TRSTENÁ. O práci s mládežou, o tom, ako na ňu vplýva súčasná doba, aj o tom, ako sa z klasického kňaza stane podporovateľ mladých a koordinátor projektov, sme sa rozprávali s Branislavom Kožuchom, kaplánom a predsedom občianskeho združenia V.I.A.C. – Inštitút pre podporu a rozvoj mládeže.
Nie je to tak dávno, keď ste boli klasickým pastoračným kňazom vo farnosti, s ktorým sa ľudia stretávali iba na omši alebo pri spovedi. Kedy to bolo a kde ste začínali?
Stále som klasickým kňazom, slúžim omše, spovedám. Hoci, teraz je to naozaj trochu iné. Keď som skončil seminár, nebol som hneď vysvätený za kňaza. Ako diakona ma pridelili do dedinky na východnom Slovensku. Po mesiaci som mal kňazskú vysviacku a primície.
O ďalší mesiac ma biskup presunul za kaplána do Tvrdošína, kde som pôsobil viac ako štyri roky. Odtiaľ ma na deväť mesiacov poslali do Hruštína a odtiaľ na Ústie, kde som už desiaty rok. Na Orave som od roku 2002.
Ako ste sa dostali do ústianskeho centra?
Bolo to rozhodnutie otca biskupa vzhľadom na vtedajšie okolnosti. Pôsobím vlastne ako trstenský kaplán s tým, že sa sústreďujem skôr na ústianske centrum a prácu s mládežou.
Centrum kedysi fungovalo, no postupne záujem oň upadal. Keď som sem prišiel, akcií bolo veľmi málo. Až kým sa z farského centra nestalo centrum diecézne, ktoré si pod patronát zobral biskup.
Čo sa tým zmenilo?
Prišiel tam kňaz iba pre centrum, teda ja. Už ho nespravoval miestny dekan popri všetkých ostatných službách. Centrum sa zároveň stalo mládežníckym, dovtedy bolo pre všetky vekové kategórie.
To bol teda prvý impulz, kedy ste začali robiť s mladými?
Asi to prišlo tak prirodzene, všetko išlo bez nejakého môjho mimoriadneho zámeru. Už ako tvrdošínsky kaplán som inklinoval k mladým, robili sme rôzne akcie. Postupne sa to rozšírilo na celú Oravu. V mnohých farnostiach boli aktívni mladí snažiaci sa nájsť oporný bod, okolo ktorého by sa mohli sústreďovať. Odrazu sa veci začali nabaľovať. Jedna na druhú. Obrátili sme sa na otca biskupa s tým, že mládežnícke centrum vo Važci bolo pre mladých Oravčanov príliš vzdialené. Že by bolo fajn, keby Orava mala vlastné podobné zariadenie. A tak vzniklo Oravské centrum mládeže na Ústí.
Pritiahnuť tínedžerov k „cirkevným“ záležitostiam nie je jednoduché. Ako sa to podarilo vám?
Vždy boli a sú dve skupiny mladých – tí, ktorí majú blízko k cirkvi, a tí, ktorí cirkev nemusia. Zmena spoločenských podmienok a veci, ktoré sme za desať rokov urobili, majú vplyv aj na tunajšiu mládež a na to, ako vníma cirkev, ponuky, ktoré k nej prichádzajú.
Keď som prišiel do centra, bol som úplne sám. Nemal som nikoho. Pomohli mi vzťahy z predošlých farností. Prvé letné prázdniny som zvládol len vďaka mladým ľuďom, ktorí prišli a pomohli mi s prevádzkou centra. Už vtedy sme začali uvažovať čo a ako budeme robiť.
Aha, ako sa vedia tešiť zo snehu deti na Orave Čítajte Od začiatku sa snažím držať zásady, že naším prvoradým cieľom nie je dotiahnuť mladých len do kostola. Má svoje miesto v živote každého človeka, no viera nie je len o tom, aby mladí chodili do kostola. Ten je skôr prostriedkom pre kvalitu života. A to je to, čo sa snažíme robiť – vsadiť ponuku duchovných aktivít do celého obrazu života človeka.
Aby si mládež uvedomila, že to, čo ponúka viera, má dopad na kvalitu života, na vzťah k rodine, k práci, k sebe samému. Snažíme sa vyťahovať duchovný život z kostolov na ulicu, do praktických situácií, do života. Chceme mladých podporovať a rozvíjať. Aby pochopili, že to nie je len o kostole, o povinnostiach. Že je to oveľa hlbšie.
V tom vám zrejme pomáha aj množstvo aktivít združenia V.I.A.C., ktoré funguje pri centre. Ako a prečo vzniklo?
Na začiatku Oravské centrum mládeže zastrešovala Komisia pre mládež v Spišskej diecéze. Keďže sme sa rozbehli, postupne sme sa od komisie odčlenili. Centrum však bolo treba zastrešiť novou organizáciou. Tak sme vytvorili V.I.A.C.
Od vzniku združenia robíte množstvo projektov. Ako to všetko stíhate?
Je to pre nás zázrak, pretože nikto z nás to neštudoval, nikto sa tomu priamo nevenoval, všetko sa učíme za behu. Mňa nikto neučil písať projekty, spravovať peniaze k nim. Ale snažíme sa. A vždy nás Pán Boh požehnal šikovnými ľuďmi, odborníkmi, ktorí nám pomohli. Dnes je v združení zamestnaných 21 ľudí, ďalší piati dobrovoľníci zo zahraničia a niekoľko domácich dobrovoľníkov. Celý tím tvorí 29 ľudí.
Na to, že som začínal pred desiatimi rokmi sám a pred šiestimi rokmi, kedy vzniklo združenie, nás bolo päť, je súčasná situácia skvelá.
Ako vnímate súčasnú mládež?
Mládež je nádej, obrovský potenciál s chuťou žiť so všetkou úprimnosťou, búrlivosťou i chybami. Mladý človek je pre mňa niekto, kto má pred sebou celý život na jeho objavovanie, na to, aby z neho vyťažil všetko bohatstvo.
Narodili sa ďalší malinkí Oravci. Vitajte medzi nami Čítajte Dnešní mladí sú stratenou generáciou. Nie preto, že by boli zlí, ale preto, že v kontexte toho, čo sa im ponúka a čo vidia okolo seba, je ťažké veriť, že existujú nejaké stále hodnoty. Že existuje nemenná pravda či pravá láska, ktorá vydrží celý život. To, čo bolo kedysi normálne, dnes stráca svoju silu, miesto a pre mladých je to silný odkaz. V tom svete ponúk a informácií a spôsobov, ako k nim prichádzajú, sú stratení. Potrebujú sa zorientovať, naučiť a hýbať, zistiť, čo je pravda, čo nie je. A toto je cesta, ktorou sa snažíme ísť.
V bludisku, v ktorom sa mladí nachádzajú a prirodzene chcú žiť pravdu, hľadajú normálny život, im chceme byť na blízku, naučiť ich rozpoznávať to správne. Vytvárame im priestor na konfrontáciu ich postojov, názorov s inými ľuďmi. Vytvárame im rozvojové programy, aby vedeli, že majú v sebe dary a talenty, ktoré treba rozvíjať.
Čo je podľa vás najväčším problémom mladých Oravčanov?
Prirodzenou súčasťou života každého človeka sú chyby. Tie sa však na Orave netolerujú. A teda sa nepodporuje ani hľadanie riešení, ale skôr pasivita, hlavne neurobiť chybu, pomýliť sa. Problémy sa ukrývajú doma, utajujú, ľudia sa tvária, že je všetko v poriadku a nič netreba riešiť. Ale toto je veľký močiar, do ktorého sa len prepadávame stále hlbšie a hlbšie.
Orava je jedným z regiónov, ktorý doplatí na to, že tu existuje anonymná a neviditeľná chudoba a bieda. Mladí žijú v nefunkčných rodinách, v rodinách, kde je násilie, závislosť. Všetko, čo ľudí zraňuje. Všetci sú však ticho. Tvárime sa, že je všetko v poriadku. Deti, ktoré vyjdú z rodiny alkoholika, piť nebudú, ale to, čo mali doma, ich veľmi ovplyvní. Neveria si, nedôverujú iným, nevedia vstupovať do života, nepúšťajú sa do výziev. A to je niečo, čo treba riešiť.
Nie sú to bezdomovci, závisláci, ani vyvrheli spoločnosti. Sú to tí, ktorí vyzerajú navonok normálne, slušne, ale vnútri sú prázdni a rozbití.
Čo sa s tým dá robiť?
Vytvárať akési alternatívy rodín. Bezpečné miesta, miesta prijatia, kde mladí môžu prísť, učiť sa žiť rodinu, žiť vzťahy. Toto sa nedá robiť teoreticky, to musí človek zažiť. Máme skupinu mladých, ktorí na čas odišli z domu motivovaní slúžiť, ale aj sa posunúť dopredu. Tým, že spolu žijeme, pracujeme, máme spoločný režim, vytvárame určitým spôsobom rodinu. Učíme sa žiť vzťahy, prežívať pravdu, neskrývať sa. Pozerať sa na veci a objavovať, že sa život dá žiť inak, ako sme videli doma. Vieme o sebe, stojíme pri sebe v dobrom, ale aj v ťažkých chvíľach.
Musí byť človek pri tomto poslaní trpezlivý?
Páči sa mi, ako pápež František hovorí: ,Mladí, príďte domov a robte krik, dajte o sebe vedieť.‘ Nie v negatívnom zmysle, ale pozitívnom. Toto k mladým patrí. Práca s nimi je teda, samozrejme, aj o trpezlivosti, o rozhodnutiach, do ktorých sa pustia a vzdajú sa, o chybách, ktoré urobia. Pre mňa je to obrovská škola, ktorá ma mení.
Veľmi vás ovplyvňujú?
Život s mladými a služba mladým ma veľmi zmenila. Ľudia vám často nastavia zrkadlo a vy sa musíte zamyslieť, aký ste a prečo sa tak správate. Nerobia to zlomyseľne, ale s cieľom upozorniť vás na to.
Ste teda aj vy obyčajný človek, občas nervózny, nevrlý?
Určite áno. To, že som sa stal kňazom, nezmenilo moje vlastnosti, moju prchkú povahu. Tá je v mojom vnútri a ja sa s ňou musím učiť narábať a žiť. Keby som bol sám na fare, tam by to asi bolo iné.
Momentov, kedy vidím svoju biedu, kedy si musím zahryznúť do jazyka, zostať ticho, povedať prepáč, je podstatne viac. Nehovorím, že to zvládam, ale učím sa a mením. Oni ma menia.
Neoľutovali ste, že ste sa vybrali cestou práce s mládežou? Je to asi náročnejšie ako život klasického kňaza.
Nedá sa porovnať, čo je zložitejšie. Keď mám slabú chvíľku a zamýšľam sa, čo by bolo keby, mám z toho zmiešané pocity, možno trochu strach. Predstava, že by som bol na fare sám, je rovnako ťažká a náročná. Sú tam iné výzvy, ktoré človek potrebuje zvládnuť. Neviem, ako by som to ja zvládol.
Myslím, že Pán Boh ma veľmi dobre pozná a práve preto ma poslal tam, kde som. Hoci, keby mi niekto v seminári povedal, že budem raz robiť toto, určite by som to poprel.
Som rád, že som v tejto službe. Napriek dĺžke nie som z nej unavený, práve naopak. Dáva mi zmysel, horí mi pre to srdce.
Čo vás na tomto poslaní najviac napĺňa?
Objavovanie života. Stáť pri ľuďoch, pomáhať im, niekedy im to komplikovať. Pomáhať v nachádzaní pravdy o sebe, o živote, o nachádzaní svojho miesta. O budovaní vzťahu s Bohom. Nie je nič vzácnejšie a silnejšie, ako keď človek, ktorý príde k nám, odchádza s tým, že našiel, čo hľadal, alebo ešte viac. To je pre mňa najpodstatnejšie.
Dá sa ešte niečo viac robiť s mládežou?
Chceme hľadať ďalšie formy práce s mládežou a tvoriť programy, ktoré mladých dokážu nielen osloviť, ale budú mať dopad aj na ich postoje a zmýšľanie. To najpodstatnejšie pre nás je, aby otvárali svoje srdcia Kristovi a prijali ho ako toho, ktorému dôverujú. Nápadov máme veľa.
K Ťatliakovemu plesu v Roháčoch si vyšliapli stovky ľudí Čítajte Prioritou je upevniť život a fungovanie našej komunity tak, aby sme – ak to bude Boh chcieť – boli schopní prijímať ďalších mladých. Pre mňa sú výzvou aj mladé rodiny tesne po sobáši, keď prichádzajú deti. Je to zásadná zmena v živote, s ktorou sa všetko rúca a musí sa nanovo stavať. Chceli by sme podporiť rodičov v ich vzájomnom vzťahu, ale aj im pomôcť, ako sa stavať k deťom, ako ich vychovávať.
Naším zámerom je tiež vysvetliť mladým, že práca nie je len o peniazoch, že má omnoho vyšší zmysel. Že nie je naším trestom, že na ňu nemusíme hneď v pondelok ráno znechutene nadávať. Chcem, aby si mladí uvedomili, že je to niečo, čo okrem peňazí môže dávať zmysel a rozvíjať osobnosť. Týmto smerom sa ešte chceme vybrať.
