HLADOVKA. „Som Goral, Oravčan, Slovák a Európan. Všetko som zdedil po svojom otcovi. Píšem s pohľadom na históriu môjho otca, mojej rodiny, aby ostala aj táto nehmotná pamiatka. Aby bola povedaná pravda. Nech tieto skromné riadky vymažú staré nepravdy.“
Spomienky príjemné i menej príjemné, spoveď svojej rodine, predkom, babke, otcovi i mame, rodnej dedine, výpoveď o tom, ako sa mladému Goralovi žilo v goralskom rodisku, ale aj o príkoriach a neprávostiach vtedajšej doby. O tom, ako sa mladík do sveta vybral, ako sa mu novým domovom stalo ďaleké Belgicko.
Kniha Kvety a bodliaky je jedinečná. Je životným príbehom Hladovčana prepísaným na papier. Čitateľ akoby sa ocitol v prvej polovici minulého storočia, akoby bol pri tom, keď chlapec v čepčeku prišiel na svet, akoby s ním prežíval jeho mladosť.
Aby povedal pravdu
„Nejaká mimoriadna sila ma tlačí a neviem sa jej ubrániť,“ začína svoje dielo Ján Hlas. Autorovo meno je pseudonym. „Núti ma písať tieto riadky: píšem s pohľadom na históriu môjho otca, mojej rodiny, aby ostala po ňom, po nich aj táto nehmotná pamiatka. Aby bola povedaná pravda. Nech tieto skromné riadky vymažú staré nepravdy. Zároveň sú pre mňa liečbou nevyliečiteľných poranení. Píšem všetko bez akejkoľvek myšlienky na pomstu. Píšem ju, aby bola povedaná pravda o Goraloch.“
Úvodné strany sú zaplnené spomienkami na dedinu, na vrtochy počasia, ktoré ju postihovali, aj na tragédie, ktoré s nimi boli spojené. Hovorí o silných búrkach vytápajúcich dedinu, o tom, ako drevený most na začiatku dediny málokedy vydržal nápor vody. Dedinčania si však hlavu nelámali, vedeli, že ho rýchlo opravia. Spomína však aj na to, koľko ľudí hrom zabil. Vraj ich bolo veľa. Navzdory častým búrkam a veľkým vodám sa však v dedine utopenci neevidujú.
Ako na svet prišiel
Horúci letný deň, 1. júl 1936. Anna, autorova mama, išla na potok plákať prádlo, keďže o vodovode ani elektrine ani nechyrovali. Snáď nebolo vhodnejšieho dňa na túto robotu. Ženám prialo teplé počasie. Jelešňa tiekla asi dvesto metrov pod Anniným domovom. Žena vo vysokom štádiu očakávania kráčala pospevujúc k vode. Prádlo vyplákala, vyžmýkala, nakládla do koša a v rovnako dobrej nálade sa vracala domov, stúpajúc do kopca.
Chlapec v čepčeku so sestrou. (zdroj: ARCHÍV JÁNA HLASA A M. GRIGEĽA)„Hneď po prvých metroch strácala vodu,“ píše Ján. „Čím vyššie stúpala, tým viac tieklo. Uvedomila si, že to nie je voda z prádla. Vošla do malej izby, posadila sa na truhlicu a netrvalo dlho, v stredu poobede, narodil sa chlapec. Sám, bez vtedajšej babice, ktorá v tej chvíli hrabala seno. Bez problémov, bez svedkov.“
Po pôrode prišla na pomoc suseda, pomocníčka babice. O niekoľko chvíľ prišiel aj šťastný otec a babica, z poľa ich museli chlapci stiahnuť. „V ten deň v dedine babky rozniesli, že sa narodil chlapec v čepčeku. Vraj je to mimoriadne, že bude v živote šťastný.“
Najskôr prst, potom noha
Predpoveď babičiek z dediny sa počas Jánovho života naplnila hneď niekoľkokrát. Aj keď, ťažko povedať, či za šťastné konce nie práve šťastných príhod mohol zázračný čepček alebo anjeli strážni.
Ján mal tri roky, hral sa so sestrou a sesternicou v zadných stavoch. Rúbali triesky. Jednu malú si našiel aj chlapček. On ju chcel zachrániť, no sestra mala iný plán. Zaťala sekerou, namiesto triesky však do Jankovho prsta. „Takmer som oň prišiel. Lekár z Poľska mi ho chodil preväzovať.“
Nájdite si čas na voľný čas. Kam vyraziť Čítajte O niekoľko mesiacov neskôr sa zase pristavil pri kováčovom synovi, ktorý práve kosil okolo domu. „Chcel sa pohrať, aj ma trochu postrašiť. Zahnal sa kosou, no ja som uhol. Potom opäť naznačil pohyb, no sekol o sekundu neskôr. Zasiahol ma do členka. Mysleli si, že nebudem môcť chodiť normálne, alebo že stratím nohu. Liečil ma doktor i bylinkári. Nestalo sa ani jedno ani druhé. Neskôr sme sa stali kamarátmi. Akú úlohu v tomto zohral môj čepček?“
Otec mal zlaté ruky
Z Jánovho otca, ktorý v škole príliš nevynikal, sa stal rezbár známy na celej Orave. Vyrezával nielen Oravcom, jeho diela boli v oravickom kostolíku, zdobili aj chaty bohatých Bratislavčanov, ktorí mali v Oraviciach svoje víkendové sídla. Zlom prišiel v roku 1940.
Jánova mama priviedla na svet dievčatko. Vtedy prišli žandári, zobrali otca, ktorého rodina deväť mesiacov nevidela. Nevedeli, kde je, čo sa s ním deje. Až neskôr sa dozvedeli, že bol zatvorený vo väznici v Ilave. Bez súdu. Bez akéhokoľvek vysvetlenia.
Po dlhom čase zistili, ako sa otec neprávom do väzenia dostal. Ako niektorí dedinčania nedokázali „prehryznúť“, že sa dedinskému rezbári darí, že bohatne. Po dedine sa rozchýrilo, že spolupracoval s partizánmi. V tom čase však Oravčania ešte netušili, čo tento pojem znamenal.
Aha, ako sa vedia tešiť zo snehu deti na Orave Čítajte „Otec bol antimilitarista, Goral, ktorý sa naučil slovenčinu z Biblie,“ zaznamenal Ján. „Do väzenia ho dostali domáci. Z rodiny, brat, sused aj ďalší ľudia z dediny krivo svedčili, aj farár a jeho brat či bratranec. Neskôr im všetkým odpustil. Otec sa ani vo väzení nestratil, nezaprel svoje schopnosti. Poprosil dozorcu o drevo a nôž. Riaditeľ väznice to povolil. Po krátkom čase vyrezával už aj na objednávku pre dozorcov, riaditeľa, dostal viac náradia, viac dreva. Pri prepustení mu riaditeľ povedal, že im bude chýbať. Doma mu však slovko prepáčte, ľutujem, nepovedal nikto.“
Dievča s krvavými rukami
Prvú platonickú lásku zažil Janko ešte ako „sopliak“, na začiatku vojny. Zamiloval sa do dievčaťa zo židovskej rodiny. V susednej Suchej Hore mali jej rodičia obchod a krčmu. Pamätá si na ňu ako na dievča s krvavými rukami. Krvácali jej, keď si strihala nechty. Ján nevedel pochopiť, načo toľké trápenie.
Jedného dňa musela celá jej rodina odísť. „Nechcel som prijať myšlienku, že to dievča, ktoré sa mi páči, to s krvavými rukami, už neuvidím. Po čase niekto hovoril, že ich odviezli kdesi, že nemajú voľnosť pohybu, ani rozhodovania. Nevedel som, čo to znamená. Dievča s krvavými rukami mi ostalo v pamäti dodnes.“
Jánov otec s mamou napokon po židovskej rodine prevzali obchod aj krčmu. Janko chodil najskôr do školy v Hladovke. Tam sa mu nepáčilo, tak ho preložili do susednej dediny, kde už aj jeho rodičia bývali. Za babkou mu však bolo tak smutno, že sa po polroku vrátil do hladovskej školy. „V dedine bol som pokladaný za boháča. Závidel som tým, ktorí boli chudobní. Zdalo sa mi to nespravodlivé, lebo keď škola dostala niečo na rozdelenie, dostali to len tí chudobní.“
Vianočné sviatky
Na najkrajšie sviatky v roku sa Ján vždy tešil. „Mikuláša som mal rád, ale vytýkal som mu, že mi nedoniesol, čo som chcel,“ spomína. „Dostal som dve mandarínky, kúsok čokolády, teplé vlnené rukavice a vlnené ponožky. Boli sme však jediná rodina, ktorá si to mohla dovoliť. Spomínam si aj na pozinkovanú vaňu, akú ani pán farár nemal, ani nikto iný v dedine. Ťažká situácia to bola pre mňa, keď som nemal možnosť byť chudobný.“
Darčeky rozdávala najmladšia z rodiny. Každý každému dal niečo, čo sám zohnal, vyrobil, kúpil. Mladší dávali konáriky, kamienky, obrázky. „Bolo to milé a vydarené prekvapenie.“
Jánov rodičovský dom. (zdroj: ARCHÍV JÁNA HLASA A MARIÁNA GRIGEĽA)Keď sa v roku 1944 priblížil k dedine front, rodina sa ukryla v pivnici. Vojaci ich však odtiaľ vyhnali, že treba ísť do bezpečnejšieho. Mama s deťmi prešla cez Vitanovú a Čimhovú do Trstenej. Otec zostal ukrytý v humne. Až po niekoľkých týždňoch, po prechode frontu, sa mohli vrátiť domov.
Tréning cestou do školy
Bezmála 150, presne 146. Toľko strán má spoveď Gorala. Každá strana ukrýva príbeh z určitej časti Jánovho života. Spomína na najbližších. Na vojnové roky, na svoje prvé vážne rozhodnutie, hovorí o štúdiu na trstenskom gymnáziu, o tajnom čítaní kníh pod perinou s baterkou v ruke, aj o pašovaní cez slovensko-poľskú hranicu. Rozpráva o štúdiu na bratislavskej chemickej priemyslovke, odkiaľ sa po nie veľmi šťastnom období vrátil na Oravu. O tom, ako ho bavil volejbal, beh na lyžiach, hádzaná.
„Šport v našich dedinách, spôsob, akým sme vyrastali, dal nám základy pre iné športy, ktoré sme v dedinách nemali možnosť praktizovať,“ píše Ján Hlas. „Dochádzať vlakom na autobus denne, v každom počasí, bol to pravdepodobne prvý základný tréning, dobrý pre všetky športy. Naše rodinné povinnosti, kde bola potrebná i vytrvalosť, niekedy i sila, toto nám pridalo fyzicky aj mentálne. Potreboval som ochutnať všetko, aby som vedel, čoho som alebo nie som schopný.“
Tri mimoriadne osoby
Ján sa zastavil aj pri založení goralského súboru na gymnáziu, pri povinnej vojenčine i maďarských udalostiach. V ťažkých časoch, počas štúdia v Žiline, keď sa s ním rozišla milovaná priateľka Vierka, dostal sa k nemu formulár, prihláška na stáž do zahraničia.
Bola Veľká noc. Po čase dostal pas aj víza, na cestu do Liége v Belgicku. Nasadol do vlaku a odišiel. Viac sa nevrátil. Brusel sa stal jeho druhým domovom.
Oravské obce a mestá, tu je všetko pokope Čítajte Spomienok Gorala je v knihe mnoho, človek akoby sa pri pozornom čítaní ocitol v jeho koži, prežíval tie udalosti. Tak otvorené sú vzácne spomienky osemdesiatnika zachytené na stránkach knihy.
„Končím môj recitál, ktorý je pravdivý, v ňom som sa rozhodol napísať o živote cez sito môjho jednoduchého života, v ktorom boli tri mimoriadne osoby – môj otec, moja babka a moja mama. Prvýkrát som sa poodhalil tak ako nikdy predtým.“ A odhaľovať sa Oravčan bude opäť. V druhej pripravovanej knihe spomienok.
Tú aktuálnu dostanete v stavebninách v Námestove.
