DOLNÝ KUBÍN. Na železnici odpracoval 18 rokov. Najazdil tisíce kilometrov, posunul tisíce vagónov. Život mu zmenili dva v Príbovciach neďaleko Martina.
Osudné ráno
Ráno 16. októbra 2006 nastúpil na bežnú šichtu. Prvému mrazu, ktorý postriebril koľajnice aj schody vagónov, nevenoval pozornosť. S kolegom posúval na manipulačnom vlaku dva vagóny. Ladislav Smolka stál na schodoch prvého z nich.
V pravej ruke mal vysielačku, ľavou sa držal vagóna. Prišli ku návestidlu, kde vysielačkou oznámil strojvedúcemu, aby spomalil. „Vlakom cuklo. Spadol som rovno pod vagón a stratil vedomie.“
Prebral sa vo chvíli, keď ku nemu prišiel kolega z vlaku pre ním. Ten videl, že sa vozne nehýbu, tak sa išiel pozrieť, čo sa stalo. Keď zbadal vedľa koľajníc odrezanú ruku, vedel, že je zle. To ešte netušil, že o pár metrov ďalej nájde nohy.
Ladislavovi Smolkovi (druhý zľava) vlaky zmenili život.
„Čo je? Čo sa stalo? Prečo ma všetko bolí?“ pýtal sa Ladislav zhrozeného kolegu. „Nič, nič, len lež, nehýb sa,“ utišoval ho kamarát. „Stále som sa snažil vyliezť spod vagóna, ale padal som na ľavú stranu. Nechápal som prečo.“ Stále nevedel, že mu chýba ľavá ruka.
Sanitka prišla za osem minút. Medzitým sa trochu zorientoval. „Zistil som, že z ruky mi ostalo pár centimetrov. Zdvihol som nohy a zbadal, že ich mám odrezané pod kolenami. Jóój, nechajte ma tu. Neberte ma do nemocnice,“ šokovaný povedal záchranárom.
Napriek obrovskej smole mal šťastie. Od istej smrti ho delilo 20 centimetrov. V tejto vzdialenosti od jeho hlavy ostal stáť rušeň. Rušňovodič ho nevidel, ale keď sa mu nehlásil vysielačkou, zastal a nehýbal sa. To mu zachránilo život.
Chcem žiť, nie umierať
Po operácii sa zobudil v noci na smäd. Po narkóze si na nič nespomínal. „Spadol si pod vlak,“ odpovedala manželka na jeho otázku, čo sa stalo. Následky nehody si uvedomil až o niekoľko hodín neskôr. „Katastrofa,“ opísal prvé pocity. „Ďakujem Bohu, že som sa nezbláznil.“
Najhorší bol prvý týždeň. Oporou mu bola rodina. Ruka aj ľavá noha sa mu hojili výborne. Pravá sa zapálila. Ranu mu rozstrihli a začali čistiť. Zreval tak, že ho počula manželka na chodbe.
„Takú bolesť neprajem nikomu. Najedol som sa jej neúrekom. Ale chcel som žiť, nie umierať.“ Lekárom sa podarilo zápal vyliečiť. Ešte dlhú dobu však cítil na bruchu a nohách chladný kov koľajníc.
Šarkan na protézach
„Vedel som, že sa nesmiem vzdať a mám ostať ležať.“ Lekári manželke hovorili, že nikdy nebude chodiť. Prišli za ním a opýtali sa, aký elektrický vozík chce. „Čo? Aký elektrický? Chcem behať a nie sa vyvážať! Dajte mi obyčajný, o mesiac vás prídem pozrieť.“
Kúpeľnu s vaňou dokázal obložiť jednou rukou.
Slovo dodržal. Najskôr sa naučil chodiť po kolenách. Nebolo to jednoduché. „Keď som sa prvýkrát postavil na kolená, zatočila sa mi hlava a spadol som ako klát. Telo je celkom ináč vyvážené.“ Musel opäť získať stabilitu.
Protézy mu doniesli v januári. Protetik mu ich nasadil na nohy a chcel ho postaviť. Nečakal na jeho pomoc a vstal sám. Protetik okamžite roztiahol ruky.
Chcel ho zachytiť, aby nespadol. Smolka však stál ako junák. „To nie je možné, každý padá,“ povedal a odišiel. Akosi pritom zabudol protézy nastaviť. „Bol som zhrbený ako stará baba.“ Poobzeral ich, zbadal skrutky a hneď vedel, čo má robiť.
Manželka bola v práci. Prišla domov, zaklopala na dvere. Otvoril dvere a pozeral sa jej pritom do očí. „Skoro odpadla.“
„Začal som behať ako šarkan, ale neboli kvalitné a urobili mi otlaky.“ Nezlomný Dolnokubínčan opäť zažíval bolestivé chvíle. Zaťal zuby a chodil, chodil, chodil. Dal si vyrobiť nové, na mieru. „To je poľahoba. Môžem v nich futbal hrať. Sú o štyri centimetre vyššie ako prvé. Chcem byť chlapisko.“
Nové nohy si nevie vynachváliť, ale ruku nevyužíva. „Je nanič. Nepomôžem si ňou s ničím, iba zavadzia. V skrini mám už dve imidžovky.“
Postavíme dom
Kým bol zdravý, žiadnej práce sa nezľakol. Chodil na fušky prerábať bytové jadrá, klásť podlahu, meniť okná. Úraz ho vôbec nezmenil.
„Ľudia ako ja sa často ľutujú. Ale ja som si po dvoch mesiacoch od úrazu kúpil novú profesionálnu vŕtačku. Nechcel som ostať ležať. Mám zdravú jednu ruku, tak budem robiť,“ rozhodol sa.
„Iní myslia na samovraždu a ty na vŕtačku,“ okomentoval kúpu švagor.
Po doliečení robil dva roky predajcu automobilov. Keď o prácu prišiel, začal špekulovať nad zmenou bývania. Dovtedy žil s manželkou a dvomi synmi v bytovke v Dolnom Kubíne. Chceli dreveničku, ale vysoké ceny ich odradili. Nakoniec padlo rozhodnutie: „Postavíme si dom.“
Do nového domu by sa chceli nasťahovať do Vianoc.
Jednoruký stavbár
Hrubú stavbu urobila firma. Veľa prác zvládol sám. Pri niektorých pomáhali synovia 16-ročný Tomáš a 19-ročný Denis.
„Sú mojimi rukami,“ pochválil ich otec. Nie vždy sa mu darilo. Naučil sa pritom trpezlivosti. „Keď sa mi nedarí niečo urobiť, tak si poviem: Vtedy som to dokázal a teraz to nedokážem? Podržala ma rodina a viera v Boha. Keď poprosíš Pána Boha a ak tomu veríš, tak to dokážeš.“
Do nového domova v Párnici by sa chceli nasťahovať do konca roku. Už teraz kuje plány, čo bude robiť, keď dostavia. „Asi budem niečo chovať. Potrebujem sa aj zamestnať, pretože do domu bude treba stále dávať peniaze a chcel by som si kúpiť štvorkolku, aby som bol mobilnejší.“
Do budúcnosti pozerá s optimizmom. „Verím, že raz dokážu zariadiť, aby mi ruky a nohy narástli. Donedávna som pri rúbaní dreva reflexne uskakoval, aby ma padajúce poleno netrafilo nohy. Ak mi dorastú, asi si budem musieť kúpiť chrániče,“ povedal so smiechom 41-ročný Ladislav Smolka.
