Richard Šikyňa (19), motokros: Ako šesťročný som sa zúčastnil pretekov kúsok od môjho domova v Suchej Hore pri poľských hraniciach. Vtedy sa tam išli majstrovstvá Slovenska v enduro crosse. Medzi ne vložili organizátori súťaž malých motoriek, kde som mal svoju premiéru. Na priebeh si veľmi nepamätám. Pred toľkými divákmi som mal veľký stres. Nakoniec som skončil prvý a ostali mi pekné spomienky na život. Vtedy som ani len nepomyslel, že raz budem profesionálnym jazdcom.
Ondrej Kružel (29), vzpieranie: Pre mňa je to nezabudnuteľná súťaž. Priniesla mi veľa zážitkov. Ako dvanásťročný som debutoval na majstrovstvách Slovenska žiakov. Keď som videl nadhodiť 100 kg,
Florbalisti spravili krajšie Vianoce rodine z Mútneho Čítajte zdalo sa mi to neuveriteľné. Ja som vtedy nadhodil 42,5 kg. Zaujímavé bolo tiež, keď som sa sám postavil na veľké pódium. Pred mnou stáli diváci a rozhodcovia. Trému som mal veľkú, no tá mi ostala aj v súčasnosti pred každým podujatím. Nakoniec som skončil na nepopulárnom štvrtom mieste.
Jessica Triebeľová (16), boxerka: Mojou prvou súťažou boli majstrovstvá Slovenska. Mala som 11 rokov. Pred vstupom do ringu som necítila žiadnu trému, skôr som sa bála, ako to všetko dopadne. Rozhodca mi po zápase zdvihol ruku, čo znamenalo víťazstvo. Veľmi ma tento moment naštartoval. Vtedy som sa tiež prvýkrát stretla s olympijským víťazom v boxe, Jánom Zacharom. Bola to pre mňa veľká česť.
Lucia Vlčáková (22), beh: Moja bežecká kariéra začala veľmi neskoro. Prvé preteky som absolvovala v máji 2015. Dovtedy som sa behu venovala približne asi týždeň. Aj preto to bola pre mňa skúška, ako keď dieťa hodíte do vody a poviete mu plávaj. Deň pred súťažou som vyfasovala prvé tretry, ktoré som si nemala možnosť ani poriadne vyskúšať. Pršalo a trénovali sme na škvarovej dráhe v Liptovskom Mikuláši. Vyskúšanie štartu z bloku som si teda musela nechať až na samotné preteky v Dubnici nad Váhom. Bežala som neobvyklú kombináciu. Najprv sa išiel šprint na 100 m a potom beh na 1500 m. Pamätám si, že pri šprinte som skoro spadla a tak ma všetky dievčatá odbehli. Chuť som si chcela napraviť v dlhšom behu. Držala som si prvých 400 m tempo s najlepšími, čo som neskôr oľutovala. Začali zrýchľovať a ja som mala problém udržať sa na nohách. S vypätím síl som nakoniec dobehla na treťom mieste. Tento výsledok mi dodal obrovskú motiváciu a odvtedy sa venujem hlavne behu na 800 m. Po nevydarenom výsledku v šprinte som usúdila, že toto nebude pre mňa.
Andrej Kaššay (19), stolný tenis: Prvého turnaja som sa paradoxne zúčastnil v mojom terajšom klube Ružomberok. Približne pred 10 rokmi sa tam konali majstrovstvá kraja. Pamätám si, ako sme sa s ocinom ponáhľali. Na poslednú chvíľu sme sa dozvedeli, že môžem na turnaji štartovať. Cesta z Námestova do Ružomberka trvá podľa predpisov 50 minút. Ocino ju však prešiel za 35 minút. Potom sa ma len spýtal, či som sa nebál. Bol to veľký adrenalín. Podujatie dopadlo nad moje očakávania. Obsadil som tretie miesto. Radosť mi urobil prvý diplom a pohár. Veľmi ma tento úspech nakopol. Tak sa mi zapáčilo, že som začal na sebe veľa pracovať. Túžil som vyhrávať väčšie podujatia, čo sa časom naplnilo.
Juraj Laštík (30), skialpinista: Mal som 15 rokov. Kamaráti ma bez môjho vedomia prihlásili na preteky. Dali mi starú motorkársku prilbu, dvojmetrové lyže, šuštiaky, kus chleba a troška čaju. Počas súťaže som sa držal dvoch vtedajších reprezentantiek zubami nechtami. Keď som však zistil, že mi chlieb a čaj zamrzli, bol som úplne na dne. Aby toho nebolo málo, spadli mi stúpacie pásy. Brodil som sa asi po pás v snehu. Do cieľa som prišiel dve hodiny za prvým kadetom, no šťastný.
Soňa Stanovská (17), vodný slalom: Keď som začínala jazdiť, chodili sme veľa na detské preteky do Poľska. Už ako päťročná som súťažila v kategórii do 12 rokov. S ocinom sme mali vždy dohodu,
Futbal to už nebude. Možno sledge hokej Čítajte ktoré bránky nemusím ísť. Moje prvé preteky boli v malom mestečku Szczawnica. Cieľom bol hlavne dôjsť do cieľa v loďke, nie doplávať. Keďže som bola o mnoho mladšia ako súperky, na stupne pre víťazov som nemyslela. Silno som však verila, že raz sa tam dostanem. Sen sa mi splnil hneď na prvých pretekoch. Samozrejme, že som neskončila medzi troma najlepšími. Vyhlásili ma za najmladšiu účastníčku a tieto ocenenia som zberala aj ďalšie roky. Veď, ktoré dieťa by nechcelo nového plyšáka. Dnes sa už teším z medailí.
Tomáš Salák (22), cyklistika: Na moje prvé preteky si veľmi dobre pamätám. Už dva dni pred štartom Oravského cyklomaratónu som nemohol vôbec zaspať. Vôbec som nevedel, do čoho idem. Na moje prekvapenie sa mi na 25-kilometrovej trati veľmi darilo. Finišoval som na 5. mieste. Bolo to pred piatimi rokmi a vtedy som si povedal, že sa horskej cyklistike budem venovať viac.
