Detský plač novorodeniatok v rodine 51-ročnej Anny z Dolného Kubína nebol ničím výnimočným. Vydávala sa 18-ročná. Prvému manželovi porodila do svojich 34 rokov šesť synov a štyri dievčatá. Napriek tomu jej život nepatrí medzi najšťastnejšie. Na svoje chyby dopláca doteraz. Dnes nemá strechu nad hlavou.
Ťažký život s alkoholikom
„Bývali sme v družstevnom byte na Brezovci,“ začína rozhovor Anna. „Nepracovala som, lebo som bola stále na materskej alebo rodičovskej dovolenke.“
O jej manželovi nemožno hovoriť ako o ukážkovom otcovi. „Chodil po fuškách, odkiaľ sa často vracal opitý. Žiarlil na mňa, bol agresívny. Keď som niečo povedala, hneď išiel do bitky. Zlomil mi lopatku aj kľúčnu kosť. Modriny sa nedajú ani spočítať. Bil nielen mňa, ale aj deti.“
Manžel jedlo kúpil, s platením bytu to bolo horšie. Z družstevného bytu museli pre dlh odísť do mestskej bytovky.
Potom sa začala s alkoholom viac priateliť aj Anna. Niet divu, že deti sa z rodiny snažili dostať čo najskôr. Postupne sa rozutekali po celej republike. V roku 2006 našla odvahu na odchod aj Anna. Išla za priateľom Emilom, ktorému porodila syna, svoje jedenáste dieťa.
Šťastie netrvalo dlho
Emil bol Róm, no Anna nedá na neho dopustiť. „Nemenila by som ho za nič. Staral sa o nás, nebil, nevyhadzoval na ulicu ako bývalý manžel.“ Anna sa rozviedla a s Emilom žili spolu v zhode šesť rokov. Ale päť detí, ktoré mala s manželom, skončilo v detskom domove.
Matka platila štátu za každé dieťa 27 eur. Nepracovala, dostávala necelých 50 eur sociálnej podpory. Aj preto začal jej dlh voči štátu narastať.
Malí umelci: Takto vidia Vianoce Čítajte Nový partner platil byt aj stravu. Potom prišla rana. Ochorel na rakovinu a v roku 2014 zomrel. Anna ostala s osemročným synom sama v mestskom byte. V tej dobe dostávala 60 eur sociálnu dávku, približne rovnakú sumu zarábala na verejnoprospešných prácach v Dolnom Kubíne. „Za byt som po Emilovej smrti zaplatila len raz dvesto eur. Potom som prestala platiť. Nemala som peniaze na nájom ani na výživné pre deti v detskom domove.“
Takto žila dva roky. Pred sebou tlačila už dva dlhy, neustále narastali. Súd na základe žiadosti mesta, ktorému byt patril, rozhodol o vysťahovaní. Anna skončila v mestskej ubytovni Kotva. Určená je pre ľudí s podobným osudom. Syn tam s ňou bývať nemohol. Odobrali jej ho. Išiel na Kysuce, kde sa o neho starajú mníšky.
Skončila vo väzení
Anna ostala sama, bez peňazí, s dlhmi. Minulý rok sa postavila pred súd za neplatenie výživného. „Sudca mi povedal, že ak nezaplatím, skončím v base. Odkiaľ som mala zobrať viac ako tisíc eur. Čo som mala banku vykradnúť?“ Nedokázala zaplatiť a ocitla sa za mrežami. „Vo väzení je každá minúta dlhá ako päť rokov.“
Ročný pobyt zvládla aj preto, lebo mala prácu. Balila detské výživy. „Na výživu už nepozriem do smrti, ani keby mi za to platili.“
Slovensko spievalo koledy. Na Orave v Sihelnom Čítajte V novembri tohto roku sa dostala na slobodu. Žena, ktorá bola takmer celý život odkázaná na finančnú starostlivosť druhých, sa teraz musí postarať sama o seba. Napriek tomu, že vo väzení dostávala plat, nevie, či z neho zaplatili dlh voči štátu a takmer 2500 eur mestu za nájom. Nevie ani, kde to má zistiť. Ostala na ulici bez strechy nad hlavou. Dočasne býva u kamarátky a jej priateľa, ktorí sa nad ňou zľutovali. Žijú v jednoizbovom byte.
Svetielko nádeje
Ale už urobila už prvý krok ku samostatnosti. Zamestnala sa v dolnokubínskych pekárňach. „Chodím na nočné zmeny. Ešte by som si chcela nájsť nejakú brigádu cez deň, aby som mala viac peňazí, mohla vyplatiť dlhy a zohnať si normálny podnájom. Ale chcem hlavne získať späť syna. No bez bytu nemám šancu.“
Nebude to mať ľahké. „Budem sa snažiť dať všetko do poriadku tak, aby som mohla konečne normálne žiť. Už nebudem zbierať smeti na ulici na verejno-prospešných prácach. Ej, škoda Emila. Pánboh dobrých ľudí berie a zlých na tomto svete necháva.“
