TVRDOŠÍN. Sto kilometrov je pre mnohých ľudí veľa aj na bicykli. Päťdesiatročný Roman Petrikovič z Tvrdošína takúto vzdialenosť beháva. „Pred troma rokmi sa mi to zdalo ako nereálne. Dnes je maratón pre mňa nuda. Po vyše troch hodinách je koniec.“
Žiadny maratón, hneď stovka kilometrov
Oravčan zdedil gény po nebohom ocovi Štefanovi, ktorý odbehol viac ako stovku maratónov. Bežeckému športu sa začal venovať iba pred ôsmimi rokmi. „Nikdy nie je neskoro. Človek už síce nemá takú rýchlosť, ale vytrvalosť áno.“ Romana oslovili ako prvé domáce preteky Tvrdošínska dvanástka. „Odvtedy ma beh tak chytil, že už neviem prestať. Beh je ako droga. Človek sa vždy natrápi, ale ten pocit v cieli stojí za to.“
Romanovi učarovali hlavne trasy po lesných cestičkách a kopcoch. Láska k prírode a behu prerástla v roku 2016 do ultramaratónov, kde sa radia všetky preteky s dĺžkou väčšou ako 42,195 kilometra. S bratrancom Milošom z Topoľčian sa prihlásili na Ponitriansku stovku so štartom v Handlovej a cieľom v Nitre. Trasa viedla cez pohoria Vtáčnik a Tribeč. Zaujímavosťou je, že dovtedy nemal odbehnutý žiadny maratón. Hneď na začiatok si teda naložil poriadnu porciu kilometrov. Prípravu mal takisto náročnú. „Najprv som si zabehol z Tvrdošína do Oravíc a naspäť cez Habovku. Potom nasledovali štvorhodinové behy v lese.“
Fotky, podpisy, videá. Denisa: Budem ešte dlho spomínať Čítajte Ponitrianska stovka začínala ráno a končila v nočných hodinách. „Zvládol som to bez nejakých väčších problémov. Mali sme však smolu. Doplatili sme na neskúsenosť a podcenenie pravidiel.“ Bratranci si neodpisovali na niektorých kontrolných bodoch heslá. V cieli im dva chýbali a boli teda diskvalifikovaní. Čas mali skvelý. Stovku odbehli za 16 hodín a 45 minút. „Bolo to deprimujúce, ale motivovalo nás to do ďalšieho ročníka.“
Už 20 rokov neje mäso
Bežci musia po ultramaratónoch hlavne dobre zregenerovať. Nohy dostanú počas stokilometrovej dĺžky poriadne zabrať „Od 80. kilometra ide človek cez bolesť. Každý krok bolí. Hlava však musí telo presvedčiť o opaku, lebo na trati je veľa možností vzdať sa. Po pretekoch vždy regenerujem aj niekoľko týždňov.“
U bežcov je dôležitá dobrá strava. Roman Petrikovič je už viac ako 20 rokov vegetarián. „Nepotrebujem mäso. Pamätám si jeho chuť, ale žalúdok si viem naplniť aj niečím zdravším.“ V jeho jedálničku nemôže chýbať zelenina, ovocie alebo strukoviny. Rybu si dopraje iba na dovolenke. Manželka s dcérou jedia mäso a aj preto si vždy varia samostatne.
Člen Maratónskeho klubu Tvrdošín pracuje za hrnčiarskym kruhom. Vyrába krásne výrobky z keramiky. V lete chodí predvádzať svoje umenie aj na drevenom kruhu do skanzenu. „Tam idem vždy autobusom, no naspäť bežím.“
Snívajú o Mont Blancu
Rok 2017 sa niesol v znamení jasného cieľa. Roman si s bratrancom zaumienili sen každého ultramaratónca. „Chceli sme sa kvalifikovať na preteky okolo Mont Blancu v roku 2018.“ Najťažší a najznámejší ultramaratón v Európe ponúka niekoľko dĺžkových variánt. Slovenskí vytrvalci si vybrali 171-kilometrovú trať s celkovým prevýšením viac ako 9-tisíc metrov. „Obehli by sme ho celý. Trasa by viedla cez tri štáty – Francúzsko, Švajčiarsko a Taliansko. Je tam aj možnosť ísť 300 kilometrov, ale to už je asi pre mimozemšťanov.“
Rok 2017. Ďakujeme za priazeň, sme tu aj vďaka vám Čítajte Na splnenie cieľa museli získať 15 bodov. Čo čert nechcel, jednému sa to podarilo a druhému nie. Roman Petrikovič limit splnil, no bratranec mal na Javorníckej stovke veľkú smolu. Išlo o posledné podujatie, kde sa dali body získať. „Pri behu mu otočilo žalúdok. Nedokázal prijímať ani čaj. Radšej sa teda vzdal.“
Oravský vytrvalec zvládol v roku 2017 Ultra Štefánika (144 km), Malofatranskú stovku (polku, lebo išiel v štafete), Ponitriansku stovku a Javornícku stovku. „Zaujímavé je, že na Ponitrianskej a Javorníckej stovke som mal rovnaký čas.“ Mont Blanc sa tak s najväčšou pravdepodobnosťou odkladá na rok 2019. „Bol to jeho nápad. Bez neho nechcem ísť. Radšej počkáme. Človek tam pôjde možno raz za život. Nie je to lacná záležitosť.“
