Róbert Bušo z Dolného Kubína patrí medzi mladých ľudí, ktorí napriek tomu, že na Slovensku vyštudovali vysokú školu, svoju budúcnosť nevidia v krajine pod Tatrami. Po prvej výplate vo výške 600 eur hrubého a viac ako 50-kilometrovom dochádzaní do práce sa vtedy 27-ročný bezpečnostný technik rozhodol prijať pozvanie kamarátov z Nového Zélandu, ktorí mu odkázali: Príď, neobanuješ, oplatí sa.
Čo vás na Novom Zélande čakalo?
Mal som 90-dňové turistické víza, mal som kde spať, ale prácu som zháňal šesť týždňov. Potom sa mi podarilo zamestnať sa ako zberač jabĺk.
To nie práve najľahšia a najlepšie platená práca.
Máte pravdu. Každý deň sme pracovali minimálne 12 hodín, alebo od východu do západu slnka. Všetko sa robí ručne. Denne som vyšiel a zišiel z rebríka s 30-kilogramovým vakom aj dvestokrát. Večer sme okamžite zaspali. A tak dookola desať týždňov. Voľno sme mali, len keď pršalo, no tam prší málo.
Koľko ste zarábali?
Plat závisel od množstva nazbieraných jabĺk. Za každú debnu vážiacu približne 400 kilogramov sme dostávali od 28 do 45 novozélendských dolárov, čo je od 17 do 28 eur. Záviselo to od toho, či boli jablká veľké alebo malé, či sme robili prvý alebo druhý zber.
Najlepšie platili za špeciálne oberanie, pri ktorom sme museli odstrihnúť stonku až v jamke jablka, pretože na páse by prepichovala vedľajšie jablká a boli by nepredajné. No paradoxne sme ich nedokázali nazbierať ani toľko, aby sme dostali minimálnu mzdu 15,25 dolára. Majiteľ nám preto odmenu zvýšil, pretože zo zákona minimálnu mzdu musíme dostať. No museli sme makať. Ak sa zamestnávateľovi nepáčite, bez problémov vás prepustí. Výpovedná lehota je trojdňová.
Ako chutia novozélandské jablká?
Podobne ako naše. Niektoré sú sladké, iné kyslejšie. Majú tam u nás neznáme pacifické a americké odrody. Majiteľ sadov, kde sme pracovali, ich mal menšie ako v susedných sadoch. Ľudia naokolo tvrdili, že preto, lebo menej používa chémiu a nestrieka ich tak, ako ostatní. Tam pesticídy používa vo veľkom každý, a kto tvrdí, že chémiu nestrieka, tak strieka v noci. Tlak na čo najvyššie výnosy je veľký.
Ako ste sa stravovali?
Jedli sme to, čo sme si do sadu doniesli. Bývali sme v dome uprostred sadov za desať dolárov na deň, čo bola smiešna suma. Najbližší malý obchod sme mali 15 kilometrov ďaleko, do supermarketu sme jazdili 45 kilometrov. Peniaze som nemal kde minúť.
Čo ste robili potom?
Chvíľu som upravoval záhrady, neskôr natieral strechy. Aj to bola zaberačka, pretože som visel aj osem hodín na lane, alebo bol zohnutý so striekacou pištoľou v ruke.
Ako ste získali pracovné víza?
Top stavby regiónu zmenšili a dali do parku Čítajte Najskôr som víza dostal bez komplikácií na pol roka. Potom som požiadal o špeciálne, určené pre mladých ľudí do 30 rokov. Tam to už bolo oveľa zložitejšie. Každého si poriadne preveria, kým mu víza dajú. Musel som absolvovať podrobnú zdravotnú prehliadku. Zistili, že som prekonal žltačku, tak som si musel dať urobiť niekoľko špeciálnych vyšetrení. Stáli ma 1200 dolárov, ale oplatilo sa. Víza som dostal. Zo 17 mesiacov na ostrovoch som pracoval jedenásť.
Čo ste robili šesť mesiacov?
Cestoval z ušetrených peňazí. Nešiel som tam preto, aby som zarobil, prišiel domov a kúpil si byt. Chcel som si užiť, spoznať krajinu. Kúpil som si staršie auto, pretože bez neho sa tam poriadne žiť nedá. Autobusu trvá aj hodinu a pol, kým prejde mestom. Nemajú tam paneláky, tak to trvá dlho. Využívajú ich len študenti a sociálne slabší ľudia.
O Novom Zélande sa hovorí, že je to krásna krajina. Je to pravda?
Sú tam krásne miesta, ale aj hrozné. Pekné sú len národné parky a rezervácie. Ostatná krajina je zdevastovaná poľnohospodárstvom. Takmer úplne vyhubili stromy kauri. Pred príchodom kolonizátorov pokrývali takmer celý severný ostrov, no vyrúbali 96 percent. Až potom ich začali chrániť. Stál som pod štvrtým najväčším stromom na svete. Volá sa Tane Mahuta – Pán lesa, má viac ako šesťsto rokov. Majú veľa jaskýň, no väčšina je zničená. Ľudia si z nich bez rozmyslu brali výzdobu a zanechali po sebe spúšť.
Ale na katalógoch cestovných kancelárií sú krásne obrázky lákajúce turistov.
Sú tam aj krásne miesta. Páčili sa mi Putangirua Pinnacles, miesto, kde natáčali Pána prsteňov. Krásny je najvyšší vrch Mount Cook či Tasmánsky ľadovec. Na ňom vidno globálne otepľovanie. Pri druhej návšteve som videl, že je menší. No na to, aby ste videli tie najkrajšie oblasti, ktoré ľudia ešte nestihli zničiť, musíte často kráčať niekoľko dní. Medzi ne patrí jazero Blue lake, ku ktorému sme išli tri dni. Je to najčistejšie jazero na svete s viditeľnosťou pod vodou 78 metrov. Destilovaná voda má dohľadnosť 80 metrov.
Kde ste počas pochodov krajinou spávali?
Majú tam veľmi dobrý systém nezamknutých chát a ubytovní. V dedine si kúpite pobyt. Dostanete lístok, na ktorý počas jej využitia napíšete dátum ubytovania, ústrižok hodíte do škatuľky vo vnútri. Druhá časť slúži ako doklad pre vás. Prenocovanie stojí päť dolárov, no nemáte tam nič. Chata za desať dolárov mala aj drevo a piecku. Tí, ktorí majú radšej ľudskú spoločnosť, môžu využiť bezplatné stanové kempy. K dispozícii máte len toalety a smetné koše. V jednom takom som spával, kým som hľadal prácu. Kúpal som sa v blízkom jazere alebo na plavárni.
Symbolom ostrovného štátu je vták kiwi. Videli ste ho?
Kamenári sekali do pieskovca, výsledkom je betlehem Čítajte Tak ako stromy tauri, aj kiwi sa stal obeťou Európanov a zvierat, ktoré so sebou priviezli. Na to, aby som ho videl, som kráčal päť dní do oblasti mimo civilizácie, kde sa pohybuje voľne aj cez deň. Samozrejme, že som ho aj tak nevidel. Šťastie sa na mňa usmialo na opačnom konci Nového Zélandu. Vtedy som si povedal, videl som kiwiho, môžem ísť domov. A pritom je to malá hnedá kura s dlhým zobákom.
Na Novom Zélande sa často trasie zem, ako ste to zvládali?
Ročne je tam vraj aj 14-tisíc zemetrasení, no väčšinu ani nepostrehnete. Moje prvé trvalo tri sekundy a vyzeralo tak, ako keby okolo domu prešiel ťažký nákladiak. Ale zažil som jedno, ktoré trvalo mimoriadne dlho, niekoľko minút. Ležal som unavený v posteli, keď začalo, no dlho neprestávalo. Rozmýšľal som, čo sa deje. Odborníci tvrdia, že vtedy treba zaliezť pod posteľ, ktorá vás trochu ochráni, ale mal som tam veci. Kto ich bude vyberať? Nikto nerobil paniku, všetci ostali v izbách. Až potom, keď skončilo, vyšli na chodbu a čudovali sa, čo to bolo.
Akí sú Novozélanďania ľudia?
Prisťahovalci si vás nevšimnú, ani keby ste ležali na ceste. Ale starousadlíci sú úplne v pohode. Sú milí, ochotní. Ak idete po ulici s mapou v ruke, zastavia a spýtajú sa, čo hľadáte. V obchode sa vás predavač spýta, ako sa máte, aký ste mali deň. Na vidieku domy, autá ani stroje nezamykajú. Susedia si veľmi pomáhajú. Zažil som situáciu, keď prišiel za naším zamestnávateľom sused, ktorý potreboval požičať traktor. Šéf mu povedal, kde je odstavený a požiadal ho len o to, aby mu potom povedal, kde ho nechá. Samozrejme, s kľúčom v zapaľovaní.
A čo jedlo?
Problémy som s ním nemal. Poriadne ma potrápil živý červ, ktorého som jedol na festivale divokého jedla Hokitika. Pečený červ stál desať dolárov, živý päť. Voľba bola jasná, no mal som čo robiť, aby mi ho nevrátilo späť. Zaujímavé bolo, že Novozélenďania tam prvý raz ochutnali pre nás bežný langoš, kamarátka Jamajčanka varený bravčový jazyk a držky.
Chceli by ste sa v tejto krajine usadiť natrvalo?
Nový Zéland nie je ideálna krajina. Má veľa výhod, napríklad sociálny a zdravotný systém je štedrý. Ale je veľa vecí, pre ktoré by som tam nechcel žiť. Ozónová vrstva je tam taká slabá, že musíte kupovať len opaľovacie krémy s faktorom vyšším ako 30. Chrániť si musíte aj zrak. Ľudia majú na všetko čas. Na jednej strane je dobre, že sa nikto za ničím nenaháňa, ale keď niečo potrebujete súrne vybaviť, tak vás to štve. Osobitnou kapitolou sú potraviny. Nemajú normy na ich kvalitu. Chémia a pesticídy sú všade. Vo veľkom striekajú ovocie, zeleninu. Týka sa to aj mlieka. Tam neviete, čo zjete a vypijete.
Kam povedú vaše ďalšie kroky? Ostanete na Slovensku?
Koncom októbra letím do Japonska, kde chcem pracovať v lyžiarskom stredisku. Neviem, ako dlho tam budem, neviem, kedy sa na chvíľu vrátim domov. Uvidíme, kde ma vietor zaveje.
