Ján Zaťka má 90 rokov, hravo sa túla po sociálnych sieťach (máj 2017)

JASENOVÁ. „Je zaujímavé, ako si človek niečo presne zapamätá, aj keď nechce, dokonca aj zážitky z detstva spred mnohých rokov,“ napísal Ján Zaťka v jednom zo svojich príbehov. „Ale naopak, sú zase také prípady, keď si niečo veľmi chceme zapamätať, ale ako naschvál zabudneme a ani za svet si na to nespomenieme.“

Stihol všetko

Prežil dobu, keď nebolo čo jesť, a rodinu, do ktorej sa priženil, skonfiškovali. Zobrali jej dom a všetky polia. Napriek tomu deväťdesiatnik Ján Zaťka povedal, že sa v živote nemal zle.

Ján Zaťka

Všetko, čo chcel urobiť, stihol. Pri zamyslení sa nad súčasným svetom hovorí, že medzi ľuďmi je veľa nenávisti, čo predtým nebolo. „A mám taký pocit, že ich nezaujíma minulosť.“
Chceli by ste v tej minulej dobe ešte žiť? opýtali sme sa.
„Áno.“
Ale nebol facebook.
„Aha... Vtedy by som ale nemal čas zapodievať sa počítačom. Bola iná robota.“
Bavila vás?
„Veľmi. Aj celý deň by som s kosou vydržal.“

Zaznamenal dobu

Neuveriteľný deduško a jeho skutočné príbehy. Tak by sa dala nazvať súčasnosť Jána Zaťku. Už v pokročilom veku, mal vyše 75 rokov, napísal 220 príbehov zo svojho života a života ľudí z blízkeho okolia. Zhruba 250 strán do siedmich

knižočiek aj sám zviazal. S potešením venujem tým, na ktorých nezabúdam, a ktorí radi čítajú príbehy, čo som napísal. Tento úvodný text knižočiek je dnes už doplnený poznámkou: Nevenujem, je už posledná.
„Písal som ich ešte v prvom textovom programe T602, teraz ich prepisujem do wordu, a pridávam farebnosť,“ hovorí Ján.

Príbehy zo života nie sú jediným literárnym počinom Jána Zaťku. Jeho fotografie a články možno nájsť v archíve regionálneho týždenníka Orava. Bol jeho dlhoročným dopisovateľom. Kde-tu sa niečo objavilo aj v nadregionálnych médiách. Písal aj obecné noviny Jasenovej Hlasy spod Choča.

Ako sa v Jánovi Zaťkovi zrodil vzťah k písaniu, keď vraj knihy ani nečítal? „Stále som mal záujem, že budem robiť nejakého redaktora. Páčilo sa mi dopisovať do novín.“
Zaznamenávanie udalostí sa tiahlo celým jeho životom. „Doma nahrával na kotúčový magnetofón rôzne relácie,“ spomína dcéra Elena. „Ako deti sme spievali, recitovali, napríklad k MDŽ, a potom to išiel pustiť do miestneho rozhlasu.“
Rovnakým spôsobom pripravoval rôzne relácie pre záhradkárov. „Napríklad, že sa predáva cibuľka na sadenie, stromčeky a všeličo iné, kde a dokedy si to môžu ľudia prísť objednať. My sme to potom roznášali.“

K veľkým koníčkom aktívneho Jasenovčana patrilo fotografovanie. Niektoré staré fotky pridáva aktuálne aj na facebook. O techniku sa zaujímal vždy. Facebook ho zlákal po zavedení internetu do domu, v ktorom býva sám od úmrtia manželky pred ôsmimi rokmi. „Pripojili sme tam videokameru, aby sme vedeli, či niečo nepotrebuje,“ hovorí syn Ján.

Gazdovať nemohol

Ján Zaťka sa narodil 21. apríla 1927 v Jasenovej. Jeho stará mama bola neter spisovateľa Martina Kukučína. Na detstvo a mladosť má veľa spomienok veselých, smutných i poučných – ako si vyrábal píšťalky, ako sa dá liečiť močom, konským trusom i haseným vápnom s tvarohom, ako sa pri slávnostnom otváraní Oravskej priehrady takmer utopil, ako s otcom chodieval na trh a dve stovky ďalších príbehov.
K tým nepríjemnejším sa radí narukovanie staršieho brata do vojny. Bol v zajatí v Nemecku. „Mama doma pre neho veľmi plakávala,“ spomína Ján. „Oslobodili ich až Američania a tak sa vrátil domov.“

Do života malej dedinky Jasenová zasiahla nepríjemne násilná kolektivizácia po druhej svetovej vojne. Obec pod Chočom bola prvou, kde sa vláda pokúšala v roku 1952 zaviesť Jednotné roľnícke družstvo. Ľudia mali zveriť polia a gazdovanie štátu. Richtár Ondrej Kováčik odmietol. Na výstrahu mu všetko skonfiškovali a poslali ho do väzenia. Rodina síce ostala bývať vo svojom dome, ale ako jedni z nájomníkov museli aj oni platiť nájom.

Ján Zaťka s manželkou Elenou, deťmi Jánom a Elenou a mamou. (zdroj: Ján Zaťka)

Gazdovať nemohli, nemali polia. U Kováčikovcov mama hovorievala dcére Elenke, aby si vybrala študovaného muža, tak sa bude mať lepšie.
No a niekedy v tom čase si Ján Zaťka večerne dorobil meštianku. A keďže jeho otec pri zmene meny uviedol, že peniaze potrebuje na synovo štúdium, tak študoval na obchodnej škole v Martine.
Osud dal nakoniec týchto dvoch mladých ľudí dokopy. Svadba bola v apríli 1954. Ján Zaťka s Elenou, rodenou Kováčikovou, vychovali dve deti, dcéru Elenu a syna Jána.

„Často nás deti, aj s mamou, brával do prírody a chodili sme tam rady,“ hovorí dcéra Elena. „Či už na sená, či na jahody, šípky a iné plody, alebo len tak na výlety. Bol vždy skromný, nenáročný, pokojný."

Celý pracovný život robil Ján hlavného plánovača v dolnokubínskej SEZ-ke, manželka Elena pracovala ako účtovníčka.

Aj keď po skonfiškovaní majetku rodina gazdovať nemohla, Ján jednu kravku vždy choval. Dnes sa smeje, že aspoň pomáhal čistiť chotár, lebo keďže nemali vlastné polia, vykášal trávu okolo ciest a v ťažko dostupných miestach, ktoré nikto neobhospodaroval.
Ondrej Kováčik, starý otec Jánovej manželky Eleny, odkúpil po pár rokoch vlastný dom späť od štátu a pozemky im štát vrátil až v rámci reštitúcií po roku 1989.

Gratulácia na facebooku

„Pan Zatka, vsetko najlepsie k Vasmu vzacnemu jubileu,“ napísal Miroslav Samek. „Ako mi len chybaju v zivote ludia ako Vy. Myslel som si, ze sme vrstovnici, ale pre istotu som si pozrel datum narodenia a bum 90tka. Je mi ctou.“

Ján Zaťka napísal 220 príbehov zo života. Zhruba 250 strán do siedmich knižočiek aj sám zviazal. (zdroj: Lýdia Vojtaššáková)