ZÁBIEDOVO. „Joj, čo už my, starí ľudia, do novín navravíme, veď to sa ani nehodí o nás písať,“ s týmito slovami nás vítajú manželia Mária a Jozef Juráškovci. Vlani obaja oslávili deväťdesiatku. Dedko v júni, babka v decembri. Na Michala si pripomenuli už 70 rokov odvtedy, ako si pred Bohom povedali svoje áno.
Napriek prvotným obavám sa obaja veľmi rýchlo rozrozprávajú. O minulosti, svadbe, živote, pekných i ťažkých chvíľach. A my sa nestíhame čudovať, akí sú na svoj vek čiperní, koľko si pamätajú a s akou láskou sa jeden na druhého aj po toľkých spoločných rokoch stále pozerajú.
Spojil ich majáles
K Juráškovcom, najstarším Zábiedovčanom a zrejme jedným z najstarších žijúcich platinových manželských párov na Orave, prichádzame popoludní. Čakajú v obývačke. Vo dvore nás víta poriadny kus psa. Chvalabohu, šteká spoza dreveného plota. Keby bol pustený, dnu určite nevstúpime. To, ako strážca domu vyzerá, je zásluha domácej pani. Mária Jurášková je pri ňom niekoľkokrát za deň. Len ťažko si predstavujeme útlu, 90-ročnú žienku, ako sa motá okolo robustného zvieraťa. „Zvieratá sú moja potecha, aspoň mám čo robiť,“ hovorí s úsmevom. „So psíkom sa máme radi. Ešte máme zopár sliepok a dvoch kocúrikov. Už to nie je to, čo kedysi, ale aspoň dajaké rozptýlenie.“
Juráškovci nás usádzajú v obývačke. Obaja slabšie počujú, takže musíme kričať, ale to nám vôbec nevadí.
„Pochádzame z jednej dediny, len pár domov od seba sme bývali, aj sme sa poznali, ale sprvoti sme sa k sebe moc nemali,“ začínajú spomínať manželia. Až kým v dedine nebol majáles. Na zelenej lúke sa stretlo množstvo mladých. Ako spomína Jozef, väčšinu dievčat „obsadili“ vojaci. „Ale Marienka sa akosi držala mimo nich. Potancovali sme, aj sme sa domov odprevadili. A tak to akosi začalo.“
Sobáš v susednom meste
V tých časoch, bolo krátko po vojne, ľudia veľa robili na poli, okolo gazdovstva. Aj v rodinách Jozefa a Márie sa veľa robilo.
Na zábavu veľa času nebolo. Ale predsa si občas čas na seba našli. „Hore v dedine bol drevený most, na ňom sme tancovali,“ hovorí Jozef. „Ale len po večeroch alebo v nedeľu, keď roboty nebolo.“
Orava často vyčnieva v slovenských štatistikách, najmä tých rodinných Čítajte Po roku sa Márie na jednej takej tancovačke Jozef spýtal, či si ho zoberie za manžela. Súhlasila. Na vohľady poslali Jozefovi rodičia jeho krstného otca. „Neviem, či niesol fľašku, ale asi áno. Vrátil sa rýchlo, Marienka povedala aj jemu, že za mňa pôjde.“
Dnes si deväťdesiatroční starkí už presne nepamätajú, čím jeden druhému učarovali. „Vtedy sa mladý človek tak nezamýšľal,“ povedal Jozef s úsmevom a Mária dopĺňa: „Kadejakí chlapci sa okolo mňa krútili. Neviem, čím si ma práve on chytil. Asi mi počaroval.“
Mladí snúbenci mali sobáš v Trstenej. V dedine totiž ešte vtedy kostol dostavaný nebol. Do susedného mesta išli na koňoch. Vo vyzdobenom koči sa viezli budúci manželia, svedkovia a starejší. Ostatní čakali doma. V rodičovskom dome nevesty na svadobčanov čakal slávnostný obed. Zabávať sa išli do jedného z novopostavených humien. „Sála vtedy nebola, svadby bývali v nových humnách,“ hovoria platinoví manželia.
Vojna ho neobišla
Babka si spomína, ako Jozefov otec hovoril, že jej budúci muž na vojnu nepôjde. „Vtedy sa ešte na dva roky chodilo,“ hovorí. „A on vraj nebude musieť, lebo ho vyreklamujú, keď bude ženatý. Horkýže vyreklamovali. Ešte viac ako dva roky bol. Narukoval, keď naša prvá dcéra Stázka nemala ešte ani rok.“
Mária s malou dcérkou išla za nevestu. Kým bol Jozef na vojne, pomáhali jej svokrovci. Vlastne, pomáhali si navzájom. „Mali sme voly, kravy, prasce, pestovali sme mak, ľan. Bez chlapa bolo ťažko.“
Tá brázda sa tiahla celým storočím. A už je ďalšie Čítajte Po vojne začal Jozef pracovať v neďalekej rafinérii ako strážnik. Po krátkom čase však musel rodinu opäť opustiť. „Stavali sme dom, tu nebolo takého výhodného povolania. Tak som odišiel do uhoľnej bane. Štyri roky som tam robil. Ale poviem vám, dobre som sa tam mal. Bol som seriózny a zodpovedný, asi preto som aj ostatných chlapov viedol.“
Mária si povzdychne. Spomína, že život v mladosti nebol ľahký. Ale ani jeden sa neponosuje, nerepce, nesťažuje sa. „Dievčatá boli malé, keď som začala robiť dojičku na tunajšom družstve. Stázka už ostatné dve prizrela, veľa mi pomohla. Deti sa hrali, kým my sme pracovali.“
Ľudia sa viac navštevovali
Jozef a Mária majú tri dcéry, okrem Stázky ešte Máriu a Darinu, osem vnúčat a tešia sa už zo 17 pravnúčat. Z veľkej rodiny sa tešia, aj keď niekedy by brali návštevy aj častejšie. „Kedysi bolo veľa roboty, ale aj viac veselosti, vedeli sme sa baviť na maličkostiach, potešilo nás hocičo,“ rozpráva Mária. „Zatancovali sme si, zasmiali sa, porozprávali. Dnes už sme sami, málokedy dakto príde. Človek človeka nenavštívi, už nikto nikoho nepotrebuje.“
Pri otázke, aký bol ich spoločný život, sa obaja zamyslia. „Pekný, ale i trpký, ťažko povedať, či to tak musí byť, ale tak bolo, načo klamať,“ tvrdia svorne. „Aj sme sa povadili, aj poplakali si, aj odišli jeden od druhého, ale napokon sme sa vždy pomerili.“
Nedôvera manželstvu nesvedčí
„Mladý človek vie rýchlo reagovať na každú maličkosť, rýchlo sa nazlostí,“ hovorí starký. „Treba sa však naučiť ovládať, trochu korigovať. Pokričať áno, aj to k tomu patrí, ale Bože uchovaj s nejakou zbraňou ísť na ženu. To do manželstva nepatrí, to tam nesmie mať miesto.“
Smaragdové výročie oslávili vďaka trpezlivosti Čítajte Jozef spomína, že sa neraz s babkou pohašterili, pohádali. Bez odpúšťania a vzájomnej pokory by zrejme nevydržali spolu úctyhodných 70 rokov. „Treba nájsť v sebe kus sebazaprenia, o ktorom sme sa aj na náboženstve učili. Teraz je strašná nedôvera medzi ľuďmi. Nech je sebemenšia, je zle. Neviem si to predstaviť, musíme si veriť. A odpúšťať. Keby sme to vedeli, nemusí byť toľko súdov, rozvodov. Žiaľ, nad tým sa dnes málokto zamýšľa.“
Starký sa vyberie hľadať staré fotky, babka niečo robí v kuchyni. O pár minút sú obaja naspäť. Posadíme ich vedľa seba na stoličke, aby sme ich mohli odfotiť.
A vtedy nás tento staručký manželský pár doslova šokuje, s akou úctou sa na seba pozrú, s akou láskou sa chytia za ruky a s akou pokorou dodajú: „Na tie staré kolená sa treba umierniť, upokojiť, ukázať, že život je aj trochu iný. Dnes sa nemáme prečo hašteriť. Už sa môžeme mať len radi. Veď už len Bohu môžeme ďakovať, že sme ešte spolu.“
