„Bola tam jar. Skvelé počasie, ani raz nepršalo,“ pochvaľuje si Jozefína. Navštíviť kontinent, kde majú ľudia lebky pod dečkou, odporúča každému.
Dolnokubínčanka rada cestuje. Po Ázii, bola v Číne aj v Tibete, sa rozhodla pre Ameriku po trase Peru, Bolívia, Chile.
„Sama som bola zvedavá, ktorá civilizácia mi bude bližšia. Musím priznať, že americká, zrejme zásluhou všadeprítomného odkazu španielskych dobyvateľov. Jedna z prvých vecí, ktorá ma zaujala, bol fakt, že Indiánom absolútne neprekáža dvojité náboženstvo. V pondelok idú katolíckeho kostola a utorok venujú vlastným rituálom a obetám Bohu – Slnku. Striedajú to.“
Tortora na všetko
Cez peruánsky vidiek sa cestovatelia presunuli k Titicacu – najvyššie položenému splavnému jazeru sveta.
„Leží na hraniciach Peru a Bolívie vo výške 3800 metrov nad morom. Je to neuveriteľné, ale viac ako polovica vody pochádza zo zrážok a vyteká z neho iba jediná riečka. Z jednej strany ho obkolesujú Andy, z druhej Kordillery. Názov Titicaca znamená cínové pole. Posvätné miesto Inkov je opradené mnohými legendami, vraj ukrýva tajomné mesto i tony zlata. Okolie je husto osídlené. Trstiny, ktorú miestni volajú tortora, slúži takmer na všetko, od obydlia až po koše.“
Život na trstine
K najsilnejším zážitkom patril pohľad na plávajúce trstinové ostrovy Los Uros.
„Najprv som si myslela, že tam tých Indiánov dovezú ako atrakciu a večer ich pozbierajú. No oni tam skutočne žijú. Pýtala som sa ich, čo robia s mŕtvymi. Nehádžu ich do vody, ako som sa domnievala. Na pevnine majú prenajatý kúsok pozemku, kde ich pochovávajú. Keby mali viac peňazí, nežili by na ostrovoch. Keď som dala detičkám plniace perá alebo banán, väčšiu vďačnosť ste nevideli. Boli z toho nesmierne nadšené.“
Kým turisti sa plavia po jazere v moderných motorových člnoch, Indiáni používajú trstinové. „Podložené plastovými fľašami,“ dodáva Jozefína.
Doteraz to stojí
Júlia cestovala do Ameriky ako členka dvadsaťčlennej výpravy. „Bola to skôr expedícia ako dovolenka. Nie pre pohodlných turistov, skôr pre tých, ktorí chcú veľa poznať. A musia mať aj nejakú kondičku. Ani raz sme nespali na rovnakom mieste. Ráno sme vstali, zbalili sa a pochodovali ďalej. Je to kus cesty, z Limy do Santiaga.“
Ale, každý má na výber. Kto nechce po svojich, môže autom alebo autobusom. „Ja som napríklad išla na Machu Picchu pešo, iní sa vyviezli. V porovnaní s fotkami je skalnaté mesto Inkov v skutočnosti omnoho väčšie. Bolo fascinujúce prechádzať sa po ňom. Keď sa človek zamyslí nad tým, že všetko stavali bez klincov, bez malty, len pomocou kamenných klinov, a doteraz to stojí.“
Lebky pod dečkou
„Ako všade, aj veľké bohatstvo, aj veľká bieda,“ hovorí Oravčanka o tamojšom spôsobe života. Moderný v mestách strieda primitívny na vidieku. „V malom domčeku je jedna miestnosť. Bývajú v nej, obsluhujú turistov a zároveň slúži ako chliev. Žiadna dlážka, jeden stolík, jedna pec a lebky. Indiáni mŕtvych pochovajú, no po čase lebky vyberú a zoberú si ich domov. Majú ich uložené na poličkách prikryté dečkou. Pri osobitných príležitostiach, jednou z nich je napríklad slnovrat, ich vynesú na dvor. Aby im nič neušlo. Potom ich dajú späť. Jednoduchý život, ale ľudia sa vôbec nesťažujú. A vyzerajú spokojne.“
Bolívia patrí k najchudobnejším štátom Latinskej Ameriky. „Prvý indiánsky prezident Evo Morales dal obyvateľom úplnú demokraciu. Môžu si postaviť stánok aj uprostred križovatky, ak je tam voľné miesto. Školská dochádzka je vraj povinná. Nešlo mi to do hlavy, keď som videla kopu indiánskych detí predávať suveníry. No nedozvedeli sme sa, prečo neboli v škole.“
Lama verzus hovädzie
Dolnokubínčanka si nenechala ujsť príležitosť ochutnať miestne jedlo.
„Steak z lamy bol výborný. Povedala by som, že lepší ako hovädzí. Viac mi chutil chilský ako argentínsky steak, hoci mi ho čašník musel zobrať späť a prepiecť. Upečené morské prasiatko s hlavičkou a zúbkami, ktoré nám naservírovali ako pstruha, som nemohla ani vidieť, nieto jesť. No a čaj z koky by som prirovnala k žihľavovému. Vraj nie je návykový a pomáha proti výškovej chorobe. Skúsila som tú „sušenú žihľavu“ aj požuť, ale nechutilo mi to. Moja kamarátka povedala, že už nikdy nepôjde do krajiny, kde sa bežne neumývajú ruky. Ja som si nič nevšimla, ale ona asi dvakrát nevečerala, keď videla, ako umývajú riad.“
Ľudia na vidieku sa živia prevažne poľnohospodárstvom, pestujú najmä kukuricu a zemiaky.
„Množstvo odrôd. Od fialových cez ružové až po biele, od obrovských po miniatúrne. Rovnako kukurica, od tmavofialovej až po našu žltú. Bolo to dobré, aj keď chuťovo niekedy celkom odlišné od našich odrôd.“
Atacama v Chile - najsuchšia púšť na svete.
Kúpte si
Jozefína tvrdí, že ak človek chce, dohodne sa s každým, ak nechce, nedohodne sa s nikým. Kde nestačila angličtina, pomohli ruky-nohy. Skutočné nebezpečenstvo, napriek varovaniam, výpravu obišlo.
„Najmä v Bolívii nás neustále upozorňovali, aby sme nechodili tam alebo tam. Nikomu sa nič nestalo, nikoho neprepadli, nikto sa nám nevyhrážal. Nevidela som ani žobrákov. V Lime som si všimla veľa policajtov. Keď sa niekto čo i len priblížil ku skupinke turistov, okamžite zasiahli. Asi aj takto chcú podporovať cestovný ruch. A dokonca sme nemuseli ani nikde čakať, asi sme mali šťastie.“
Aj predavači suvenírov sa správali ohľaduplne. „Kričali kúpte si, ale nikto po nás neskákal, nikto nám nič nenútil. A keď to porovnám s Lurdami, kde stánky stáli skoro až po Pannu Máriu, zdalo sa mi toho oveľa menej.“
Jedinou nepríjemnosťou bola výšková nemoc, ktorú dostali iba traja muži.
O konci sveta
Jozefína si doniesla na pamiatku striebornú retiazku s príveskom s indiánskymi znakmi. „Typický indiánsky šperk vykladaný lazuritom a malachitom. Na nákup svetrov z lám nám v batožine neostalo miesto.“
S kamarátkou nezabudli ani na vzorky vody na poliatie Lipy sútokov sveta v Dolnom Kubíne. „Z lagún, z Atlantiku, z posvätného prameňa aj z Urubamby, do ktorej som skoro spadla.“
A čo koniec sveta? Došiel odkaz Mayov do ríše Inkov? „Aj keď sme sa na to priamo nepýtali, o konci sveta tam za celý čas nepadlo ani pol slova.“
Veľká soľná púšť.
Cesta za energiou
Chacaltaya, výška 5400 metrov, najvyšší lyžiarsky areál na svete? Alebo Čarodejnícky trh v La Paz, kde sušené embryá lám predávajú ako párky? Vikune, kondory a plameniaky vo voľnej prírode? Púšť Atacama, kde ešte nikdy nepadla kvapka vody? Vybrať z výpravy to naj je ťažké. „Andy patria k tomu najkrajšiemu, čo som v živote videla. Keď sme prelietali ponad Južnú Ameriku, vyšlo nám nádherné počasie. Andy sú úžasné.“
Jozefína Kučeríková miluje cestovanie. „Niekto si postaví dom, iný si kúpi auto. Ja nevidím zmysel života v hmotných statkoch. Aj keď sa to niekomu možno zdá ako míňanie peňazí na hlúposti, mňa cestovanie obohacuje. Poznávanie iných krajín a kultúr mi pomáha získať odstup od mnohých vecí. Túlanie sa po prastarých pamiatkach mi dáva energiu a silu, z ktorej dlhodobo čerpám.“
Ďalším cestovateľským cieľom Dolnokubínčanky je Island. Ale to už bude iný príbeh.
