Vzpieranie v Dolnom Kubíne oslávilo v novembri veľké jubileum. História tohto športu v meste siaha až do roku 1957. Partia nadšencov sa stretávala v telocvičniach a potom založila prvý oddiel. Klub za 60 rokov vychoval veľa vzpieračov, olympionika Miroslava Janíčka a v tejto práci naďalej úspešne pokračuje. Družstvo dospelých získalo tento rok siedmy titul za sebou.
O rozvoj vzpieračského športu v Dolnom Kubíne sa zaslúžil veľkou mierou Pavol Stuchlý. Klubu obetoval viac ako 30 rokov tvrdej práce. S bývalým trénerom sme sa porozprávali.
Boli to nádherné roky?
Samozrejme. Bol som mladý a plný elánu. Myslel som si, že môžem byť dobrý tréner. Mal som znalosti od otca, vynikajúceho gymnastu a trénera. Brat zas učil telesnú výchovu. Moju trénerskú kariéru odštartoval Jozef Fischer. Oslovil ma, či ho nechcem trénovať, že má činku z Banskej Bystrice. Urobil som si kvalifikáciu a už v roku 1981 sa stal pod mojím vedením majstrom Slovenska.
Ako si spomínate na začiatky, keď ste cvičili v pivniciach?
V zime bolo chladno. Nájomníci bytov vždy frflali, že robíme hluk. No všetci sme mali zápal, že chceme niečo dosiahnuť a to nám stačilo.
Dajú sa vôbec vtedajšie podmienky na vzpieranie porovnať so súčasnými?
Podstata je v tom, že sme sami chceli a podmienky sme si vytvorili. Bolo treba osloviť a presvedčiť telovýchovu a mesto. Potom už len tvrdo trénovať, odpracovať si veľa brigád a podmienky boli. V tom čase karatisti, atléti, kanoisti a vzpierači budovali spolu.
Bez pomoci by to nešlo a aj dnes musím poďakovať mestu a jednotlivcom, že stále existujeme. Vynikajúce výsledky hovoria jasnou rečou.
Mala mládež záujem o vzpieranie?
Chodilo viac chlapcov ako v súčasnosti. V tej dobe neexistoval mobil a ani internet. Vzpieranie ako šport nebol nikdy až tak populárny. Vždy sa však nájdu ľudia, ktorých osloví.
Čo vás na tomto silovom športe najviac fascinuje?
Na vzpieraní mi učarovalo, že je to šport jednotlivca. Každý súťaží sám a je iba na ňom, ako sa s tým popasuje. Pri žiadnom pokuse sa nedá uliať. Každý si preverí svoje schopnosti a možnosti takzvaného maxima.
Sledujete naďalej výsledky dolnokubínskych vzpieračov?
Nezvyčajná športová akcia ľudí v Tvrdošíne oslovila Čítajte Nielenže ich sledujem, ale vzpieračov aj často navštevujem. Veľa diskutujeme, no do systému práce už nezasahujem. Keď môžem v niečom pomôcť, tak to urobím. V súčasnosti mi zdravotný stav už toho veľa nedovoľuje. I napriek tomu mám plány. Chcem zorganizovať v Hlohovci majstrovstvá Slovenska veteránov a potom aj kvalifikáciu na Európu.
Ak by mi zdravie dovolilo, tak by som chcel tiež pomôcť mojej dcére vo výkonnostnom raste. Má 13 rokov a robí tiež vzpieranie. Nechcem ju však ovplyvňovať. Nechám ju, aby sa sama rozhodla.
Myslíte si, že môže klub vychovať ďalšieho olympionika?
Ak bude stále pokračovať v poctivej práci s mládežou, môže sa objaviť talent. Moji pokračovatelia dosahujú skvelé výsledky. Teší ma, že k tomu prispela aj moja práca. Každý, kto sa dá na vzpieranie, musí vedieť, že je to tvrdá drina a veľa odriekania.
