Článok pokračuje pod video reklamou
Žil normálnym mestským životom. Odmalička aktívne športoval, vystrájal
Užíval si život, lozil po strechách, behal po múroch, zasahoval proti ľuďom naviazaným na mafiu, pomáhal hľadať drogy i pašované prípravky na výrobu bômb až do chvíle, kedy sa rozhodol vydať sa úplne inou cestou. Vladimír Beregi bol hosťom jedného z inšpiratívnych večerov, ktoré organizuje Občianske združenie V.I.A.C. v Trstenej.
s kamarátmi v košických uliciach. Bol vraj jedným z najhorších žiakov v škole. Zo strednej ho chceli vyhodiť.
„Nepoznal som žiadnu modlitbu, ani som nevedel, čo to je,“ hovorí Vladimír Beregi. „Bol som absolútne neveriacim človekom. Môj život poznačili pouličné bitky, diskotéky, nočný život, rebélie a rivalita. Nechcel by som, keby som mal deti, aby ony tak žili.“
Prečo sa stal policajtom?
Aktívneho športovca lákal adrenalín a život v pohybe. Po strednej išiel na policajnú školu, zvládol náročné fyzické testy a neskôr i psychotesty náboru do policajného pohotovostného útvaru, teda ku kukláčom. Vlada zaradili do špeciálnej zásahovej jednotky.
„Mal som super život a super prácu. Aby sme sa dobre pripravili, boli sme neustále v akcii. Mali sme zbrane, rýchle autá, helikoptéry. Tréningy, cvičenia, ostré zásahy a zasa dookola. Dostávali sme hodnosti, umožnili nám vyštudovať vysoké školy. Mal som naozaj krásny, šťastný, dobrý život. Nesmierne ma bavil.“
Boh sa mu postavil do cesty
Na 6. január 1994 Vladimír Beregi nezabudne do konca života.
Prechádzal podvečer košickým námestím, plánoval skočiť na chvíľu do nejakého baru. Ako míňal Chrám sv. Alžbety, stalo sa niečo nevysvetliteľné. Nikdy predtým vraj neveril na nejaké nadprirodzené javy.
Prečítajte si tiež: Zuberská farnosť si v roku 2017 pripomenula až štyri výročia Čítajte „V jednej chvíli sa však niečo dialo. Cítil som, že je niekto predo mnou. A ten niekto ma začal tlačiť do kostola. Keďže som bol stále odvážny chlapec, povedal som: ,Dobre, keď chceš, tak poďme.‘ Ľudia vychádzali po omši von, ja som tam vstupoval.“
Prítomnosť, ktorú Vladimír vnímal pri sebe, ho tlačila ku bohostánku. „Vtedy som ani nevedel, čo to je.“
Slovo sa telom stalo
Kukláč stál pred bohostánkom, keď počul nesmierne energický a silný hlas, ktorý vzbudzoval autoritu, nie však autoritatívnosť, a zároveň bol príjemný. „Vstúpil do mňa ako meč. ,Vladko, prečo plačeš?‘ počul som zreteľne.“
Áno, v tej chvíli vraj zaslzil, priznáva, hoci vôbec nevie prečo. Zľakol sa, ohliadal okolo seba, kto ho to volá. Ale nablízku nebol nikto, len v priestore sem-tam ľudia. „Ja tam stojím, nechápem, čo sa deje.“
Muž cítil, že stojí pred niekým, kto je pre neho neznámy, ale má na neho vplyv, rozumie mu a je silnejší ako on. Hlas sa ozval druhý raz: ,Teraz sa neboj, choď von, ja mám pre teba inú cestu.‘
Prečítajte si tiež: Misionárka z Oravy: Mnohé som videla v televízii. Realita ma však ohromila Čítajte „Ostal som z toho úplne zmätený. Nie, neprežehnal som sa, nezačal modliť. Nič. Vyšiel som von, zatvoril dvere, prešiel asi desať krokov a tá emócia zmizla. Zastavil som a prvý raz v živote som vyslovil slovo Ježiš seriózne, teda viazané k vzťahu k tomu, komu to hovorím. Ježiš, ak si to ty, tak mi teraz daj vedieť, čo to znamená, povedal som ani neviem ako.“
Vybral sa proti prúdu
Na druhý deň si Vlado kúpil Bibliu. Hoci dovtedy horko-ťažko prečítal nejakú knihu, túto zvládol za mesiac. „Nechápajúc, čo čítam, bol som blízko tomu hlasu.“
Keď o zážitku hovoril kolegom, považovali ho za blázna. Svoju normálnosť musel dokazovať. Stále bol totiž súčasťou špeciálnej zásahovej jednotky, kde je dôvera v nebezpečných akciách extrémne dôležitá. Nikto to nechápal. Ani priatelia, ktorí aj boli nejakým spôsobom veriaci.
„Neskôr mi jeden kňaz povedal, že v Košiciach bol zástupca komunity Koinonia Ján Krstiteľ z Talianska. Počujúc to slovo, cítil som, že to je tá iná cesta, po ktorej mám ísť. Netušil som, že tam ľudia žijú zasväteným životom, že sa napríklad neoženia, že sú absolútne oddaní Bohu.“
Vlado hneď išiel za rodičmi a povedal: „Odchádzam do Talianska.“ Mama sa zhrozila, že či na zárobky či do sekty. Po každej vete bledla viac a viac, až skončila v nemocnici. A otec stratil reč. Tak začala cesta Vladimíra Beregiho proti prúdu.
Odišiel do Talianska, nepoznajúc ani jedno talianske slovo, do komunity, ktorú v tom čase na Slovensku nikto nepoznal. V Taliansku žil deväť rokov, vyštudoval teológiu na pápežskej univerzite Marianum v Ríme, neskôr si urobil doktorát na teologickej fakulte v Košiciach.
Prečítajte si tiež: Rok 2017. Ďakujeme za priazeň, sme tu aj vďaka vám Čítajte V súčasnosti je kňaz Vladimír Beregi zodpovedný za súkromné združenie veriacich s názvom Koinonia Ján Krstiteľ – Oáza Sklené a zároveň je kaplánom vo farnosti Horná Štubňa. Zároveň je exorcistom pre Banskobystrický kraj. Venuje sa špeciálnym stavom a situáciám, ktorých sa možno ostatní boja.
„Svoj život charakterizujem tak, že som mal dobrý život a teraz mám lepší,“ dodal bývalý kukláč.
