NÁMESTOVO. Imrich Jatyel je milovník veteránov a všetkého, čo má aspoň niekoľko desiatok rokov. Vo dvore má dielňu a niekoľko garáží. V každej sa ukrýva nejaký skvost. Či už štvorkolesový alebo dvojkolesový. Malá drevená miestnosť za domom je však hotovým minimúzeom.
Vzácne veterány
Vášnivý veteránista nás prevádza po garážach. V jednej vidíme vyleštenú felíciu, v druhej vzácneho opla z roku 1932. V ďalšej sú starodávne motorky, na stenách visia kolesá, na policiach sú porozkladané rôzne autodiely. Z toho bude niekedy ďalší štvorkolesový zberateľský kúsok.
„Ženil som sa v roku 1985, už rok predtým ma však počas návštevy Plzne nadchli veterány,“ hovorí Imrich Jatyel. „O štyri roky neskôr som si postavil prvú dielňu. A zakrátko kúpil aj prvé auto – Tatru 11 z roku 1924. Bol to vrak, dával som ho dokopy dva roky.“ Po troch rokoch ho musel predať. Mladá rodina potrebovala peniaze. Lúčil sa s ním ťažko, nemal však na výber. Odvtedy sa mu podarilo pozháňať ďalšie autá. Tie už nepredá, kým nebude musieť.
Presúvame sa cez malú garáž do dvora za rodinným domom. Majiteľ nás vedie do malého domčeka obitého dreveným tatrancom. To, čo sa ukrýva vnútri skutočne neveľkej stavby, nás zaskočí. Pri prvom pohľade sa človek vracia do minulosti. Potrebujeme však čas, aby sme zistili, čo všetko tam je uskladnené.
Starodávne motorky
Gro Imrichovej zbierky tvoria motorky. Zbiera ich tak dlho ako autá. Zatiaľ ich má dvanásť, trinástu rekonštruuje.
Najstaršia bude mať čoskoro sto rokov, vyrobili ju v roku 1924. „Nemá klasické bubnové brzdy,“ vysvetľuje. „Systém brzdenia je cez remenice, ktoré boli na kolesách natiahnuté na bukovom kolíku. Motorka brzdila, kým bolo sucho. Keď popršalo, smola. Vtedy systém nefungoval. Ale boli radi, že mali aspoň niečo. Ďalšia je z roku 1927, to už boli výrobcovia modernejší, aj brzdy vyrobili lepšie. A práve túto som požičiaval na natáčanie jedného dobového filmu. Lekár sa na nej vozil.“
Ku každej má rovnaký vzťah. Poškodenie, či už malé alebo väčšie, ho mrzí rovnako. „Na cestách sa môže stať čokoľvek. Tak trochu s tým rátam, keď ich chodievame občas prevetrať. Vždy však synom aj zaťovi hovorím, aby dávali pozor.“
Na motorkách sú položené prilby. Farebné, vyleštené tak, že sa v nich vidíme. Majiteľ nám však s úsmevom hovorí, že si nedokážeme ani predstaviť, ako vyzerali. „Väčšinu sme našli na šopách,“ hovorí. „Zničené, hrdzavé, prežraté myšami. Sotva by ste povedali, že to ešte niekedy pôjde na hlavu. Mesiace treba s nimi po večeroch robiť, aby vyzerali takto.“
Tabule a tabuľky
Nevieme sa vynadívať na vyleštené nádhery, zberateľ nám však hneď začína rozprávať o ďalších predmetoch, ktoré má schované v tomto svojom súkromnom múzeu. Na stene vpravo pri okne visia kovové tabule s rôznymi nápismi z predošlých režimov. „Tá s nápisom Rímsko-katolícka ľudová škola je z Hruštína. V hornej časti, v znaku, je stopa po dvojnásobnom zaťatí sekerou. Nepovedali mi, kto to tam zaťal, ale tamojší ľudia vedia.“
Dávidove traktory sa od originálov líšia iba veľkosťou Čítajte Tabuľka Četnícka stanica visela na budove námestovského súdu v čase, keď v nej sídlili policajti. Ďalšiu, s nápisom verejná telefónna stanica, má Imrich preto, aby aj mladí vedeli, že niečo takéto bolo u nás kedysi, pred nástupom mobilov, celkom bežné. „Občas, keď niekomu hovorím o verejných búdkach, pozerá na mňa ako na zjavenie, či to myslím vážne.“
Zo stropu visia staré ešpézetky z motoriek a áut. Pochádzajú zo Slovenska, Čiech, Poľska, niektoré má však Imrich aj z Mníchova a Ameriky. Niektoré zložil zo svojich strojov, zopár našiel na šrotovisku.
Vzácny gramofón
Na jednej z motoriek sú položené netradičné kufríky. Na prvý pohľad je zrejmé, že sú staré a veľmi vzácne. Imrich Jatyel nám to hneď aj potvrdí. V jednom sa ukrýva starý gramofón, v druhom, vyrobenom z imitácie hadej kože, sú platne. Všetko pochádza z 20. rokov minulého storočia.
Do komnát vošlo takmer 200-tisíc ľudí. Čím Oravský hrad zaujal? Čítajte „Je prejavom slušnosti, aby vám hrala hudba, keď niekam prídete,“ rozpráva zberateľ. „Preto tu aj ja mám takýto prístroj. Natáča sa ručne, kľukou. Je na špeciálne platne, na každej je len jedna pieseň. Nie každá platňa však bola rovnako natočená, preto ich treba nastavovať na gramofóne. Niektoré boli nahraté pomalšie, iné vo vyšších otáčkach. Otáčky nastavíte, zvuk však nie.“
Niekoľkými rýchlymi pohybmi Imrich skutočne zaplní malú miestnosť tónmi pokojnej dobovej hudby zo začiatku minulého storočia, ktorá človeka núti vypnúť a len počúvať. Po pár minútach však príjemná hudba stíchne, a tak náš sprievodca pokračuje v rozprávaní.
„Našiel som ho na jednej burze, nefungoval, lebo bola prasknutá pružina. Rok a pol mi trvalo, kým som zohnal náhradnú, keďže to musel byť originál, nedá sa nahradiť ničím iným. Kedysi takýto gramofón nemal hocikto. Známy mi spomínal, že jeho rodičia ho mali. Otec, horár v Rabčiciach, ho vraj každú nedeľu vyložil do okna a natočil. Celá dedina chodievala k nim počúvať hudbu.“
Staré bicykle
V spleti starých vecí nenápadne stoja aj dva bicykle. Favorit z roku 1979 je pôvodný. Okrem toho, že je trochu ošúchaná farba, vyzerá presne tak ako pred štyridsiatimi rokmi. Raritou je bicykel značky ČéZet. Zberateľ predtým, než ho našiel, netušil, že firma nevyrábala len motorky. Našiel ho, ako inak, tiež na vrakovisku.
Spolu prežili dobré aj zlé. Dôverovať si treba, hovoria Čítajte „Náhodou som si ho všimol, dal som zaň päť eur,“ hovorí Imrich Jatyel. „Donedávna na ňom museli jazdiť, lebo má ešte vyleštený stred. Sú na ňom pôvodné, špeciálne kolesá s pozlátenými linkami. Predpokladám, že ho mohli vyrobiť v 30. rokoch. Pravdepodobne ho dostal poštár, lebo v tých rokoch najmä oni fasovali od štátu bicykle. Alebo k nám na ňom prišiel nejaký vojak počas druhej svetovej vojny.“
Imrich Jatyel má mnoho vecí zo starých humien, ktoré sa majitelia chystajú zbúrať, alebo zo šrotovísk. Ako sám hovorí, človek musí mať otvorené oči a nájde mnoho zaujímavého. „Ja rád zachraňujem staré veci. Čo sa dá, snažím sa zachovať. Mrzí ma, keď vidím, čo všetko ľudia vyhadzujú. Je to škoda. Dnes si mladá generácia neváži prácu svojich otcov a dedov.“
Vychádzame z miestnosti dýchajúcej históriou a vraciame sa späť do prítomnosti. Obraciame sa na zberateľa s tým, že je škoda, že si tieto krásy nemôže pozrieť viac ľudí. „S kamarátom máme nejaké plány, ako ich ukázať verejnosti. Zatiaľ sme to však nedoriešili.“ Snáď sa niekedy podarí. Skutočne sa túto zbierku oplatí vidieť.
