ZUBEREC. „Pre mňa toto múzeum predstavuje nielen krásu, ktorá časom zovšednela, ale hlavne úctu a obdiv k ľuďom, ktorí ho vytvorili. Znamená každodenné starosti s jeho prevádzkou, nedoriešené otázky súvisiace s plnením základných funkcií, aj existenčné problémy spojené s bývaním a životom na samote. Napriek tomu si svoj život bez rokov strávených v skanzene neviem predstaviť.“ Takto si pred rokmi zaspomínal na svoje 25-ročné pôsobenie v úlohe správcu oravského skanzenu Karol Matkuliak.
A ďalšia bývalá správkyňa, Mária Daňová, dopĺňa: „V zajatí nádhery dreva a okolitej prírody cítiš ten domov, odkiaľ si, cítiš korene svojich predkov, ich šikovnosť, um, zručnosť a najmä teplo domova a lásku. Je to viac ako múzeum, je to naša živá minulosť.“
V srdciach tých, ktorí boli, alebo stále sú, akýmkoľvek spôsobom prepojení s Múzeom oravskej dediny, zanechalo toto jedinečne miesto učupené medzi horami nezmazateľnú stopy.
Ako sa zrodil veľký plán
Písal sa 24. september 1967. Na poľane Brestová, mierne svahovitej vtedy zelenej lúke skupinka nadšencov poklepávala neveľký kameň. Práve ten sa stal symbolom a základom pre dnes celoslovensky známe Múzeum oravskej dediny. Iniciátorom myšlienky bol vtedajší riaditeľ Krajského pamiatkového strediska Stanislav Dúbravec.
„Pochádzal z dedinky zatopenej Liptovskou Marou,“ hovorí Juraj Langer, autor etnografickej a urbanistickej štúdie oravského dreveného skanzenu. „Pod vodou zmizlo všetko, čo v nej kedysi bolo. Asi preto mu dlho vŕtalo v hlave, ako zachrániť vzácne pamiatky pred zničením. A najlepším riešením bolo ich premiestnenie.“
Riaditeľ sa vtedy dostal k práci, ktorú pripravil Juraj Langer. Hoci bol Čech, už pri nástupe do zamestnania v Oravskom múzeu ho oravská architektúra zaujala natoľko, že sa jej začal podrobne venovať.
Skúmal dreveničky, ich stavbu, zariadenie, ľudí, ktorí v nej bývali. A výsledkom bola jedinečná štúdia, v ktorej bolo všetko potrebné k zriadeniu múzea. Už na jej prvej prezentácii sa ho vtedajší predstavitelia pýtali, čo treba urobiť najskôr, ako postupovať, či sú ľudia, ktorí to budú robiť. „Povedal som len, že v prvom rade potrebujeme vane na konzerváciu dreva a dve veľké montážne haly. Tým sa všetko začalo.“
Ťažké lúčenie
Stavbyvedúcim sa v roku 1970 stal Ondrej Šiška zo Zuberca. Jeho prvoradou úlohou bolo všetko koordinovať tak, aby sa dodržiavali určené termíny. Po zoznámení sa so štúdiou, keďže projekt ešte nebol hotový, začali s prevážaním dreveníc.
„Najskôr sme ich demontovali, naložili, previezli sem, uskladnili v hale, kde sme ich konzervovali a postupne jeden za druhým stavali na ich súčasné miesta,“ spomína stavbár. „Niektoré domy boli prázdne, keď sme po ne prišli. V niektorých však stále žili ľudia. Ťažko sa lúčili so svojím majetkom. Aj plakali. Neraz sme museli odísť a vrátiť sa o dva až tri dni, aby sa mohli v pokoji presťahovať. A boli aj prípady, keď ľudia s prevozom nesúhlasili. Vtedy sme robili repliky stavieb.“
Skanzen venoval zemanom dom. Ktorý rod bol prvým zemianskym rodom na Orave? Čítajte Každé jedno brvno muselo byť starostlivo označené, aby tesári vedeli, ktoré kam patrí. Ondrej Šiška hovorí, že stavanie chalúpok pripomínalo dnešné lego. Každá časť musela presne zapadnúť do druhej. Ak boli niektoré prvky poškodené, vyrábali za ne náhrady. Prvým objektom v skanzene bol dom zo Zákamenného, krčma na poľane. Originál zhorel v roku 1990. Na jeho mieste dnes stojí kópia.
Nebola to daromná robota
Na výstavbe skanzenu pracovali tesári, murári, inštalatéri, vodári, elektrikári a ďalší remeselníci. Technologické postupy museli byť zachované ako voľakedy, nemohli ich nahradiť novými a modernými. „Omietky boli hlinené,“ hovorí Ondrej Šiška. „Používali sme na ne piesok a rákos, ako kedysi. Býčiu krv sme už síce vylúčili, no väčšina vecí bola tradičná.“
Takmer od úplného začiatku až do skončenia výstavby pracoval pod Roháčmi dnes už 90-ročný tesár František Lajčin. „Začiatky boli ťažké, stavba sa rozbiehala pomaly, pracovné podmienky neboli dobré,“ zaspomínal si. „No boli sme radi, že máme robotu doma a nemusíme chodiť do sveta. Robili sme poctivo, aj keď sme si neuvedomovali, aké hodnoty vytvárame. Ba, chvíľami sa nám zdala naša robota daromná, veď načo komu budú staré domy. Raz som hovoril turistom, že to, čo robíme, nemá žiadnu hodnotu. Zadivili sa a povedali, aby sme len pokračovali.“
Až neskôr, po dokončení prvej časti múzea a prvých prívaloch návštevníkov, si stavbári začali uvedomovať, že ich robota naozaj nebola zbytočná.
Chápaví a hrdí ľudia
Múzeum by nebolo tým, čím dnes je, keby dreveničky zostali prázdne. Nesvedčili by totiž o niekdajšom živote v nich. O ich zariaďovanie sa pri vzniku dediny starala etnografka Zdena Čaplovičová. „Nainštalovali sme tam zhruba 2500 exponátov, ktoré dokumentovali poľnohospodárstvo, pastierstvo, ale aj domácu výrobu a remeslá,“ povedala pri jednom z predošlých výročí skanzenu. „Nikdy nezabudnem na jednoduchých, ale chápavých ľudí, ktorí nám vychádzali v ústrety a ochotne, často bezplatne darovali žiadané predmety, s radosťou, že ich veci budú v múzeu a môžu sa prísť na ne kedykoľvek pozrieť.“
V jej šľapajach po rokoch išla Elena Beňušová. Pri jej nástupe do práce v Oravskom múzeu v roku 1981 už síce väčšina objektov bola zariadená, mladá etnografka sa však zaúčala pri skúsenejšej kolegyni.
„Predsa sú však tri objekty, na ktorých zariadení som sa podieľala ja s kolegami,“ hovorí Elena Beňušová. „Je to plátennícka kúria zo Štefanova, vyhňa z Habovky a keramická pec v hrnčiarskej dielni. Veľa som sa naučila z rozprávania pani Zdenky. Ako chodila za ľuďmi, zháňala predmety, ako si všetko značila – kde bola pec, stôl, lavica, čo bolo na peci, kde bola polica, čo stálo na nej. Ľudia toho nemali veľa, dôležitá bola účelnosť.“
Dedinka ju uchvátila
V skanzene sa vystriedalo viacero správcov. Zrejme najdlhšie, až 25 rokov, ho viedol Karol Matkuliak. Sedem rokov strávila vo vedení Mária Daňová, ktorá sa do podhorského prostredia privydala z mesta. „Dedinka ma uchvátila,“ hovorí Marica. „Prežila som tam najkrajšie roky svojho života. Zažila som aj natáčanie Tisícročnej včely. A to vám veru nebolo ľahké obdobie. Filmári nemali taký vzťah k zbierkovým predmetom. Celý čas sme sledovali, aby niečo nepoškodili.“ Zo skanzenu odišla pracovať do fabriky v Nižnej. Nechcela, museli sa však s manželom dohodnúť, kto bude cez víkendy doma. „Dlho som sa týmto smerom nemohla ani pozrieť. Tak mi srdce zvieralo, že som odtiaľto musela odísť.“
Malý sprievodca
Časť detstva a ostatných takmer dvadsať rokov prežil v múzeu aj súčasný správca Richard Janoštín. Ako údržbár tam roky pracoval jeho otec. Už vtedy sa malý Riško motal pomedzi drevenice, počúval sprievodkyne, sám sa dokonca stal malým sprievodcom. „Pri zuberskej kolibe som rozprával o salašníctve v Zuberci, taký som bol hrdý,“ spomína súčasný správca. Po rokoch, už ako ženatý muž žijúci v Prahe so svojou manželkou Markétou, nie náhodou neterou Juraja Langera, dostali mladí manželia od vedenia obce ponuku pracovať v oravskom skanzene.
Richard ponuku prijal, presťahoval sa naspäť na rodnú Oravu, po roku za ním prišla aj manželka. Múzeum už bolo kompletné, keď ho preberal. Mnoho objektov však bolo treba začať renovovať. „Najmä strechy boli v zlom stave, každý rok sme sa snažili vymeniť šindle aspoň na jednej,“ hovorí správca. „Opravovali sme gánky, vstupy do pivníc, pivnice. Nehovoriac o technických stavbách, najmä tých, ktorými preteká voda. Tie treba rekonštruovať takmer každých päť rokov.“
Za pôsobenia Richarda Janoštína sa z „mŕtveho“ múzea stalo múzeum živé. Spočiatku sa totiž návštevníci k vystaveným exponátom nedostali. A ak aj áno, všade boli tabuľky s nápisom Zákaz dotýkania sa. Dnes sú drevenice, kde si turisti môžu vyskúšať tkanie, plstenie, môžu sa dotknúť starodávneho glóbusu, pier, kalamárov, nadýchaných perín, starodávnych skríň, sadnúť si na mohutnú drevenú stoličku za dreveným stolom.
Múzeum oravskej dediny predstavilo kultúru goralov Čítajte „Vytvorili sme si pomocný zbierkový fond, popri zbierkach Oravského múzea. Väčšinu predmetov nám darovali ľudia. Pôvodné expozície sú veľmi kvalitné. Týmito našimi ich len trochu dopĺňame, dotvárame a sprístupňujeme návštevníkom, aby sa s nimi mohli zoznámiť, dotknúť sa ich. Nie je to na škodu vecí, ľudí veľmi lákajú.“ Preto sú dnes v mnohých dreveniciach remeselníci, preto Richard a jeho rodina žije v skanzene, aby návštevníci zažili v drevenej dedine reálny niekdajší život.
Výnimočné dielo
Ľudia akýmkoľvek spôsobom prepojení s podroháčskym múzeom sa po dreveničkách pozerajú zasnívaným pohľadom. Nostalgicky a so slzami v očiach rozprávajú o tom, čo bolo, o tom, čo vidia. „Keď sa dnes, po päťdesiatich rokoch prechádzam skanzenom, nevidím len drevenú dedinu,“ povedal „otec“ skanzenu Juraj Langer. „Ja v tých domoch, v tých izbách stále vidím reálnych ľudí, ktorí tam kedysi žili. Som šťastný, že sa nám spoločnými silami podarilo vybudovať takéto dielo.“
