SOFIA. Hlavné mesto Bulharska má dve tváre. Prvá predstavuje chudobné časti pri letisku, s ktorými sa striedajú bohatšie smerom do centra. „V Sofii cítiť časy minulé, ale aj závan budúcnosti,“ povedal Ján Raclavský, ktorý odbehol ďalší maratón v hlavnom meste Európskej únie. Bol v poradí už dvanásty z celkových 28.
Potulky pešo takmer nedopadli dobre
Už po prílete do Sofie sa musel Dolnokubínčan najprv zbaviť otravných taxikárov. Už tradične uprednostnil dopravu na hotel po vlastných. Tentokrát to však nebolo asi najlepšie riešenie. „Netušil som, akými cestičkami ma bude navigácia viesť.“ Ján išiel po neosvetlených cestách, ktoré mali veľa odkrytých kanálov. Ani netušil, že navigácia ho vedie cez geto. „Asi pol metra od mňa zaflekovalo auto. Zastalo a vtedy mi srdce poriadne búšilo. Posádka si ma premerala a rozhodla sa našťastie odísť.“ Po hlbokom výdychu pokračoval oravský vytrvalec do hotela, kde sa konečne ubytoval. Prekvapila ho však jedna zaujímavosť. „Štandardne sa chodí na izbu po schodoch alebo na výťahu. Tam som prechádzal cez kuchyňu.“
Nezvládnutá organizácia
Maratón v Sofii patrí k tým lacnejším (štartovné 20 eur), čo sa odzrkadlilo aj na bežeckom zázemí. Celý areál pozostával iba z jedného stanu, kde sa vybavovala registrácia. „Nebolo treba ani predložiť registračný formulár,“ hovorí oravský maratónec. „Pri vstupe som iba nahlásil meno a v tabuľke si ma odškrtli. To isté platilo pri stole so štartovacími číslami.“
Oravčan bežal v Estónsku. V cieli ostal zaskočený Čítajte Samotná trať pozostávala zo štyroch okruhov po 10,5 kilometra. Maratónci išli prví a za nimi po desaťminútových intervaloch ďalšie kategórie. „Organizačne to bolo veľmi komplikované. Keď som ja bežal tretí okruh, v cieli už bol víťaz z Kene. Novinári robili s ním rozhovor uprostred trate. Veľmi nepríjemná situácia, keď už máte v nohách 30. kilometer.“
Bežci sa museli vysporiadať aj s výrazným rozdielom v teplote. Ranných 6 stupňov pri štarte vystriedalo po dvoch hodinách príjemných 19. „Len pri dvoch občerstvovacích staniciach mi to dalo poriadne zabrať.“
Chýbali maséri
Viac ako desaťkilometrový okruh, ktorý museli maratónci absolvovať štyrikrát, mal dve špecifiká. Prvých päť kilometrov malo stúpajúci profil. Potom už pretekári permanentne klesali a mohli naháňať čas. Stehná a kolená dostali zabrať.
Ján Raclavský bojoval s časom, ale vytúženú trojhodinovú hranicu nepokoril. Finišoval časom 3:05:34 h. „Tento typ maratónu odporúčam hlavne pre bežcov, ktorí neradi behajú sami.“
Nezvládnutá organizácia a lacnejšie štartovné sa prejavilo aj po maratóne. „Chýbali maséri, ktorých vždy využívam,“ hovorí Dolnokubínčan. „Pri jedinom stánku s občerstvením boli veľké rady. Na stoloch sme si potom mohli vybrať z čaju alebo vody, ovocia a nejakých sladkých vecí.“
Cesta Jána Raclavského za netradičným cieľom bude pokračovať budúci rok. „Už teraz sa teším. Opäť chcem odbehnúť štyri maratóny. Určite chcem absolvovať maratón v Štokholme a Varšave.“
