Ján Macák, Oravská Poruba. Bol som na základnej vojenskej službe v Liptovskom Mikuláši. V noci vyhlásili poplach. Nikto netušil prečo, len sme počuli hučať lietadlá nad hlavami. Keď sme sa ráno pozreli von z okien, hľadeli sme rovno do kanónov tankov, ktoré stáli okolo kasární a mierili na ne.
V noci z 20. na 21. augusta 1968 vpadli na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy. Do tejto akcie s krycím názvom Operácia Dunaj sa zapojil Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR. Hlavným cieľom bolo potlačiť snahu o reformu socializmu v Československu. Približne pol milióna vojakov, 6300 tankov, dvetisíc diel a osemsto lietadiel počas niekoľkých hodín obsadili všetky významné miesta krajiny. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy si vyžiadala životy 108 Čechov a Slovákov. Hoci ohrozenie socializmu po roku 1968 v Československu pominulo, časť sovietskych vojenských jednotiek tu zostala až do roku 1991.
Nikto sa vtedy nehral na hrdinu, nikto nechytal do rúk samopal. Všetci sme boli ticho a čakali, čo sa bude diať. Obávali sme sa najhoršieho, že dostaneme rozkaz a strhne sa boj.
Edita Čutková, Istebné. Mala som desať rokov. Pamätám si, ako išli tanky, obrnené transportéry a nákladné autá plné vojakov hore dedinou do doliny, kde sa zakopali. Ešte doteraz sú tam po nich jamy. Kamarát rádioamatér vysielal tajnou vysielačkou z Lysice a Rusi sa ich snažili zamerať. Keď v televízii vyhlásili, že prišli ruské vojská, mama stála nad postieľkou, v ktorej ležal 11-mesačný brat, zalamovala rukami a plakala. „Čo to s nami bude, keď ide vojna,“ opakovala dookola. Aj my sme mali strach, keď sme videli vyľakaných dospelých.
Mária Strapcová, Dolný Kubín. Bývali sme vo Veličnej a videli, ako po hlavnej ceste idú kolóny áut a tankov. Mama povedala: Deti, zle je, ide vojna. Ráno sme sa celá rodina postavili do radu pred obchod a chceli sme nakúpiť zásoby potravín. Ale už dávali len na prídel. Pri čakaní v rade staré tetky lamentovali a nariekali, ujkovia rozprávali, ako zle bolo za vojny. Pre 13-ročné dievča to bolo strašné.
Ján Zápotočný, Žaškov. Slúžil som na vojne v českých Lounách. Práve sme mali ostré nočné streľby. Zrazu sa ozvali sirény a prišli Rusi. Strážnikovi aj nám zobrali samopaly, naložili nás na autá a doviezli do kasární. V meste už bolo veľa ľudí, ktorí čakali na náš príchod. Niektorí dôstojníci boli nahnevaní, iní situáciu upokojovali. Neskôr povedali, že politici to trochu zbabrali. O dva týždne som išiel domov na dovolenku a na Václaváku som videl dostrieľané múry domov. Tam muselo byť horúco.
Bol to pre mňa osudný deň. Spomienky na August 1968 Čítajte
Milan Faglic, Istebné. Ráno ma aj s bratom zobudila mama s plačom a povedala, že je vojna. Boli prázdniny a hrali sme sa u susedov na dvore. Ponad hlavy nám stále všetkými smermi lietali stíhačky. Dlhá kolóna obrnených transportérov a nákladných áut prišla od Zázrivej. Na ulici boli až do zotmenia. Mal som 11-rokov, býval som v Párnici. S kamarátmi sme sa prihovárali ruským vojakom našou dvojročnou ruštinou. Moc im do reči nebolo. Boli viac vystrašení ako my. Veď ich v noci zobudili, naládovali do lietadiel a poslali na Slovensko. Ani oni nevedeli, čo ich tu čaká, ako dlho tu budú, či sa vrátia domov, alebo budú bojovať.
Albína Pániková, Dolný Kubín. Mala som 22 rokov, bývala som v Krivej a učila v Poprade. Cez prázdniny som bola doma, práve som sa vrátila z Rumunska. Otec ma ráno zobudil a povedal, že je vojna. Bola som ešte unavená z dlhej cesty vlakom a vôbec som nechápala, čo hovorí. Potom som išla do školy. V Poprade vyšli ľudia do ulíc. Pridala som sa aj ja. Na jednom zhromaždení padol výstrel. Všetci sa rozutekali a na zemi ostal ležať mladý Jozef Bonk, syn školského inšpektora. Ruský vojak pri potýčke s ľuďmi vystrelil do davu a zastrelil ho. Do večera tam bolo nekonečne veľa kvetov a sviečok. O rok sa tam objavili tiež, ale ďalší rok to už zakázali. Teraz je na tom mieste pamätná tabuľa. Vždy keď okolo prechádzam, tak si spomeniem na tie ťažké časy.
Vlastimil Rieger, Dolný Kubín. Príchod vojsk som zažil na chate v Karlove v moravských Jeseníkoch ako deväťročný chlapec. Išiel som večer do lesa na drevo a zbadal schované poľské tanky. Vystrašený som otcovi povedal, že v lese sú vojaci a tanky. Neveril a vysmial sa mi. Povedal, že som určite videl nejaké lesné traktory. Uveril až v noci, keď sa na nás tie traktory vyrútili.
