DOLNÝ KUBÍN. Počas I. svetovej vojny bojovalo v légiách šesťdesiattisíc českých a slovenských legionárov. Majú významný podiel na vzniku Československa. Dvesto z nich pochádzalo z Oravy. To je jeden z dôvodov, prečo sa vlak zastavil v metropole dolnej Oravy.
Oravskí legionári
„Dolný Kubín je mekkou slovenských legionárov a tých dolnokubínskych treba vyzdvihnúť,“ povedal Jozef Krupa, ktorý sa venuje histórii I. svetovej vojny. Aj jeho zásluhou malo pojazdné múzeum trojdňovú zastávku na dolnej Orave. „Generál Václav Vašátko, Dušan Jaroslav Kardoš a Gacek vynikali a boli v legionárskych kruhoch veľmi známi. Na ich počesť tu vlak prišiel.“
Málokto vie, že generál Vašátko je zaťom Ladislava Nádaši Jégeho a pochovaný je na dolnokubínskom historickom cintoríne.
Informácie o ňom sú známe, ale okrem nich v légiách bojovali aj iní Oravci. Vo vlaku sa prostredníctvom archívu Československej obce legio-nárov môžete dozvedieť informácie aj o ostatných legionároch.
Z tohto dôvodu prišla do Dolného Kubína Magdaléna Palová z Tvrdošína. Jej dedko Ján Kristofčák tiež jazdil po Sibíri ako legionár. „Zistili sme tu, že ho zajali 22. júna 1916 v Černoviciach. Do légie vstúpil 22. júla 1918 v Ufe. Slúžil v 4. streleckom pluku až do 8. júla 1920. Vieme, že si doniesol odtiaľ červienku.“
Legionár Maťko z Jasenovej
Ak by ste v polovici minulého storočia v Jasenovej hľadali Maťka legionára, priviedli by vás k domu Mateja Šurinu. Podrobnosti o ňom vo vlaku zistil jasenovský zostavovateľ rodokmeňov Vladimír Albíni.
Matej Šurina slúžil v rakúsko-uhorskom 71. pešom pluku. Zajali ho 2. februára 1914 v Opatove. Do légie vstúpil v Bisko Novonikolajevsku 30. novembra 1918. Bojoval v 1. údernom prápore. „Nasadzovali ich do najťažších bojov, preto mala ich jednotka až 50-percentné straty,“ povedal Albíni. „Preto mali v znaku lebku so skríženými kosťami.“
Až z Bardejova prišla Jozefína Ravalová, dcéra legionára Františka Berdisa. So slzami v očiach pozerala fotografie a čítala informácie o ťažkom živote vojakov. „Keď som bola malá, otec mi ukazoval fotky, vravel, ako cestoval Trans-sibírskou magistrálou. Ale vždy povedal, že to nesmiem nikomu povedať. Chvalabohu, že prežil. Prišiel domov, oženil sa a medzi jeho 13 deťmi som najmladšia.“
Jedinečné múzeum na kolesách
Vlak je súčasťou projektu Legie 100, ktorý sa začal v roku 2014 pri príležitosti 100. výročia začiatkov boja československých légií za samostatný štát. Hlavnou myšlienkou projektu je navrátiť do povedomia verejnosti odkaz zakladateľov moderného štátu.
Expozícia je určená pre všetky vekové kategórie, pamätníkov a ich potomkov, ale predovšetkým deti a mládež. Súčasťou výstavy je aj množstvo dobových dokumentov, fotografií. Nechýbajú zbrane, uniformy, originálne lekárske nástroje a množstvo ďalších historických predmetov z obdobia I. svetovej vojny.
„Vlak tvorí 13 zrekonštruovaných vozňov a predstavuje vojenské ešalóny prepravované železnicou, ktorými desaťtisíce československých legio-nárov cestovali naprieč Ruskom po Transsibírskej magistrále,“ povedal veliteľ vlaku Tomáš Gál. „Pre čo najväčšiu autentickosť a priblíženie podoby legionárskych vlakov a životných podmienok legio-nárov, ich bojovej činnosti a zvykov, boli vybrané najčastejšie používané vagóny.“ Súprava vlaku sa skladá z vozňa poľnej pošty, teplušky, plukovnej predajne, filmového, dielenského, krajčírskeho, ubytovacieho, zdravotníckeho, štábneho, veliteľského, obrneného a dvoch plošinových vozňov. Do Dolného Kubína prišiel bonus, parný rušeň Skaličák, ktorý zapožičalo depo vo Vrútkach.
Ťažký život na Sibíri
Sprievodcov vlakom tvoria štyria vojaci a veliteľ. Oblečení sú v dobových uniformách. Ochotne zoznamujú návštevníkov s dvojročným obdobím, ktoré muselo 60-tisíc vojakov stráviť na Sibíri vo vlakoch. K dispozícii mali 259 vlakov, z toho 27 zdravotných. Využívali 11-tisíc vagónov. V jednom vagóne, ktorý je súčasťou légiovlaku, sú doteraz stopy po guľkách, ktoré vystrelili na legionárov ich nepriatelia.
Do Rakúsko-Uhorska sa vrátiť nemohli, lebo pôvodne slúžili v jeho armáde. Po zajatí Rusmi sa dobrovoľne prihlásili do légie a bojovali proti monarchii. Boli to zradcovia, doma by ich čakal trest smrti. Po ukončení I. svetovej vojny jazdili po Sibíri a nedobrovoľne sa stali súčasťou revolúcie. Ich cesta domov trvala viac ako dva roky, pričom pri nej museli bojovať s boľševikmi, ktorí sa po revolúcii dostali k moci. Legionári nakoniec museli ustúpiť až na východ Ruska. Po podpísaní dohody 2. februára ich evakuovali do Vladivostoku. Odtiaľ sa lodnými transportmi dostali do vlasti.
Leto na Orave fotoobjektívom. Pozrite sa, ako bolo Čítajte
Ešte predtým ich čakala strastiplná cesta loďami okolo polovice zemegule. Prvých sedem transportov viezlo len zranených. Celkovo odišlo 38 transportov so 72 644 pasažiermi, posledný v septembri 1920. Návratu domov sa nedožilo takmer štyritisíc legionárov.
Ľudia boli nadšení
„Légiovlaky boli kompletné kasárne so všetkým, čo vojaci k životu potrebovali,“ povedal veliteľ Tomáš Gál, ktorý je jedným z piatich členov posádky. Až 14 dní trávia v poslednom vozni. Potom ich vystrieda druhá zmena. K dispozícii majú oveľa väčší komfort, ako mali legionári. Ale na päť mužov sú len štyri postele. „Jeden vojak v noci stráži vlak, takže posteľ nepotrebuje,“ dodal Gál.
„Veľmi pekné múzeum,“ povedal Ján Holub z Medzibrodia nad Oravou, ktorý prišiel s manželkou a synom. „Ja som základnú vojenskú službu zažil, ale synovi som chcel ukázať, ako to na vojne vypadá. Veľmi ma zaujali možnosti vtedajšieho zdravotníctva a že sa všetko robilo ručne. Perfektný je sústruh na nožný pohon. Dozvedeli sme sa veľa nových vecí.“
Jozef Krúpa vyzdvihol aj náučnú úlohu múzea na kolesách. „Tento vlak predstavuje pravdu rokov minulých. Mali by ho navštíviť aj dnešní všelijakí prekrúcači minulosti, aby na vlastné oči videli, čo predchádzalo vzniku Československa a uznania Slovákov.“
Po odchode z Dolného Kubína si vlak budú môcť postupne pozrieť v Poprade, Medzilaborciach, Humennom, Košiciach, Zvolene, Nitre. Svoju púť po Slovensku uzavrie koncom septembra v Bratislave.
