TRSTENÁ. Uvažovať v Afrike o tom, čo by bolo keby, je zbytočné. Ľudia tam žijú tak, ako sa dá. Aj keď je to spojené s tým, že na lavičku k čakajúcim pacientom položia mŕtve bábätko. Návštevník si na to nezvykne. Misionári pomáhajú.
Lákavá ponuka
Mala 30 rokov a pracovala v Bratislave. Vtedy ju oslovil doktor Jozef Šuvada, garant projektov v Afrike pre Vysokú školu sv. Alžbety, či by nechcela byť pri zakladaní zdravotného strediska pre deti s HIV ochorením v Ugande. Zuzana Kuráňová o Afrike snívala od desiatich rokov. Neváhala.
Do dvoch mesiacov vybavila všetky potrebné doklady a odletela do ďalekej krajiny. Jej najbližší novinkou nadšení neboli. Zuzana v nich však našla veľkú oporu. Hoci sa o ňu báli, podporili ju v jej rozhodnutí.
„Hneď som začala pracovať ako projektový koordinátor, finančná riaditeľka a riaditeľka personalistiky,“ rozpráva misionárka. „Starala som sa o celú agendu riadenia projektu z administratívnej, logistickej, finančnej a účtovnej stránky. Projekt detskej HIV kliniky som spúšťala s doktorkou Barborou Šilhárovou, ktorá bola aj jeho výkonnou riaditeľkou.“
Krásna krajina
Zuzana si neraz predstavovala, aký je život v Afrike, akí sú ľudia, mnohé videla v televízii. Realita ju však ohromila. „Keď som prvýkrát stúpila na pôdu Ugandy, vystrašila som sa a sama seba sa pýtala, či toto vôbec dám,“ spomína na príchod do neznámej krajiny. „Časom sa však všetko zmenilo.“
Zuzana stretávala čoraz viac ľudí, spoznávala miestnu kultúru, tradície, ľudské osudy. „Uvedomila som si, aké veľké bohatstvo táto krajina ponúka. Či už z pohľadu ľudskej rôznorodosti a rozmanitosti, alebo zo stránky krásnej, spanilej a nedotknutej prírody. Dažďové pralesy, safari, panenské vodopády sú úchvatné.“
Chudobu v Ugande vidieť na každom kroku. Zvyknúť sa na to nedá. Je však pozoruhodné, ako sa s ňou vysporadúvajú tamojší obyvatelia. „Ignorujú stres a žijú prítomnosťou, radujú sa z maličkostí a vedia sa prispôsobiť existujúcim podmienkam,“ hovorí Zuzana. „Uganďania milujú tanec a spev, je to ich spôsob, ako prekonať ťažké životné udalosti.“
Najviac ju prekvapila ich prívetivosť, pohostinnosť a úprimná bezprostrednosť. „Uganďan nemá problém otvorene povedať, že vyzeráte skvelo alebo naopak, že dnes ste škaredý. Hovoria, čo vidia, pomenúvajú veci jasne, bez náležitého taktu a jemnocitu, ktorý nám Európanom neustále pripomínajú vo všetkých príručkach správania sa.“
Pomoc Oravcov
Klinika stojí v malom ugandskom mestečku Buikwe. Zameriava sa na komplexnú zdravotnú starostlivosť, liečbu a prevenciu HIV a iných sexuálne prenosných chorôb u detí. „Práve ony totiž za svoje ochorenie nenesú žiadnu zodpovednosť, keďže boli nakazené ešte v čase, keď boli v maminom brušku.“ Prioritne lekári na tejto špeciálnej klinike liečia deti, starajú sa však aj o dospelých s HIV ochorením, s chronickými chorobami či onkologických pacientov.
Slovensko spievalo koledy. Na Orave v Sihelnom Čítajte Zariadenie vzdialené od nás desiatky tisíc kilometrov nesie stopu Oravcov nielen vďaka tomu, že sa na jeho zakladaní spolupodieľala Zuzana. „Školáci z trstenských škôl a členovia dychovky a miestnych speváckych zborov zorganizovali niekoľko benefičných koncertov na podporu nášho projektu v Ugande,“ hovorí misionárka. „Vďaka štedrým darom anonymných darcov z Trstenej sme mohli dokončiť stavbu zdravotného centra a pokračovať vo vzdelávaní našich ugandských detí.“
Z vďaky všetkým darcom zamestnanci spolu s pacientmi začali v okolí nemocnice vysádzať vzácne stromy a každý niekomu darujú. V areáli stojí jeden strom vďaky aj s venovaním mestu Trstená. „Nedá mi však nespomenúť a vrúcne poďakovať aj ďalším anonymným darcom z Liesku a Suchej Hory. V mene Uganďanov ďakujeme.“
Jediné zariadenie
V budove kliniky, ktorú sa podarilo dokončiť v roku 2014, je komunitné centrum, detské a mládežnícke, laboratórium i knižnica. Dobrovoľníci a lekári vzdelávajú viac ako stovku detí, zabezpečujú nutričný program pre podvyživené deti a ich rodiny, podporujú rozvoj podnikania u miestnych ľudí.
„Od spustenia projektu sú mnohí kritickí pacienti stabilizovaní, podarilo sa nám rozšíriť povedomie a angažovanosť miestnej komunity v problematike HIV, prevencie a zníženia počtu nakazených ľudí,“ hovorí Zuzana. „Aktivít je mnoho, v tejto oblasti je to však aj nevyhnutné. Vírusom HIV je nakazených množstvo detí.
Takéto dieťa bez adekvátnej liečby umiera v priebehu piatich rokov vo veľkých bolestiach, ťažko podvyživené a na rôznorodé pridružené choroby či infekcie. Aj vďaka našej klinike, ktorá je v danej oblasti jediným špecializovaným centrom pre liečbu detí s HIV, sa darí v krajine zlepšovať kvalitu života miestneho obyvateľstva, predovšetkým deťom.“
Drsná realita
Za dva roky videla Zuzana v Ugande to, čo my poznáme iba z dokumentárnych filmov. Tam však ide o o krutú realitu. O chudobu, biedu, choroby, bolesť, umieranie. Núdzu nemala o príjemné zážitky, z Afriky si však odniesla aj mnoho smutných a ťažkých. Najhoršie bolo prekonať pocit beznádeje a pochopiť, že takto to jednoducho v tejto krajine chodí.
„Jeden z najnáročnejších zážitkov súvisel so smrťou našej päťročnej HIV pozitívnej pacientky nakazenej tetanom,“ spomína Zuzana. „Naša klinika toto ochorenie nelieči, preto som ju išla zaviezť do najbližšej nemocnice, keďže chudobná rodina na taxík peniaze nemala a záchranná služba v tých končinách neexistuje. Šoférovala som auto po poľných, nerovných a neupravených cestách, kde je asfalt výnimkou, s maximálnou možnou rýchlosťou a s vedomím, že sa musím pokúsiť prekonať 60-kilometrovú vzdialenosť v extrémne krátkom čase. Myslela som len na to, že ju musím dostať na dýchacie prístroje, lebo jej zlyhávali pľúca. V prvom rade som chcela skrátiť utrpenie, ktoré prežívala – silné kŕče, smäd, bolesti.“
Do nemocnice dorazili rýchlo. Tam však natrafili na nedostatok voľných lôžok, jeden lekár sa staral o sto pacientov, chýbali lieky aj zdravotnícky materiál. „Priamo pred našimi očami sa na obyčajnom stole neúspešne pokúšali resuscitovať dvojmesačné bábätko. Neúspešne. Mŕtve ho odložili na lavičku vedľa ďalších zúfalo čakajúcich pacientov.“
Lekárka po pohľade na pacientku skonštatovala, že jej už niet pomoci. Až na Zuzanine naliehanie jej napísala lieky na utíšenie bolesti, ktoré kúpila v najbližšej lekárni. Do nemocnice sa vrátila aj s perinou a matracom, aby dievčatko svoje posledné hodiny neprežilo na chladnej dlážke.
„Po pár hodinách zomrela. Keby sa narodila na Slovensku, v priebehu pár hodín by dostala adekvátnu pomoc a mohla by žiť. Ale takéto úvahy o živote sú v Afrike bezpredmetné. Jednoducho sa žije tak, ako sa dá.“
Na chvíľu opäť doma
Keď už sa projekt v Ugande naplno rozbehol, Zuzana pocítila, že sa musí posunúť ďalej, inam, spustiť a rozbehnúť niečo ďalšie, spoznať ďalší kút sveta, nových ľudí. Prijala ponuku na misiu v Kambodži, do miestneho sirotinca s HIV pozitívnymi deťmi. Po roku a pol jej ďalšie kroky smerovali do severného Iraku, kde pomáhala utečencom a ľuďom žijúcim vo vojnovej oblasti.
Florbalisti spravili krajšie Vianoce rodine z Mútneho Čítajte Pred necelými štyrmi mesiacmi sa po misionárskych rokoch vrátila na Slovensko. „Rozširujem si vzdelanie, chcem začať dodatočné vysokoškolské štúdium. Budúcnosť ukáže, kde povedú moje ďalšie kroky.“
Zuzana stojí nohami pevne na zemi a vie, že nedokáže zachrániť celý svet. V jej poslaniach ju však posúva dopredu vedomie, že môže aj svojou troškou prispieť k postupnému zlepšovaniu kvality života vo svojom okolí. „Nie iba v Afrike, ale kdekoľvek a ktokoľvek. Hodnoty ako morálnosť, tolerancia, dobrosrdečnosť, ochota a mnohé iné by mali byť základným pilierom medziľudských vzťahov a zárukou blaha a mieru vo svete.“
