ORAVSKÁ PRIEHRADA. Na brehoch Oravskej priehrady, ďaleko od obývaných miest či dedín, sa medzi stromami ukrýva pietne miesto s desiatkami starých kamenných i kovových náhrobkov. Kedysi bolo súčasťou dedinky Oravské Hámre, ktorú zatopili vody Oravskej priehrady v roku 1953.
Pozostalí, rodáci, príbuzní i ľudia z okolitých dedín však na tých, ktorí na tomto cintoríne odpočívajú, nezabúdajú. Vďaka dobrovoľníkom dostal po rokoch chátrania vzhľad, aký mu prináleží.
Pravidelné údržba
Zhruba pred štyrmi rokmi sa Milan Štrbáň z Ústia nad Priehradou rozhodol, že cintorín ďaleko od civilizácie skultúrni.
Les, ktorý ho obrastá z troch strán, mu počas dlhých rokov bez údržby dal poriadne zabrať. Miesta, kde po hroboch zostali už len vyvýšené kopy hliny, zarástli nielen trávou, ale aj kríkmi, tŕňmi, jelšami či hlohom.
Pozostalí, ktorí sporadicky na cintorín zavítali, si zväčša upravovali len okolie hrobu svojho príbuzného. Celkovo bol však v dezolátnom stave.
Jeden z posledných pohrebov v Oravských Hámroch. (zdroj: Z INFORMAČNEJ TABULE)„Po úplnom vyklčovaní porastu sa cintorín zrazu otvoril,“ hovorí Karol Hanuľák, rodák z Hámrov, ktorý bol aj jedným z aktivistov za zachovanie a obnovenie miesta posledného odpočinku niekdajších Hámerníkov. „Aby sa burina neobnovila, treba ho aspoň trikrát do roka kosiť, upravovať. Zatiaľ sa nás na brigádach schádza zhruba desať. Väčšinou rodáci, ktorí stále cítia väzby k tomuto miestu. No už máme svoj vek. Teší nás, že od marca je cintorín majetkom mesta Trstená. Máme nádej, že ono sa oň bude starať, keď už my nebudeme vládať.“
Na oddych aj učenie
V lete na cintoríne pribudol altánok, informačné tabule, drevený kríž s kamennou sochou ukrižovaného Ježiša. To všetko vďaka dobrovoľníkom. Drevo dal trstenský a tvrdošínsky urbár, prispeli obidve hornooravské mestá. Drevené časti vyrobil stolár z Liesku, tabule graficky zostavili Dorota Volfová a Ľubomír Sliva. Kríž v strede pietneho miesta dal vyrobiť a nainštalovať liesecký správca farnosti Štefan Piták. Práve on s podnikateľmi z Liesku minulý rok opravili kaplnku nad niekdajšou susednou dedinkou Osada, ktorá je taktiež zatopená vodami Oravskej priehrady. Od nej idú smerovníky až k hámerskému cintorínu. Pred niekoľkými rokmi objednal duchovný výrobu nového kríža na hrob neznámeho nemeckého vojaka.
„Pán farár nepochádza z Hámrov,“ hovorí Karol Hanuľák. „Napriek tomu sa však snaží o zachovanie a udržanie cintorína. Rekonštrukciou kaplnky na Osade inšpiroval aj nás, aby sme dali aspoň ako-tak do poriadku hámerský cintorín.“
Obnovili stretnutia
Pred mnohými rokmi sa pozostalí stretávali na cintoríne počas Dušičiek, aspoň raz do roka. „Ako deti sme sa na to veľmi tešili, lebo tam chodievali celé rodiny,“ spomína Hanuľák. „Začínali sme na stanici, odtiaľ sme išli pešo k Jelešni, ktorú sme v najužšej časti prebrodili a cez polia sme kráčali až na to miesto. Pre nás, deti, to bol celodenný výlet. Postupne to však ustalo.“
V Dolnom Kubíne je počas Sviatku všetkých svätých otvorených osem cintorínov Čítajte Na pripomenutie si zosnulých a vzdanie im úcty správca lieseckej farnosti vlani inicioval svätú omšu na cintoríne. Pozostalí a rodáci sa tam tento rok v rovnakom čase a v hojnom počte stretli druhý raz.
Medzi desiatkami prítomných bol na spomienkovej svätej omši aj jeden z najstarších rodákov, 88-ročný Jozef Košťál žijúci v českom Brne. Medzi osemdesiatnikmi boli aj Irena Domiňáková, Irena Badárová či Ján Šinaľ.
Storočné oplotenie
V súčasnosti sú hroby najmä v dolnej časti, v strmom svahu len pár metrov nad priehradou. Niekoľko sa ich nachádza v ľavom hornom rohu, veľmi málo v strede. Areál je stále ohradený pôvodným kamenným oplotením.
„Je z pieskovcového kameňa spájaného prirodzeným materiálom, najčastejšie hlinou,“ rozpráva hámerský rodák. „Zachovali sa aj kamenné stĺpy, brána bola drevená, tá zhnila už dávno. Na čiapke jedného zo stĺpov je datovanie – pochádza z roku 1932. Samotné oplotenie však musí byť ešte staršie.“
Kedysi ľudia veľa gazdovali, aby dobytok hroby nepoškodzoval, museli byť od polí oddelené plotom. „Ohradená však bola len plocha s existujúcimi hrobmi. Kedysi sa neoplocovalo tak rozšafne ako dnes.“
Najmä drevené kríže
Počas veľkej úpravy cintorína našli dobrovoľníci v tráve zarastené liatinové kríže. Tie, ktoré sa dali, s pomocou Jozefa Poklonu nanovo pozvárali, namaľovali a osadili na staré pieskovcové podstavce.
„Kedysi mali len zámožnejší ľudia liatinové kríže, väčšina bola drevených. Tie sa dodnes nezachovali. Hroby sa až tak honosne neudržiavali, drevo za jednu až dve generácie zhnilo. Rodiny so šiestimi deťmi nemali toľko peňazí, aby mohli investovať do údržby hrobov. Tak sa stalo, že po rokoch zostal už len kopček bez kríža. Príbuzní vedeli, že tam leží ich dedko, babka, chodili sa tam modliť, no nový kríž už nerobili.“
Novorodené dvojičky
Dodnes sa na cintoríne zachovalo 93 hrobov, ktoré sa dajú identifikovať. Pri šestnástich sa nevie, kto v nich leží. Vďaka matrike, ale aj pomerne zachovaným náhrobkov sa však z ostatných dajú zistiť nielen mená nebožtíkov, ale aj dátumy ich narodení či úmrtí.
Zomierame, aby sme žili Čítajte Detské hroby boli najmä v pravom rohu cintorína. „Mám tam pochovaného strýka, zomrel ako trojtýždňový,“ hovorí Karol Hanuľák. „Pamätám si, že som ako dieťa chodieval s otcom ku kopčeku bez kríža zapáliť sviečku. Vďaka matrike som zistil, že zomrel v roku 1925.“
Zo zozbieraných informácií sa dá vyčítať, že na hámerskom cintoríne je najstaršou pochovanou 90-ročná Mária Surovčíková, rodená Herdel, ktorá sa narodila v roku 1861. Najmladšími zomretými boli len dňové dvojičky Jožko a Adamko, ktorých rodina pochovala v roku 1937. K najstarším zachovaným hrobom patrí hrob Anny Mendreij, ktorá zomrela v máji roku 1847, ešte starším je hrob s neznámym zosnulým z roku 1819. Jeden z posledných pohrebov na cintoríne bol krátko pred zatopením dediny a pochovávali pri ňom iba štvorročného Ferka Kočerhu.
Informácie aj plán cintorína dal dokopy Jozef Poklona.
Odkaz mladým
Pamätníci a rodáci z Oravských Hámrov veria, že sa aj po nich nájde dosť dobrovoľníkov, ktorým osud tohto cintorína na brehu priehrady nebude ľahostajný. Dúfajú, že sa vďaka projektom mesta podarí zlepšiť jeho súčasný stav.
„Keďže je na svahu, ktorý podmýva voda, viaceré náhrobky sa nakláňajú, rúcajú, bolo by treba podložie zastabilizovať. Aj oplotenie potrebuje opravu a zakonzervovanie. Pomohli by stojany na bicykle či parkovacie miesta pre aspoň dve až tri autá.“
Túžbou žijúcich rodákov je, aby aj mladí vedeli o osade, kde viac ako tristo rokov pulzoval čulý život, ktorý bol veľmi rýchlo a atypicky ukončený vysťahovaním jej obyvateľov, zbúraním domov a zatopením.
O Oravských Hámroch
Prvá písomná zmienka o dedine je zachytená na listine palatína Thurza z roku 1614, ktorý dovolil bratom Hámorníkovcom vybudovať na riečke Jelešňa hámor na spracúvanie železnej rudy z povrchového náleziska. Ruda sa tavila v pražiarňach pomocou dreveného uhlia, čo devastovalo okolité lesy. Koncom 17. storočia sa mocensky prejavuje cisársky vplyv aj na Orave, obyvateľstvo prežíva krízu a ťažba rudy v Hámroch upadá. Po roku 1785 sa rozširuje obchodovanie s plátnom, toho času v dedine žilo okolo 120 duší. O zvýšenej pôrodnosti v závere storočia svedčia cirkevné matriky, kedy Hámre patrili najskôr do trstenskej farnosti, po roku 1787 do farnosti Ústie.
Po zrušení poddanstva v roku 1848 je v Oravských Hámroch evidovaných 40 koní, z toho 8 plátenníckych. Obchod s plátnom prekvital, plátno ľudia bielili na obecných pasienkoch a upravovali v mangľoch a farbiarňach. Prvý mangeľ a farbiareň začína pracovať v Hámroch v roku 1822. Podľa sčítania z roku 1870 tam bolo 58 domov a 307 ľudí.
Šestnásteho júla 1911 zasiahol Hámre požiar, vyhorelo 47 dreveníc, 15 murovaných domov, 134 drevených zadných stavov a 5 murovaných sýpok, oheň obišiel len päť domov. Po vzniku Československej republiky vzniká v roku 1922 v susednej obci Osada Oddelenie Finančnej stráže, o niečo neskôr na severnom konci Hámrov štát postavil zrubovú kasáreň, ktorú pred zaplavením rozobrali a postavili na Oravskej Priehrade. Na konci vojny počas tuhej zimy boli obyvatelia dediny niekoľko týždňov pre tuhé boje uväznení v pivniciach. Prechod frontu ich zastihol počas evakuácie v Ústí, dedina zostala neporušená, na rozdiel od rozbombardovanej a vypálenej susednej Osady.
Po prevrate v roku 1948 a počas budovateľského ošiaľu na výstavbe Oravskej priehrady sa obyvatelia Hámrov roztratili do celej vtedajšej republiky. Ženijné vojsko zrovnalo zvyšky domov so zemou a v roku 1953 obec zaniká pod vodou Oravskej priehrady. Pred zatopením mali Oravské Hámre len zhruba 200 obyvateľov.
.
