ORAVSKÉ VESELÉ. K malým studienkam čerpajúcim z klenotnice našich predkov tradičné piesne, hry, tance a zvyky prirovnáva Paulína Ganobčíková svoje folklórne deťúrence. Detský folklórny súbor Pilsko oslavuje tento rok 45. výročie svojho vzniku.
Problém s goralčinou
Súbor vedú od jeho začiatku manželia Paulína a Serafín Ganobčíkovci. Mladá Oravskoveselovčanka začínala v roku 1957 ako učiteľka v susednom Mútnom. Už vtedy s kolegyňami pripravovala rôzne programy a tančeky pre deti.
Po trinástich rokoch sa s manželom vrátila do rodnej dediny. Hudbu mali obaja v krvi. „Otec sa naučil hrať na organe, keď mal 49 rokov,“ spomína pani Paulína. „Mama krásne spievala, všetci sme to dostali do vienka. Manžel vedel hrať na akordeóne, saxofóne, gitare a heligónke. Mali sme všetky predpoklady zaujať deti a naučiť ich niečo, čo nám dali naši rodičia a starkí.“
Deti si pódium vždy užívajú naplno. (zdroj: ARCHÍV SÚBORU)Spočiatku na vystúpenia pripravovala len malú skupinku detí, ktoré práve učila. Takto raz vystúpili aj na Podroháčskych folklórnych slávnostiach so skvelým programom, po slovensky a bez názvu. „Pomenovanie nám chýbalo, boli sme len skupina z Oravského Veselého. Organizátori sa ma tiež pýtali, prečo spievame po slovensky, keď sme z goralskej dediny. Vtedy ešte deti goralsky vedeli, dnes je to už veľký problém. Zo šesťdesiatich hovoria goralčinou možno štyri. Nácvik tradičných piesní je dnes náročný a zdĺhavý.“
Namiesto spánku
Malá skupinka detí sa postupne rozrastala. K pätnástim chlapcom a dievčatám pribúdali ďalší a ďalší. Aj názov sa z Detského súboru Oravské Veselé zmenil na súčasné pomenovanie. Rozširovala sa i paleta choreografií. Studienky, Popevy, Kje jo si zašpjevom, Svadbička, Muj kuň, muj kuň, moja mašina a mnoho ďalších. K starším školákom pred pár rokmi pribudli aj maličkí prípravkári – škôlkari, prváci a druháci, ktorých vedú učiteľky Mariana Stopjaková a Zuzana Šurinová.
Pani Paulína vymýšľa choreografie po nociach, keď nemôže spať. „Mám pred očami, ako konkrétne dieťa stojí na pódiu, pozerám sa na jednotlivé scény aj ako divák, nielen domáci, ale i neznalý tunajších pomerov.“
Príprava choreografií je na práci vedúceho súboru najnáročnejšie. Dolaďovanie na parkete trvá týždne. „Všetko treba postaviť tak, aby to dávalo zmysel, aby každé dieťa malo svoje miesto, rolu, ktorá mu sadne. Náročné je aj prispôsobiť vybraté piesne heligónke. Nástroje sa líšia v ladení, musím vybrať také, aby sa dali zahrať na jednej heligónke. Kedysi manžel počas vystúpenia menil jednu za druhú, ale nevyzeralo to dobre. Program nesmie byť pretrhnutý.“
Choreografie s myšlienkou
Námety programov čerpá vedúca súboru zo svojich spomienok z detstva. Najväčšou pomocníčkou a kritičkou jej bola v minulosti mama. Teraz sa chodí radiť k dcére. Srdcovkou pani Paulíny sú programy Studienky, Svadbička a hra na pečenie chleba. Práve na hrátky pri potôčikoch a jarkoch má najkrajšie spomienky.
Malí folkloristi počas programu Svadbička. (zdroj: ARCHÍV SÚBORU)„Večne sme sa hrávali pri vode,“ spomína. „S kamienkami, ktoré sme klepkali jeden o druhý. Tak to je aj v našom programe. Deti klepkajú kamienkami, každé rytmus inej piesne, napodobňujú aj zvuk žblnkajúcej vody.“
V programe o pečení chleba nahradili cesto dve najmenšie deti, ktoré sa postupne, ako cesto kyslo, dvíhali v korýtku prekrytom ľanovou plachtou. Vykysnuté cestou skončilo v peci, taktiež vytvorenej z detí, odkiaľ o chvíľu vyšla gazdiná s voňajúcim bochníkom skutočného chleba.
Múzeum oravskej dediny predstavilo kultúru goralov Čítajte Rovnako aj Svadbička pripomína reálnu svadbu, akurát obohatenú spevom, tancom a v podaní tých najmenších.
„Každá choreografia musí mať myšlienku, musí sa v nej niečo diať. Aby zaujala deti aj diváka.“
Rodičom nežalovala
Detský folklórny súbor vychoval za 45 rokov stovky detí. Vďaka nemu navštívili Oravci desiatky krajín. Aj cestovanie je podľa Paulíny Ganobčíkovej dôvodom, prečo k nim chcelo chodiť toľko detí. „Niektoré mali hlboký vzťah k folklóru, ale boli aj také, ktoré to až tak neprežívali. A práve tie lákalo pravidelné cestovanie.“
Nedostatkom členov súboru Oravskoveselovčania netrpeli nikdy. V súčasnosti sa však opakuje situácia spred niekoľkých rokov. Súbor má málo chlapcov. „Aj by prišli viacerí, mnohí majú vzťah k folklóru. No hrajú futbal a ten má pre nich prednosť. A keďže sú zápasy aj vystúpenia cez víkendy, nemôžu byť všade a vyberajú si šport. Robiť program bez chlapcov je náročné.“
Z malých tanečníčok sú dnes dospelé ženy. (zdroj: Archív súboru)Mnohí sa čudujú, ako dôchodcovia dokážu viesť takú veľkú skupinu detí. Predsa len, človek musí mať pri nich nervy zo železa. Pani Paulína však na svojich zverencov nedá dopustiť. Ako sama hovorí, deti sa nemenia, nikdy s nimi problém nemala, ani nemá. „Poslúchajú ma na slovo. Neviem, čím to je, možno úctou ku mne, alebo sú spokojné s tým, ako sa k nim správam. A možno aj preto, že nech už sa na vystúpeniach stalo čokoľvek, rodičia sa o tom nikdy nedozvedeli.“
Ešte jeden návrat na najväčší oravský festival. Pozrite si, ako bolo Čítajte Nemôžu prestať
„Tradície treba udržiavať, no zároveň je potrebné urobiť všetko pre to, aby naša viera neostala len tradičnou, ale bola živá,“ s týmito slovami sa na súčasných, ale i bývalých, malých aj veľkých folkloristov otočil počas svätej omše obetovanej nositeľom tradícií miestny správca farnosti.
A úcta k tradíciám srší aj z každého slova a počinu vedúcej súboru. „Nie nadarmo sa hovorí, že bez lásky a úcty k svojim hodnotám, niet lásky a úcty k hodnotám iných,“ hovorí pani Paulína. „Každé stretnutie s deťmi, každá skúška nás napĺňa energiou a vďačnosťou, že nám Boh dáva zdravie, tvorivosť, odvahu i hlboký vzťah k rodisku a jeho kultúre, a tak nám pomáha plniť poslanie uchovania pokladov starých rodičov.“
Serafín a Paulína Ganobčíkovci. (zdroj: ARCHÍV SÚBORU)Manželia zasvätili deťom a súboru celý svoj život. Podmienili tomu všetko. Ani na chvíľu však neoľutovali, ako žili. Práve naopak. „Som nesmierne bohatý človek. Je to pre mňa dar.“
Paulína a Serafín Ganobčíkovci by bez folklóru nemohli žiť, dýchať. Život bez súboru si nevedia predstaviť. Hoci majú už takmer 80 rokov, práca ich nielen baví, ale aj napĺňa. Tobôž vtedy, keď vidia vďaku od rodičov, bývalých členov, podporu obce, poslancov, školy či farára. „Ako by sme to teraz mohli nechať? Keď ešte vládzeme, nemôžeme s tým prestať. Občas sa zamýšľam, že či mi treba stále sa naháňať, čo neoddychujem ako moje rovesníčky. Ale viem, že keby som to na týždeň nechala, zostala by som ako bez duše.“ Manželia však veria, že keď to bude nevyhnutné, nasledovníci sa určite nájdu.
