máriin jediný brat totiž zahynul v Tatrách rok predtým. Hrozné. A teraz bola mŕtva aj ona. Vrátil som sa na chatu, oznámiť, čo sa stalo, zobral som tupú sekeru, nič iné tam totiž nebolo, a vysekal som to dievča spod kmeňa a konárov. Hoci nemala tržné rany, na mieste bolo veľa krvi. Tak sme našli pod ňou ďalších dvoch mŕtvych študentov, prepichnutých konármi. Mali smolu. Schovali sa pod jediný veľký strom, ktorý dole rástol.“
Hluk, ktorý nastal pri zosuve snehu, prirovnávali priami účastníci k zvuku tryskového lietadla.
Lavínou zničený vlek už nikto neopravoval, lyžiarsku zjazdovku neobnovoval. Na mieste zosuvu lavíny Dolnokubínčania vysadili les. Stará chata vyhorela v roku 1973, pár dní predtým, ako mali na lyžiarsky výcvik prísť študenti z tej istej školy ako obete tragédie v roku 1968.
