ZUBROHLAVA. Dvadsať vyčesaných ľanových hrstí tvorilo jednu kytu. Hrubé a nekvalitné vlákna nazývali ľudia klakmi. Takmer v každom dome boli rafačky, česačky, trepačky. Dnes je to pre mnohých španielska dedina, v minulosti však bolo plátenníctvo hlavným zdrojom obživy. Pozrite sa s nami, ako sa kedysi pestoval a spracúval ľan.
Hauzírka
Výrobkov z plátna dnes nájdete v obchodoch žalostne málo. Aj keď je to jedna z mála tkanín, ktorú znášajú aj silní alergici. Plátenníctvo zaniklo pred storočím, nasledovníkov niekdajší plátenníci nemajú. Stále sú však ich obdivovatelia, potomkovia, ktorí sa, aj keď v malom, snažia niekdajšie živobytie našich predkov pripomínať a aspoň v rámci možností oživovať.
Tradícia plátenníctva bola veľmi silná na Bielej Orave.
„Zaoberali sa ním takmer všetci obyvatelia Zubrohlavy, aj ďalších dedín z okolia Námestova,“ rozpráva Eva Kurjaková, predsedníčka Občianskeho združenia Zubor, ktoré tento rok, po vlaňajšom nultom ročníku, opäť organizovalo Hauzírku – Hornooravské plátennícke dni. „Kto nerozvážal a nepredával plátno, ten pestoval ľan, vyrábal vozy pre plátenníkov, kolovrátky, kúdele, pudlá do vozov, košiny, okúval vozy, podkúval kone, tkal či farbil plátno.“
Organizátori plátenníckych dní si tento rok pripravili pre návštevníkov výstavu dobového náradia na spracovanie ľanu, starodávnych fotografií svedčiacich o odievaní plátenníkov, k nahliadnutiu bol aj vzácny vzorník farbiarne zo Slanice, ktorý na povale starého domu objavil Miroslav Hajdučík.
Zaujímavosťou celej akcie boli praktické ukážky spracovania ľanu. Na pole, na ktoré Daniel Hajdučík pred pár rokmi vysadil ľan, sa návštevníci pre dážď nedostali. Rafanie, trepanie a česanie si však mohli vyskúšať aj v kultúrnom dome.
Kvety len doobeda
S pestovaním ľanu začali ľudia už pred desaťtisíc rokmi. Na Oravu sa dostal oveľa neskôr. Ľudia sa k tejto plodine dostali náhodou, pestovať sa ju učili sami. „Skúšali, kde sa jej darí, kedy ju treba sadiť, ako,“ hovorí Daniel Hajdučík. „Nie je to náročná plodina. Rýchlo zistili, že sa jej darí aj v našich nehostinných podmienkach, a že si vďaka nej môžu ušiť všetko šatstvo, ktoré rodina potrebuje. Spočiatku im ani nenapadlo predávať hotové plátno. To prišlo až neskôr.“
Trvá zhruba tri mesiace, kým začne dorastený ľan kvitnúť. Ďalšie dva mesiace sa modré kvietky menia na hlavičky plné semiačok a zelená rastlina postupne žltne. Dozretý ľan je celý žltý. Dozretie si gazda mohol overiť aj na hlavičkách rastlín. „Keď s nimi zahrkáte, zvonia ako zvončeky. To znamená, že už sú zrelé. V jednej taštičke je zhruba desať až dvanásť semiačok.“
Ak však chceli mať ľudia kvalitné plátno, museli ľan trhať žlto-zelený, vtedy boli vlákna v ňom najjemnejšie. Čím bola byľ žltšia, tým hrubšie vlákno sa v nej ukrývalo.
Potrebuje huby a baktérie
Ľan sa nekosí, ale trhá. Vlákno totiž vyrastá už od koreňa, kosením by sa znehodnotilo. Vytrhané rastliny sa ukladajú na pole do riadkov, kde zostávajú ležať dva až tri týždne. „Takto je ľan pripravený na rosenie a močenie,“ približuje Daniel Hajdučík. „K roseniu dochádza tak, že sa v rastlinách množia huby a baktérie, ktoré narúšajú vrchnú vrstvu stebla. Huby pomáhajú k oslabeniu obalu, pod ktorým sa nachádza vlákno, a to sa potom z neho ľahšie uvoľní. Bez tohto procesu by sme vlákno z obalu pri trepaní nedostali.“
Desať gánkov? Dvadsať? Koľko bolo treba. Deti nakukli do minulosti Čítajte Po dvoch či troch týždňoch ľudia museli ľan obrátiť. Dnes majú na to vo vyspelých krajinách špeciálne stroje, kedysi ľudia robili všetko ručne. Obrátený ľan ležal na poli ešte niekoľko dní, podľa potreby a podľa počasia. Ideálne bolo, ak sa striedalo vlhko so slnkom. Vtedy sa hubám a baktériám darilo najlepšie.
„V oblastiach, kde sa ľan nevyrosil, lebo bolo sucho, ho museli močiť. Na poliach mali urobené močidlá so stojatou vodou, do ktorých vkladali snopy. Bol to kratší proces ako rosenie, ale prácnejší.“
V snopkoch pozbierané obilie putovalo zhruba po mesiaci do humien, kde nasledovala ďalšia etapa jeho niekoľkomesačného spracovania.
Od jari do jari
Ľan dovezený z polí gazdovia najskôr vyčesali, aby oddelili hlavičky so semenami od zvyšku stebla, a nechali ho sušiť. „Dvadsať vyčesaných hrstí bola jedna ľanová kyta,“ rozpráva Eva Kurjaková. „Oddeľovali sa na rafačkách, ľudia poznali jednoručné aj dvojručné.“
Dobre vysušený ľan sa ľahšie trepal. Trepanie prišlo na rad vtedy, keď ľudia dorobili senné roboty, pozbierali ostatné obilie a vykopali zemiaky. Neraz až v zime.
Daniel Hajdučík (vpravo) vysvetľuje, ako sa trepal ľan na starých trepačkách. (zdroj: Naďa Kališová)„Mali jednoduché trepačky s dvomi lištami, alebo zložitejšie s tromi. Ak chceli mať kvalitný ľan, museli steblá poriadne vytrepať. A to nebolo vôbec jednoduché. Vlákna ešte česali na česačke. Celkom jemné boli kvalitné, určené na plátno, tie hrubšie volali klaky, z nich vyrábali vrecia.“
V minulosti jednej rodine stačilo, aby vysadila ľan na pätnásť-árovú plochu. Zhruba toľko bolo treba, aby si z dopestovaného ľanu utkala dostatok plátna na vrchné a spodné oblečenie aj posteľnú bielizeň pre vlastnú potrebu.
Nenáročná plodina
Dnes o pestovanie ľanu nie je taký veľký záujem ako kedysi. Najväčšími pestovateľmi sú Kanada, Rusko, z európskych krajín Bielorusko, Holandsko či Belgicko. Aj tam ho však pestujú skôr na olej ako na vlákno. Poliaci v minulosti vysádzali ľan na 140-tisícoch hektárov pôdy, dnes je maximálne na 1400 hektároch, na Slovensku zrejme ani nie na tretine z toho.
„Krásny ľan má bobrovské družstvo, pestuje ho v rabčickom chotári na zrno,“ povedal Daniel Hajdučík. „Keď kvitne, je to nádhera, celé pole je posiate modrými kvietkami. Ale pozor, ak sa chcete pokochať tou krásou, musíte si ju ísť pozrieť ráno alebo na obed, poobede sa kvety zatvárajú.“
Ľan nepotrebuje špeciálnu starostlivosť. Vysádza sa ako iné obilniny, najlepšie koncom marca alebo začiatkom apríla. Čím neskorší dátum, tým horšia úroda. Určité pravidlá treba dodržiavať pri pestovaní ľanu na vlákno. Ak sa zbiera neskoro, môže byť vlákno hrubé a nekvalitné. Zvláštnosťou oproti iným obilninám je však nevyhnutnosť vysádzať ho každý rok na iné pole. „Nesmie sa sadiť na jedno miesto. Na to isté pole ho môžete vysádzať až po šiestich až siedmich rokoch. Vyrastie vám i na tom istom, no môžu ho napadnúť choroby, ktoré zničia vlákna a nebude z neho nič.“
Zázračný liek
Daniel Hajdučík je skeptický v tom, že by sa ešte ľan niekedy začal vo veľkom pestovať na vlákno, ako tomu bolo kedysi. Spracovanie a výroba plátna je zdĺhavá a náročná. O to skôr by sa však podľa neho malo rozšíriť pestovanie ľanu na olej.
„Na vlastnú spotrebu si ho môžete dopestovať doma, ani neviete, aký poklad budete mať doma,“ hovorí pestovateľ. „Je to plodina s najväčším množstvom omega 3-mastných kyselín u nás, aj v strednej Európe. Obsahuje ich až 30 až 40 percent. Žiadna iná plodina ich toľko nemá, niektoré sa približujú maximálne na polovičnú hodnotu.“
Z hektára ľanového poľa sú zhruba dve až tri tony semena. Z neho sa dá zhruba tretina premeniť na olej, chemickým lisovaním až 40 percent.
Ľanový olej pomáha pri potláčaní určitých druhov rakoviny, pri ochorení kĺbov, pri tráviacich či dýchacích problémoch, je súčasťou mnohých kozmetických výrobkov. Doporučená denná dávka je jedna až dve lyžice. Dôležité je však vybrať si ten správny ľanový olej. Najlepší je lisovaný za studena.
„Nekupujte ho v supermarketoch. Tam predávajú olej vyrábaný chemickou cestou, omnoho zdravší je lisovaný za studena. Ten však musí byť skladovaný v tme a v chlade, má nízku trvanlivosť. V obchodnom regáli by dlho nevydržal.“
Na domáce lisovanie by mohol poslúžiť obyčajný mlynček na mak. Na rovnakom princípe fungoval aj starodávny lis na olej vyrobený pred viac ako sto rokmi. Ľanové semiačka vydržia aj desať rokov, dajú sa jesť aj pomleté alebo zaliate horúcou vodou. „Musia však byť zrelé, nezrelé môžu obsahovať jedovatý kyanovodík,“ upozorňuje Daniel Hajdučík. „Mali by sme ich jesť, je to zázračný liek.“
Soňa Staselová: Keď sa krehkosť výtvoru môže zdať ako plytvanie časom Čítajte
