V noci z 20. na 21. augusta 1968 vpadli na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy. Do tejto akcie s krycím názvom Operácia Dunaj sa zapojil Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR. Hlavným cieľom bolo potlačiť snahu o reformu socializmu v Československu.
Približne pol milióna vojakov, 6300 tankov, dvetisíc diel a osemsto lietadiel počas niekoľkých hodín obsadili všetky významné miesta krajiny. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy si vyžiadala životy 108 Čechov a Slovákov. Hoci ohrozenie socializmu po roku 1968 v Československu pominulo, časť sovietskych vojenských jednotiek tu zostala až do roku 1991. Invázia okupačných vojsk zmenila mnohým ľuďom život. Aj Vladovi Butorovi.
August 1968
Hneď po príchode na pracovisko mi oznámili vysielačkou, aby som sa rýchlo vrátil do hotela. Mal som ísť naspäť do Zürichu na Lesnícky výskumný ústav. Nechápal som prečo. Dával som si to do súvislosti s mojou žiadosťou o predĺženie praxe ešte o jeden mesiac, aby som mohol pomáhať pri projekte lanoviek.
Pri východe z lesa ma už čakal kolega z ústavu. Už nebol taký zhovorčivý ako po iné dni. Celou cestou mlčal. Rádio nehralo, asi bolo pokazené, a tak som celou cestou pozoroval krajinu, ktorou sme prechádzali a porovnával som ju so Slovenskom.
Po troch hodinách sme prišli na výskumný ústav. Riaditeľ ma milo privítal, hneď si vypýtal môj pas, vraj kvôli predĺženiu pobytu, a zaviedol ma do zasadačky. Tešil som sa, že sa teda moja predpoveď splnila.
V zasadačke na stole bol televízor, rádio a množstvo denníkov. Môj kolega mi povedal, že sa v Československu stalo niečo, čo nikto neočakával.
Zrazu som videl zábery z Prahy, streľbu, oheň, demonštrácie, tanky. Zmrzol som, nevedel som sa ani len pohnúť, slzy mi tiekli po tvári, klesol som na stoličku. Mlčky som sledoval televíziu, počúval rádio z Bratislavy a stále som sa v duchu pýtal, prečo sa to stalo. Panebože, prečo?
Moja nenávisť voči Rusom a komunistom, ktorí toto všetko spáchali sa pri skandovaní „Dubček, Sloboda, Dubček Sloboda” stupňovala.
Myslel som na otca, mamu a sestru. Kde sú? Na Slovensku? Už vo Francúzsku, kde sa chystali na dovolenku?
Moje emócie sa nedajú ani len opísať. Zúfalstvo a neistota, ale aj záblesky nádeje a optimizmu. Čo bude? Nikto mi vtedy nevedel odpovedať.
Po chvíli prišiel do zasadačky riaditeľ ústavu a môj buduci Profesor na ETH Zürich pán Kurt, objal ma ako svojho syna a povedal: „Ich Weiss, es ist schwer für Sie, aber Sie werden sehen, alles wird in Ordnung” a pozval ma k nemu domov na obed. Dodnes mi znejú v hlave jeho slová: „Váš pas dostanete naspäť, až keď ja dostanem správu od vášho otca. Viete, v živote som zažil už mnoho hrdinov a nechcem byť zodpovedný za niečo, čo by ste bez uváženia v tejto chvíli mohol spraviť.“
Z ústavu ma odviezli do Zürichu na rýchlo zriadené informačné stredisko. Tu som som sa stretol so študentami z Bratislavy a spoločne sme stáli pred veľkými svetelnými správami, ktoré celý deň boli venované len informáciám o situácii v Prahe a Bratislave.
V uliciach boli veľké demonštrácie, ruská cestovná kancelária a banka boli pomaľované a obhádzané vajcami. Ľudia skandovali: „ Okupanti! Vrahovia! Breznev= Hitler!“
Zlosť ľudí bola obrovská, ruskí zamestnanci mali strach v očiach, ich autá boli zničené. Ale polícia nezasahovala a ja som mal dojem, že aj oni by sa najradšej podieľali na tomto proteste. A stále sa dookola ozývalo „Dubček, Sloboda, Dubček, Sloboda“.
Ako Oravci spomínajú na august 1968 Čítajte Dlho do noci som sa prechádzal po Zürichu a moje myšlienky patrili Slovensku a ľuďom, s ktorými som súcitil a ktorí si určite, tak ako my, kládli tú istú otázku: „Čo bude? Čo nás čaká?“
Večer som dostal od našich telegram „Sme vo Francúzsku, v Lurdách, čakaj na nás“. Ovanul ma pocit šťastia, že sú vonku, v bezpečí. Moje duševné napätie trochu poľavilo a zaspával som s myšlienkami na rodný Dolný Kubín. Pýtal som sa sám seba, kedy sa tam vrátim?
Celých 21 rokov som mal zakázané ísť na Slovensko. Boli sme odsúdení, majetok štát skonfiškoval. Celá naša rodina žila pod obrovským tlakom, ktorý na nás vyvíjali len za to, že sme opustili republiku. Rodičia nemohli ísť pochovať ani svojich rodičov či súrodencov. Asi si to vie málo ľudí predstaviť. A nie to ešte prežiť!
Švajčiarsko nám dalo nový domov, umožnilo nám štúdium, mohli sme realizovať naše plány, zariadiť si život podľa svojich predstáv.
Stali sme sa občanmi Švajčiarska a podľa môjho názoru sa všetci emigranti z roku 1968 integrovali do tejto spoločnosti úspešne.
Mnohí sme sa aktívne angažovali v slovenských spolkoch, kde našou úlohou bolo objektívne informovať švajčiarsku verejnosť o situácii v Československu. Každý veril a dúfal, že sa tento neľudský režim raz skončí.
November 1989
Nežná revolúcia ma zastihla v Kanade, a to bol pocit, ktorý sa nedá ani opísať. Budeme môcť ísť domov! Budeme môcť ísť domov! Pýtal som sa sám seba Kde som doma? Som Švajčiar a Kanaďan? Čo bude na Slovensku? Vrátia nám naše občianstvo? Nezodpovedané otázky sa mi rojili hlavou.
Nakoniec, po dva a pol roku, som sa opäť konečne po prvý raz dostal na Slovensko.
V ruke som stískal môj nový pas – slovenský pas a bol som naň pyšný.
Vidieť po 23 rokoch rodnú Oravu, stretnúť priateľov – to je pocit, ktorý môže prežiť len emigrant, ktorý tým všetkým prešiel.
August 2017
Aj dnes po 49 rokov ma chytá zlosť a zúfalstvo nad premárnenými možnosťami, ktoré Slovensko malo. Mohlo sa dostať ďalej a nie padnúť do situácie, v ktorej sa dnes nachádza.
VLADO BUTORA, Wettswil , Švajčiarsko
Ako Oravci spomínajú na august 1968 Čítajte
Autor: Vlado Butora
