Peter Jantol (38) je rodák z Habovky, v roku 1991 odišiel s rodičmi a bratom Pavlom do Thunder Bay v kanadskej provincii Ontario. Dnes má kanadské občianstvo a trvalý pobyt na Filipínach, kde žije s manželkou Gracelyn. Za ostatných 25 rokov bol na Slovensku trikrát.
„Samozrejme, ako deti sme nechceli odísť,“ spomína. „Mali sme v Habovke i Trstenej mnoho kamarátov. Otcova starká, ktorá žila v Kanade, však potrebovala pomoc a rodičia vo vysťahovaní videli zároveň lepší život a lepšiu budúcnosť aj pre nás.“
Aj predkovia emigrovali
Petrov prastarý otec Ľudvík Jandura odišiel z Habovky do Kanady v roku 1930, v čase hospodárskej krízy. V tom čase čakali dieťatko s manželkou Annou, ktorá ostala doma. Po pár mesiacoch sa im narodila dcérka Helenka. V osemnástich sa Helenka vydala a Anna odišla za manželom. Prvý raz otec videl dcéru, keď mala 32 rokov. Vtedy prišiel na návštevu do rodnej Habovky.
Po smrti manžela ostala Anna v Kanade sama, potrebovala pomoc. Mala viac ako 80 rokov, keď za ňou prišiel vnuk Eduard s manželkou Zlaticou a synmi Petrom a Pavlom.
„Rodičia určite plánovali sťahovanie sa do Kanady dlhšiu dobu, lebo nás dali na angličtinu,“ hovorí Peter. „Že máme odísť som sa dozvedel náhodou od učiteľky, rodičia to nám deťom dlho tajili.“
Bola to lotéria
Po skončení nižších stupňov všeobecných škôl, ktoré Peter dokončil v novom bydlisku – Thunder Bay v Ontariu, sa mal rozhodnúť pre štúdium nejakej profesie. „Vôbec som nevedel, čo chcem robiť. Nemal som a ani dnes nemám nič, čo nemám rád, a nemám nič, čo mám veľmi rád.“
Žreb padol na mechanika lietadiel. Škola bola v Thunder Bay. Po dvoch rokoch špecializovaného štúdia, dvaapolroku povinnej praxe a absolvovaní desiatich špeciálnych testov dostal Peter licenciu, ktorou mu zverili do rúk fungovanie a bezpečnosť lietadiel.
„Všetci si myslia, že to je komplikované,“ hovorí Peter. „Ale ak postupne naberáte vedomosti, všetko sa naučíte, a prichádzate na to, ako elektronika a mechanika dokopy fungujú, tak to je vlastne jednoduché. Najťažšie je nájsť, čo sa pokazilo a prečo. Netreba si všetko pamätať, lebo to človek môže zabudnúť. Dôležité je, a to nás aj učili, mať knihy pred sebou a ísť podľa manuálu krok po kroku.“
Armáda i OSN
Prvá spoločnosť, pre ktorú Peter Jantol pracoval, zabezpečovala leteckú dopravu v Ontariu. Po šiestich rokoch začal lietať s ďalšou spoločnosťou do veľmi vzdialených lokalít na severe Kanady, kde dostať sa po zemi je náročné. Firma mala viac ako tridsať lietadiel a vozila tam ľudí aj tovar.
„Potom som nastúpil k letectvu americkej armády. Robili sme mapy problémových oblastí po celom svete, napríklad aj pobreží, podľa ktorých armára vyhodnocovala možnosť pristávania vojenských lodí.“
Staral sa o lietadlá, ktoré lietali so špecialistami v Bahrajne, Ománe, Filipínach, Hondurase, Nikarague, Equadore a iných štátoch. Ako mechanik lietadiel sa zúčastňoval aj vedeckých expedícií na Antarktíde i Arktíde, teda území okolo južného a severného pólu zemegule.
„Na južnom póle som strávil raz tri mesiace, druhý raz pár týždňov. Američania tam majú postavenú svoju základňu. Na teplotu, ktorá nevystúpi nad mínus 20 stupňov Celzia, si človek zvykne. Horšie je to s dýchaním pri práci v nadmorskej výške zhruba 3800 metrov.“
Výskumné tímy tam zabezpečujú rôzne projekty. „Náš osádzal do ľadu senzory, ktoré monitorujú zemetrasenie na celom svete. Bolo treba kopať jamy, do ktorých sa dávali boxy s batériami a solárne panely. Batérie mali dodávať energiu senzorom v období, keď je tam 24 hodín denne tma.“
Na severe zemegule robili tímy sondy, ktoré merali prúdenie vody pod ľadovcom. Niektoré viedli do hĺbky dvetisíc metrov.
„Mal som dobrý život, peknú robotu“ hovorí Peter.
Tento rok pracoval pre lietadlá, ktoré zabezpečujú projekty Organizácie spojených národov v Južnom Sudáne, Ugande či Kongu. „Vozíme ľudí do roboty do ťažko prístupných území, odvážame ľudí, ktorí chcú odísť z území zmietaných vojnou.“
Stále je na cestách
Zemeguľu Peter oblietal od východu na západ, od severu na juh. Ocitol sa na miestach, kde bolo mínus 67 stupňov Celzia, v Sudáne si musel zvyknúť na 46 plus. Pracoval v nadmorskej výške 3800 metrov, ale aj pri nule. Lietal pre americkú armádu, aby bol svet bezpečnejší, ale aj pre Organizáciu spojených národov, aby bol svet lepší. Trikrát sa úplnou náhodou ocitol v tej istej lokalite ako pápež František.
„Je mi jedno, kde ma pošlú. Som ako chameleón, prispôsobím sa. Kedysi sme lietali 270 až 290 dní v roku, teraz som dva mesiace v robote, dva doma.“
Letecká doprava sa považuje za najbezpečnejšiu dopravu. V okrídlených strojoch je všetko dvojmo. Keď jedno zariadenie vypadne, zastúpi ho rovnocenné. Rovnako sú dvaja piloti, obaja majú samostatne funkčný ovládací pult.
„Každé lietadlo je iné, niektoré sú technicky jednoduchšie, iné zložitejšie,“ hovorí mechanik. „Najčastejšie sa venujem inšpekciám. Náš plán je nájsť problémy skôr, ako sa stanú.“
Usadil sa na Filipínach
Ako vyzerá svet zhora? „Zemeguľa je krásna,“ spoznal Peter z výšky. „Keď pristanete, spoznávate ľudí a podľa nich krajinu. Väčšina mojej roboty bola v chudobných štátoch.“
Každý štát má inú kultúru. „Ak máte radi ľudí, zvyknete si žiť na ktoromkoľvek mieste na zemi. Ak máte peniaze, časť svojej kultúry si môžete priniesť so sebou.“
Po rokoch lietania sa Peter Jantol usadil na Filipínach. Dôvodom bola láska. „Stretli sme sa jeden večer, a hoci som dovtedy mal nejaké priateľky, to, čo som cítil k Gracelyn, som necítil k žiadnej. Je Filipínka. Má deväť súrodencov, pochádza z veľmi chudobnej rodiny, vyrastala v provizórnom drevenom dome bez podlahy. Svadba bola v marci 2008.“
Na Filipínach sú ľudia veľmi chudobní, ale priateľskí, a radi spievajú. Spievajú každý deň. Pije sa a spieva. „Či aj ja spievam? Ženy vravia, aby som spieval, ale nespievam.“
V triapolmiliónovom meste Cebu má Peter s Gracelyn malý domček. Polovica domov je tam takých, ako na Orave komory. Ľudia ich stavajú aj na pozemkoch, ktoré nie sú ich. Keď príde vlastník, že tam ide niečo stavať, ľudia sa musia zbaliť a odísť. Robia len na to, aby sa mohli obliecť a najesť. Ak majú viac peňazí, dajú deti do školy.
V oblasti vzdialenej od Cebu zhruba hodinu lietadlom má Peter s Gracelyn farmu. Pestujú cukrovú trstinu, zamestnávajú aj ľudí. „Ja som vlastníkom polí, manželka to tam manažuje.“
Peniaze na vzdelanie
Filipínci si ctia rodinu a Gracelyn ju má veľkú. „Staráme sa my o všetkých, lebo máme viac,“ hovorí Peter. „Jedna manželkina sestra žije sama s tromi deťmi. Platím im školu, dvom dievčatám už vyššiu. Jedna bude sestrička, druhá farmaceutička.“
Rovnako platí Peter vzdelanie deťom ďalších súrodencov. Dokopy desiatim. „Nezarábam až tak veľa, ale chcel by som, aby mali normálny život. Potom aj ich deti budú mať normálny život.“
S deťmi sa dohodol, že peniaze, ktoré im teraz dáva, budú musieť zas ony dať ďalšiemu na vzdelanie a ten ďalšiemu. „ Či s tým súhlasia? Musia. Povedal som im, že ak chcú moje peniaze, musia ich niekomu vrátiť. Neviem, či to bude tak pokračovať naveky, ale ak to z desiatich urobia traja, tak bude fajn.“
Peter plánuje v oblasti, kde má farmu, otvoriť nedeľnú školu pre dospelých. Majú v nedeľu voľno, tak by sa mohli naučiť aspoň základné veci, ktoré potrebujú k životu. Napríklad si spočítať peniaze pri platení.
„Manželka hovorí, že možno má Boh s nami iné plány, keď nemáme deti,“ hovorí Peter. „Ak ale prídu, rád by som sa vrátil do Kanady. Sú tam lepšie školy, lepší život, viac možností. Rovnako to urobili moji rodičia.“
