Do jordánskeho Wadi Rum nešiel s veľkými očakávaniami. Chcel vyliezť pár kratších a jednoduchších ciest. S kamarátom sa mu však podaril jedinečný kúsok. Kubo Kováčik z Námestova v noci preliezol jednu z najťažších ciest na Jebel Rum.
NÁMESTOVO/JORDÁNSKO.Sú dve hodiny popoludní, slnko nad jordánskou Jebel Rum pomaly začína ustupovať. Kubo Kováčik a Juraj Švingál pozorujú Rock Empire, najťažšiu cestu na vychýrenej pieskovcovej skale.
Teplota pomaly klesá, z pôvodne tridsiatich stupňov v tieni je už len niečo okolo dvadsiatky. Z kempu pozbierajú laná, vklinence, friendy, skoby, karabíny, expresky. Nácvik majú za sebou. Ak zdolajú tretiu dĺžku, sú za vodou. Lezenie to však nebude jednoduché.
Takmer bez chytov aj stupov
Majestátna päťstometrová Rock Empire má štrnásť lezeckých dĺžok. Rovná, takmer deväťdesiatstupňová platňa vzbudzuje rešpekt. Stupy ani chyty nevidno. Koniec slnkom zaliatej skaly sa stráca kdesi v nebi. Preliezť celú je na prvý raz trúfalosť. Časť si preto Kubo s Ďurim vyskúšali skôr.
„Dlho som premýšľal, či tam vôbec ísť," hovorí Kubo. „Ľahko sa mohlo stať, že sa ani nepohnem." Nerozmýšľa však dlho. Za pokus predsa nič nedá. „Tretia dĺžka je vo veľmi strmej platni, má asi štyridsať metrov. Liezli sme po jedno, maximálne dvojprstových dierkach. Často z nich treba sfúknuť piesok, aby ich človek vôbec zbadal. V strede nebolo ani kde položiť nohy."
Cestu istenú skobami, ktoré sú od seba vzdialené aj desať metrov, sčasti preliezli. Celá skala však stále vzdorovala.
Nepodarený posledný krok
Niekoľko ďalších dní lezie skupinka ôsmich slovenských horolezcov na ďalších skalách. Užívajú si jedinečný materiál pod nohami aj rukami. Len v okolí jordánskeho Wadi Rum sa dá liezť na takomto perfektnom pieskovci.
Časť slovenskej horolezeckej miniexpedície na vrchole jednej z jordánskych skál.
Väčšinu skupiny čaká po takmer mesačnom pobyte odchod domov. Kubo zostáva dlhšie, Ďurimu to nedá. Nemôže odísť bez toho, aby sa pozrel na vrchol Rock Empire. Netreba dlhých rečí. Dvojica sa pod ňu postaví opäť. Prvé dve dĺžky idú celkom dobre. Aj keď sa horolezcom na horúcej skale šmýkajú spotené ruky. Prichádzajú ku kľúčovej dĺžke. Perfektné by bolo, keby sa im ju podarilo preliezť bez pádu. Začínajú však problémy. „Pri poslednom kroku sme padali. Museli sme sa striedať. Raz som ťahal ja, raz Ďuri."
Ide sa ďalej
Chlapci dávajú posledný pokus. Čas sa posúva astronomickou rýchlosťou. Pomaly sa začína stmievať. Neveria, že vyjdú ďalej, aj keby sa im prekliatu tretiu zo štrnástich dĺžok preliezť podarilo. „Opäť padám v poslednom kroku. Ešte istím Ďuriho, ktorému sa pri poslednom pokuse konečne podarí preraziť k ďalšiemu isteniu," rozpráva Jakub. V tom momente sa všetko mení. Majú ešte asi hodinu svetla, ktorú treba na-plno využiť.
Jakub rýchlo lezie za Jurajom. Ťahá za sebou ťažký batoh. Nevníma, koľko už preliezol. Oboch poháňa túžba pokoriť skalu. Ani štvrtá dĺžka nie je jednoduchá, no lezci sa nevzdávajú. Po jej prerazení sa už z oblohy stráca slnko. Nad púšťou sa začína rozprestierať tma.
Istič šetrí baterky
Pod skalou stoja kamaráti. Povzbudzujú ich. Neďaleko od nich visí v skale Vlado a všetko dokumentuje foťákom. Aj napriek tme lezú ďalej. Zostáva ešte desať dĺžok. Tie ťahá Kubo. Na horizont vychádza mesiac. Skalu osvetľujú dve malé svetielka - čelovky. „Nočné lezenie je úplne iné. Ani s čelovkou nevidno istenia za mnou, stopy po prelezoch predo mnou, ani ďalšie istenia nado mnou. Problém je zbadať dokonca aj ističa, ktorý šetrí baterky," hovorí s úsmevom Jakub.
Hodinky ukazujú pol dvanástej v noci. Dvojica dosahuje vrchol. Pocity sú zvláštne, jedinečné. „Celú noc nám svietil mesiačik, bolo teplo. Zdalo sa mi, že som v stene úplne sám. Nebol to pocit samoty v pravom zmysle slova, skôr akejsi zvláštnej slobody," hovorí mladý lezec z Námestova. O nočnom výstupe na pýchu Wadi Rum sa doteraz nehovorilo. Je celkom možné, že Slováci boli prví, ktorým sa to podarilo.
Predajachtiví Jordánci
V Jordánsku strávil Kubo takmer celý november. V tom čase je tam chladnejšie ako po zvyšok roka. Na lezenie je to najlepšie obdobie. Tento rok si však predposledný mesiac miestni poriadne odmodlili. V tieni bolo cez deň tridsať stupňov, o nočných teplotách siahajúcich k nule nemohla byť ani reč. Horolezci skúmali zákutia jordánskych skál
maximálne dva dni po sebe. Tretí deň oddychovali. Pri rôznych výletoch spoznali orientálnu krajinu, miestnych ľudí, architektúru aj tamojšie pamiatky.
„Ľudia sú veľmi milí, pohostinní, miestami však príliš vtieraví," rozpráva Kubo. „Najmä pri jednej z najväčších pamiatok - oblasti Petra. Nakrúcali tam film Indiana Jones. Predajcovia okolo pamiatky by vám predali aj nemožné. Ale Petra je krásna."
Pokuta ako suvenír
Oravčan si z ďalekého Jordánska priviezol aj malý, netradičný suvenír. Kúsok od požičovne áut dostal pokutu za parkovanie. Snažil sa s policajtom dohodnúť, no nepočúval ho. „Hovoril som mu, že idem auto vrátiť, no nereagoval. Strčil mi za stierač lístok a odišiel. Tak som ho odtiaľ vybral a schoval do peňaženky. Netuším, koľko mi dali. Suma sa nedá prečítať."
Skaly a lezenie sú pre 24-ročného Jakuba veľmi dôležité. Spojenie zábavy s kamarátmi, dobrodružstvo, správna dávka strachu a lezenia v krásnom prostredí na perfektných skalách je to, čo vyhľadáva každú voľnú chvíľu. Najbližšie sa chystá do španielskeho El Chorra. V lete by uvítal lezenie v Maroku či Turecku.
