NÁMESTOVO. Bagre, buldozéry, nakladače, traktory, desiatky ťahačov s návesmi, autoumývačka, tanky, plachetnice, nakládková stanica, lietadlá i vrtuľníky. Na nábreží Oravskej priehrady parkovalo množstvo techniky. Zmenšené modely rozžiarili oči nielen tých najmenších.
Blikajúca zábavka
Námestovčana Jozefa Pavlíka od detstva fascinujú modely áut. Zrejme ako väčšinu chlapcov. Chlapčenské sny si plní teraz, v dospelosti. Začínal profi autíčkom na diaľkové ovládanie a na benzín. S partiou ďalších nadšencov robili preteky modelov, trénovali na trati na Prístave.
„Z nuly na sto dokážu tieto autíčka zrýchliť za tri sekundy,“ hovorí modelár. „Sú veľmi rýchle, stačí malá nepozornosť a model je rozbitý.“
Pred zhruba siedmimi rokmi sa zúčastnil modelárskej výstavy s modelmi na diaľkové ovládanie a na baterky. „Nadchli ma a celkom pohltili. Sú pomalšie a menej hlučné ako benzínové. Sú vernými kópiami originálov, zväčša v mierke 1:16, ale aj 1:12, tanky, do ktorých treba vopchať mnoho elektroniky, aj 1:4.
Ťahač s návesom váži do štyroch kíl, zväčša je z plastu. Jeden z mojich bagrov má však až štrnásť kíl, je železný, kvôli hydraulike obsahuje množstvo komponentov. Modely majú doplnky a svetelné efekty ako originály, dokonca aj zvuk je nahratý z originálnych vozidiel.“
Dva mesiace, aj rok
Jozef Pavlík má slabosť na ťahače s prívesmi. Kamiónov má doma deväť, návesov dvanásť. Jeho zbierku dopĺňa šesť bagrov, nakladač, buldozér, nakládková stanica s vysokozdvižným vozíkom. Prvé modely si objednal, prišli rozobraté do poslednej skrutky, skladanie jedného modelu trvá aj niekoľko mesiacov.
„Keby som pri ňom sedel niekoľko hodín denne, do dvoch mesiacov je hotový. No toľko voľného času nie je, preto to trvá dlhšie. Teraz robím žeriav. Niektoré časti si vyrábam sám. Už ho mám rozrobený trištvrte roka. Je to náročné najmä na oči, keďže mnohé časti sú maličké. No ten pocit, keď vidíte, ako model rastie, postupne sa hýbe, svieti, trúbi, je na nezaplatenie.“
Modelári si svoje diela doťahujú do najmenších detailov. Rozobraté návesy kamiónov sú zväčša čisto biele. Každý staviteľ si ich však buď nastrieka, namaľuje, nalepí na ne fóliu. Obrázky na niektorých sú naozaj úchvatné. „Ja si ich napríklad dávam striekať profi lakovačovi do autoservisu. Dalo by sa to aj sprejom, ale už to nie je také pekné.“
Niektorí svoje autíčka po poskladaní predávajú. Jozef by sa ich však nevedel vzdať. „Keď si predstavím, koľko hodín som pri ňom presedel, ako ťažko sa skladalo, nechám si ho len pekne odložený v skrinke. Pre vnúčatá bude raz moja zbierka hotový poklad.“
Tolerantná manželka
Jozef má doma vyčlenenú miestnosť, kde sa venuje svojmu chlapčenskému snu. Autíčkam trošku prispôsobil aj dvor. Manželka jeho vášeň akceptuje.
„Občas sa hnevá, keď zase niečo príde, o niektorých malých objednávkach jej radšej ani nehovorím. No keď už kuriér prinesie veľkú krabicu, len pokrúti hlavou, či už toho nemám dosť. Ale je veľmi tolerantná. Občas aj v obývačke skladám. Keď už nie je ani kam kávu postaviť, vtedy ma pekne pošle naspäť do mojej dielničky aj s rozrobeným dielom.“
Námestovský modelár túži ešte po najnovšom modeli Volva, v súčasnosti je u výrobcu v Nórsku. Už aj manželke sľúbil, že to bude posledný model. „Ak medzitým neprídu výrobcovia s niečím novým,“ hovorí s úsmevom.
Náročná organizácia
Výstavu modelov si prvýkrát mohli pozrieť aj Námestovčania a návštevníci okresného mesta. Jozefovi sa tam podarilo dotiahnuť až 56 modelárov z rôznych kútov Slovenska.
Medzi vystavovanými modelmi nechýbali kamióny, lietadlá, vrtuľníky, stavebná technika, ale ani tanky či plachetnice. Podobnú akciu organizoval v minulosti v susednom Kline, avšak v menšom. Príprava takejto veľkej výstavy bola podstatne náročnejšia.
„Len koberec, po ktorom jazdili kamióny, som maľoval dva mesiace, aby cesty vyzerali ako skutočné,“ hovorí. „O samotnej príprave výstavy ani nehovorím. Bez pomoci rodiny a pár kamarátov by som to asi ani nedokázal urobiť.“
Miesta s vystavenými modelmi boli vo väčšine prípadov ohradené. Dnu malo prístup minimum ľudí.
„Modely sú veľmi drahé, aj keď si to mnohí rodičia nechcú pripustiť a hnevajú sa, keď nechceme dovoliť ich deťom pohrať sa s nimi. Jedna odlomená chrómová fanfára na ťahači však stojí aj dvadsať eur. A model dokážete poškodiť veľmi rýchlo pri neopatrnej manipulácii. Ceníme si ich, preto si vyberáme, komu a kde ich dať do rúk.“
Hlavu v smútku mal na výstave majiteľ modrej Tatry, ktorú nielen skladal, ale aj sám vyrábal. Kým na brehu priehrady sledoval plachetnice, dieťa si zobralo ovládač z pódia a tatrovku nabúralo.
„Predok mala celý rozbitý. Polepiť sa síce dá, ale už to nie je ono, poškodenie vidieť. Bol nahnevaný aj zarmútený.“
Ak sa Jozef podujme zorganizovať podobnú výstavu aj v budúcnosti, chcel by na Oravu pozvať i modelárov z Poľska či Čiech.
