ORAVSKÁ POLHORA. Knižka ponúka nielen noty, ale aj štvorjazyčné texty tradičných goralských piesní. Samotnej výrobe predchádzal niekoľkomesačný výskum.
Kreslená stupnica
Jednou z hlavných tvorcov učebnice je Alžbeta Čadecká z polhorského obecného úradu. Je si vedomá toho, že na Slovensku je podobná kniha raritou. „Regionálna výchova má veľké medzery,“ hovorí. „Hoci je súčasťou nejakých predmetov, napríklad občianskej výchovy, dejepisu alebo prírodovedy, no ľudová tvorba je v tomto smere celkom v úzadí.“
Škola si zriadila vlastnú knižnicu. A ešte čosi navyše? Čítajte Kniha je robená interaktívne. Na úvodnej dvojstrane je stupnica vytvorená z nakreslených prstov presne uložených na dierkach píšťaly. Každý obrázok má iné uloženie prstov. Podľa toho, aký tón má vzniknúť. Ukladanie je trošku odlišné pri píšťalke ako pri gajdách, preto sú manuály dva. „Takýto spôsob sa u detí perfektne osvedčil,“ hovorí Alžbeta. „Vďaka tomu sa rýchlejšie a ľahšie naučia hrať. Je to horšie pre teóriu hudby, pretože sa neučia noty. No nechceli sme to poňať profesionálne, nie sme predsa umelecká škola. A takto zahrané skladby budú autentickejšie. Veď v minulosti sa ľudia učili hrať len podľa sluchu, tiež nepoznali noty.“
Noty, čísla aj kresby
Kniha je však určená aj pre profesionálov. Každá z vybraných piesní je znotovaná, aby sa dala zahrať na akomkoľvek nástroji. Pod notovým zápisom je výpis čísel z manuálu ukladania prstov. Práve táto časť spôsobila autorom knihy trochu vrások navyše. „Čísla robil Andrej Matis, noty Peter Matis,“ rozpráva Alžbeta Čadecká. „Obaja sú skvelí gajdoši. Keď už sme mali všetko hotové a skúšala som si jednotlivé piesne prehrať obomi spôsobmi, zistila som, že hrám niečo iné. Každý to totiž hral trošku inak. Takže Adrián napísal čísla iným spôsobom, ako to Peter znotoval. Museli sme to na poslednú chvíľu prerábať, čo nás trošku zdržalo.“
Ľahké nebolo ani napísať texty piesní. Alžbeta ich vyberala podľa náročnosti, v úvode sú jednoduchšie a postupne idú zložitejšie, ale aj podľa obľúbenosti v dedine. Niektoré sú pomalšie, iné rýchlejšie, nechýbajú uspávanky, ani vianočné pesničky.
Čo sa stalo, aby sa z dobrého kukláča stal kňaz? Čítajte Väčšina pochádza z Oravskej Polhory, nájde sa tam však aj zopár zo Sihelného. Texty sú robené podľa starých nahrávok, alebo priamo od ľudí. O prepis do goralčiny sa postarala Zuzana Brišáková zo Zákamenného. „Počúvala nahrávky a písala, ako spievali.“ Pri goralskom texte je aj poľský, anglický, aby aj cudzinci rozumeli, o čom Gorali spievajú, a napokon aj slovenský, keďže mnohí Slováci goralsky nerozumejú.
Knihu graficky dopĺňajú ilustrácie, o ktoré sa postarala Lenka Fukasová.
Záujem z celého Slovenska
Učiteľom sa výučba podľa prstokladu osvedčila. Deťom to ide výborne. A núdza nie je ani o záujemcov. V Oravskej Polhore aj v Sihelnom majú po desať školákov.
Oravskopolhorčania dali vytlačiť päťsto jedinečných učebníc. Keďže je jej tvorba financovaná z projektových peňazí, rozdávajú ju zadarmo. Dostanú ju deti, ktoré chodia na kurz, niekoľko poputuje do domácich škôl, ale aj do Sihelného a Rabče. „Ostatné sú pre kohokoľvek, kto má záujem hrať na gajdách či na píšťalke, alebo ho zaujímajú len texty,“ povedala Alžbeta. „Kto má záujem a príde k nám, dostane knihu aj cédečko.“
