DOLNÝ KUBÍN. V Dolnom Kubíne vystúpila Sima Martausová v polovici novembra spolu s Dievčenským speváckym zborom Slovenského rozhlasu, pod vedením dirigenta Adriana Kokoša.
Vašu hudbu charakterizuje žánrová pestrosť folk, gospel, pop, rock. Ktorý z nich je vám najbližší?
Najviac ma asi charakterizuje folk. Mnohé piesne sú aj mojimi modlitbami, no keď sa povie gospel, niekedy si skôr predstavím taký klasický gospel, niečo ako sestra v akcii.
Vraj dokážete zložiť pieseň vo veľmi krátkom čase. Ste spokojná hneď s prvou verziou, alebo po sebe ešte veľa opravujete?

Piesne síce skladám pomerne rýchlo, no vždy sa im aj tak ešte dodatočne venujem a trošku ich upravujem. Nie sú to nejaké veľké úpravy, skôr maličkosti.
Pri počúvaní vašich albumov sa zdá, že ani nepotrebujete kapelu.
Ale potrebujem. Občas síce hrávam aj sama, ale som veľmi vďačná, že mám aj svoju kapelu, ktorá moje piesne veľmi pekne dotvára.
Váš aktuálny album pod názvom Smej sa, duša moja vyšiel minulý rok. Menili by ste niečo na ňom s odstupom času?
Možno sú nejaké maličkosti, ktoré by som s odstupom času urobila inak, ale nezaoberám sa tým. Každý jeden album je pre mňa veľkým darom tým, že je na svete. Preto neriešim to, čo by mohlo byť lepšie. Teším sa z toho, že vyšiel tak, ako vyšiel a že sa mi páči.
Spomeniete si ešte na váš prvý koncert?

Môj prvý koncert bol v Námestove. Pamätám si, že som mala veľkú trému, lebo som poriadne ani nevedela, kde sa postaviť a ako si nastaviť odposluch. Začiatky nebývajú asi nikdy najľahšie, ale aj tak na ne spomínam s úsmevom.
Niekedy sa stáva, že spevák počúva inú hudbu, ako tú, ktorú robí. Prezradíte, čo počúvate?
Počúvam rôzne žánre a mnohé sú aj také, aké ja neskladám. Mám rada Norah Jones, Johna Mayera, Tomáša Klusa, ale aj Coldplay, Sama Smitha a niekedy aj klasiku.
Autor: Boris Hrudál