LIESEK. Aj takto si Martin Ťapák spomínal na svoj rodný Liesek, ktorý miloval. A jeho syn Marek miloval jeho. V dokumente, ktorý urobil na počesť svojho otca, spomínajú deti, vnúčatá, manželka, bývalí kolegovia, tanečníci.
Na režiséra, choreografa, tanečníka, tvrdohlavého a hrdého Liesečana, ktorý prerazil v tvrdom svete československého filmu, slovenská verejnosť nezabudne. Vzácna osobnosť žije ďalej vďaka jeho filmom.
Férový chlap
Martin Ťapák. Taký názov dal Marek dokumentu, ktorý urobil na počesť otca. Síce pár rokov po jeho smrti, ale predsa. Je spomienkou na domovinu jeho otca, na začiatky jeho účinkovania v SĽUKu, vo filmoch, o režírovaní, o vzťahu k rodine, k prírode, k folklóru.
Formát zvolil Marek jedinečný. Na jeho otca spomínajú tí, ktorí s ním spolupracovali, zabávali sa, žili, prežívali strasti aj slasti života. A napokon, v dokumente sú úryvky z najznámejších filmov Martina Ťapáka, aj niekoľko jeho osobných výpovedí.
Tá brázda sa tiahla celým storočím. A už je ďalšie Čítajte „Bol to úžasný, bezprostredný človek, ktorý dokázal okolo seba šíriť výbornú náladu, šíriť v každom človeku to, že je pre film potrebný, že je na správnom mieste, že to robí dobre,“ povedal pre dokument herec Zoro Laurinc.
Rovnako si na neho spomenula aj Hela Melcherová, bývalá sólistka SĽUKu. „Živel, nesmierne pracovitý človek sršiaci nápadmi a, myslím, že aj férový chlap.“
Hercom odmalička
V mnohých, ak nie vo všetkých Martinových filmoch, sa objavil aj jeden z jeho synov, Marek. Už v Jánošíkovi, hoci mal vtedy Marek len tri roky. „Až na tento film to bolo asi vždy dobrovoľné,“ spomína Marek, dnes už známy herec. „Bral som to ako niečo celkom prirodzené, samozrejmé. Keď sa ma niekto opýtal, čím chcem byť, keď vyrastiem, povedal som hercom. Odmalička som bol pri kamerách, buď pred alebo za nimi, keď som chodieval s otcom po natáčaniach. Nikdy som to nebral ako povinnosť.“
Martin Ťapák s kolegom a kamarátom Jozefom Krónerom. (zdroj: Z FILMU MARTIN ŤAPÁK)Marekov otec často spomínal na Oravu, hoci žil ďaleko odtiaľto. Inšpiráciu nejedného zo svojich filmov čerpal práve zo spomienok zo svojej domoviny. Aj Marek sa do regiónu rád vracia. A nie je vylúčené, že pôjde v šľapajach svojho otca a niekedy urobí o Orave film. „Toto je krásne, malebné, kedysi veľmi tvrdé prostredie,“ hovorí. „Študoval som si informácie o tom, ako sem prišli prví osadníci, ako zakladali prvé dediny. Mám pripravené tri poviedky, ktoré by som chcel sfilmovať.“
Ako v nebi
Martin bol ešte malé dieťa, keď ho mama zobrala na vianočnú polnočnú omšu. Hoci mal iba tri roky, spomínal si na tú slávu. „Keď som prišiel, spievali, myslím, že iba ženy a nie plný kostol. Ale keď sa začala tá naozajstná sláva o narodení, keď začal spievať celý kostol, mládenci, starí chlapi, staré ženy, dievky, nevesty, všetci zaburácali. Ja som sa začal dívať na mater moju a pýtal sa: Mamo, to sme v nebi?“
Martin vyrastal v rodine mlynára so šiestimi súrodencami. V dokumente si na detstvo zaspomínala aj Martinova sestra, Irena Zverková: „Chudobne sme žili. Ale jedlo sme mali vždy. Mama piekla sedem chlebov každú sobotu, kravy sme mali, mlieko. Čo sa týka oblečenia a obutia, to bolo horšie. Otcovi neplatili peniazmi za to, že zomlel. Dávali mu výmer. Ten musel predať, aby nám rodičia mali za čo kúpiť oblečenie.“
Misionárka z Oravy: Mnohé som videla v televízii. Realita ma však ohromila Čítajte Martin o detstve v mlyne hovoril často a rád. Až k nim sa dostala snáď každá klebeta z dediny, a to ani nemuseli odísť z domu. „Tam sa furt hovorilo, veľmi výstižne, charakteristicky,“ spomína vo filme Martin. „Tam ma naučili, tí čakajúci na mletie, vhupnúť do rozprávky, pretože keď sa ľudia rozhovorili, najmä starší, a my sme to nutne museli počuť, tak čosi v človeku vznikalo. Som vďačný životu, že mi to spôsobil, aj ten mlyn, tie ľudové posolstvá, ktoré som sa tam podozvedal. Žil som takým starosvetským spôsobom života, mne táto skúsenosť dala pokoru dívať sa. Mne sa strašne šťastne žilo na tej dedine.“
Stále o niečo bojujeme
Spievať sa malý Martinko naučil na lúkach, kde chodieval so svojím strýkom pásť kravy a baranov. Ten všetkým súrodencom v zime rozprával príbehy, ktoré boli neraz aj vymyslené, ale deti počúvali každý jeden s vypleštenými očami. „Bavil sa na tom, aké sme boli vyľakané z tých príbehov,“ spomína pani Irena.
Jednu z príhod Marek zakomponoval aj do dokumentu o otcovi. Hovorí o tom, ako sa mládenec pasoval s netvorom, ktorý ho nemilosrdne vrážal do zeme. „Musel som prežiť veľa ako človek a urobiť veľa ako tvorca, aby som pochopil, čo tým strýko chcel vyjadriť. Každý z nás celý život o čosi bojuje. Čo všetko je za tým bojom, ktorý dedíme po svojich predkoch a ako štafetu ho odovzdávame ďalším pokoleniam? Ja som mal svojho netvora ešte len spoznať.“
Vrážania sa prehlbovali a boli silnejšie o to viac, o čo boli životné skúšky, ktoré Martin Ťapák prežil, tvrdšie.
Mama plakala
Mladého Liesečana k herectvu vyburcoval učiteľ Benický, ktorý pred mnohými rokmi prišiel do dediny. Všimol si Martina a upozornil ho, že má v sebe niečo, že má blízko najmä ku goralskej hudbe a tancu. „Ako moja mama hovorila, k tomu komedianstvu,“ povedala sestra Irena. „Keď jej povedal, že chce ísť do Bratislavy študovať za herca, rozplakala sa. Zalomila rukami a povedala: No, ešte v rodine komedianta.“
Martin Ťapák bol nepochybne obrovská osobnosť. (zdroj: Z FILMU MARTIN ŤAPÁK)Skúšky na konzervatórium Martin nestihol, prišiel o deň neskôr. Musel čakať rok, aby mohol skúsiť opäť. Vyplatilo sa. Hneď z prvého ročníka ho angažovali do Slovenského národného divadla. A krátko na to sa spustila aj jeho kariéra režiséra.
„Karol Zachar si ma vytipoval a oznámil mi, že chce, aby som mu robil asistenta réžie v Roku na dedine, že aby som si na prázdniny nerobil plány, lebo si pôjdeme pozrieť Slovensko,“ rozprával režisér. „Boli sme aj u nás na Orave. Hovorím, že babku musíme navštíviť. On vedel s ľuďmi majstrovsky narábať. Hovoril babke: A, babička, nezaspievali by ste nám dajakú pieseň, ako sa za vašej mladosti spievalo? Babka nato, že kdeže, že ona už len pobožné spieva, nie svetské. Tak jej hovorí: Babka a kebyže som vám ja dve sväté zaspieval, zaspievate mi za ne jednu ľudovku? Babka hneď spustila a skamarátili sa.“
Neustále zastavovanie
S manželkou Darinou sa Martin spoznal v SĽUKu. On robil choreografa, ona tancovala. Pri jednej skúške vždy stopol tanec práve pri nej. „Cez prestávku dievčatá hovorili, že prečo stále len pri mne zastavuje,“ spomína Darina na spomínanú skúšku. „Nevedela som, vravím im, nech sa ony opýtajú, či to bola náhoda alebo výber. Po rokoch, keď už sme boli svoji, sa k tomuto neustále vracal v spomienkach. Písal mi v ľúbostných listoch, či si pamätám, ako ma zastavoval. Preto, aby bol pri mne, aby ma chytil, objal a ukazoval so mnou kroky a prvky. Bolo to také silné, že inak nevládal.“
V potoku našiel hrdzavý kus železa. Vykľula sa z neho praveká sekerka Čítajte Rodičom poslal list, že sa ide ženiť, napísal, koho si berie. Mama hneď prehľadala kresťanský kalendár, meno Darina v ňom však nenašla. „Hovorí otcovi: Preboha, veď on si luteránku berie,“ spomína pani Irena. Matka Martinovi ihneď odpísala. Zakrátko snúbencov osobne navštívila. Sobáš schválila, no pod podmienkou, že sa z Darinky kresťanka stane. Tak sa aj stalo. „No mama na sobáš aj tak neprišla. Neverila, že prestúpim na ich vieru.“
Na správnom mieste
Koncom 60. rokov začali pre Oravca zlé časy, vyhodili ho zo SĽUKu. Vraj pre alkohol, čo však nebola pravda. Dôvodom bolo, že si dovolil povedať niečo proti vtedajšej politickej špičke. Martin politicky zanevrel, bol na dne. Odišiel do Prahy, kde vyštudoval filmársku vysokú školu.
Po niekoľkých rokoch ho vyhľadal Pavol Bielik, ktorému robil asistenta pre režírovaní Jánošíka. Ako Uhorčíka ho poznajú snáď všetci. „Táto spolupráca mi dala možnosť byť smelý a stať sa režisérom,“ spomínal Martin Ťapák. Oravčan začal robiť jeden film za druhým. Veselé i vážne, na motívy diel známych autorov, mnohé sa odohrávajú v prírode, scény sú popretkávané hudbou a tancom, ktoré tak miloval.
Dávidove traktory sa od originálov líšia iba veľkosťou Čítajte „Hádam nič nie je nepresnejšie ako to, keď ma niekto označí za režiséra folkloristických filmov,“ povedal kedysi. „Je to skôr tak, že ja som sa rozhodol nachádzať človeka v okolnostiach, ktoré sa dnes pociťujú ako výlučné. Práve to pomáha ozvláštňovať ľudské situácie mojich hrdinov.“
Herečka Milka Vášaryová hrala v mnohých Ťapákových filmoch. „Keď som si ich pozrela, uvedomila som si, že ak niekto pochopil lyrizované prózy, všetko, čo sa točilo okolo literatúry, slovenskej prírody a ľudí v nej, tak práve Martin bol človekom na svojom mieste a vedel o tom asi najviac.“
Miloval krásu
Martin Ťapák napokon do strany vstúpil. Aj táto časť jeho života je zachytená v dokumente. „Potrebovali ho tam dostať, ako Martina Ťapáka, ako sa to robí dnes, aby mali osobnosť, aby sa prezentovali,“ povedal Ivan Janovský. Deti ho za jeho rozhodnutie nekritizujú. „Urobil to, čo urobil,“ povedal jeho syn Ján. „Z istého pohľadu je to u mňa nesprávne, neurobil by som to. Ale ja neviem, aká bola situácia. Ani mu to nezazlievam. Viem jedno. Otec vstúpil do strany, urobil Zrelú mladosť, ale viem, že nikdy nikomu nechcel ublížiť.“
A napokon, všetci si na Martina Ťapáka budú spomínať ako na tancujúceho Oravca v kroji, večne usmiateho a veselého. A tak, ako si ho pamätá aj jeho druhý syn Marek. „Otec miloval krásu, drsnú i nežnú, nespútanú i poddajnú. Miloval, keď výskala po lúkach a do jej kriku sa miešal dupot konských kopýt, dievčenský smiech, trepotanie krídel a šum hory. Keď krása prichádza s brieždením a rannou rosou. Keď ženci v letnej páľave spomínali: Videli sme ju, ako tancovala s padajúcim lístím jesene a v jej vlasoch sme zazreli vločky snehu.“
