ORAVSKÁ POLHORA. Obrazotvornosť letnej krajiny kedysi dotvárali stovky striešok rozmiestnených po oravských poliach. Tradičnému spôsobu senných robôt dnes zostalo verných máličko gazdov, pomáhajú si strojmi. Tí starší niekdajšie tradície približujú mladším, aby nezabudli.
Hole dve, salaš jediný
Svätojánske pálenie vatry a pastierske tradície. Akcia na rozhraní jari a leta, ktorú obec pripravila, aby domácim ľuďom priblížila niekdajšie tradície, zvyky, najmä však prácu na poliach, v chotári.
Zhruba tri desiatky detí sa najskôr zoznámili s miestnym bačom. Kde inde, ak nie rovno na salaši. Ten je už dnes v dedine jediný, kedysi ich však bolo na holiach pod Babou horou aj sedem či osem. „Toľko holí tu niekedy ovce spásali,“ hovorí Ivan Matis.
„V nájme ich nemali len naši ľudia, ale aj cudzí, tak sa napríklad stalo, že jedna hoľa je dodnes nielen pomenovaná ako Jasenická, ale aj patrí Jaseničanom. Kúpili ju od komposesorátu. Okrem nej tu bola Polhorská, Lokčanská, Kohútova.“
Najväčšou hoľou bola Rabčická, na vrchole Babej hory. Prejsť niekoľkokrát za deň zdola nahor nebolo jednoduché. „Koľko úsilia musel bača vynaložiť. Preto ukazujeme deťom aj to málo, čo zostalo z tradičného, aby videli, ako ťažko sa robí na chlieb či syr. Česť tým, ktorí túto ťažkú prácu robia, je to úväzok na 24 hodín.“
Na svet prišli ďalší malinkí Oravci Čítajte Z niekdajších holí zostali v polhorskom katastri dve, všetky ostatné zarástli, na ich mieste už dnes stojí les. „Je to škoda, mali by sme sa starať o svoju dedovizeň, o to, čo nám zanechali predkovia, uchovávať dedičstvo a nenechať všetko spustnúť.“
Bača deťom ukázal, ako sa vyrába syr, ženy v kuchyni pri miestnom ihrisku narobili oštiepky i korbáčiky.
Hotová veda
Oravská Polhora stále patrí k dedinám, kde ľudia vo veľkom gazdujú. Nie však tradičným spôsobom. Pomáhajú si strojmi, technikou. Deti ani netušia, čo sú to za striešky so senom, ktoré sa občas objavia na lúkach okolo dediny.
„To sú ostrvy, po goralsky voscoky,“ vysvetľuje Vierka Jaššáková, ktorá deťom ukazuje tradičné sušenie sena, ručne s drevenými hrabľami. „Prvé boli takéto, koly s navŕtanými dierkami, v ktorých boli drevené halúzky. Tie si gazda richtoval aj niekoľko mesiacov. Zakaždým, keď zbadal v lese haluz, ktorá sa mu mohla hodiť, zobral ju, doma očistil od kôry, a keď ich mal dosť na jeden voscok, dal ho dokopy.“
Ostrvy gazdovia používali vždy, keď malo prísť horšie počasie, alebo seno nemali ako zviezť do humna. Ak za deň- dva seno preschlo natoľko, aby už v ňom nebola voda, naukladali ho na ostrvu, kde mohlo čakať aj vyše týždňa.
Ivan Matis ukladá napoly presušené seno na tradičné baby. (zdroj: Naďa Kališová)„Treba, aby bolo tak napoly suché, potom už na ostrve pekne doschne za tých sedem dní,“ hovorí pani Vierka.
Naši predkovia presne vedeli, koľko sena má byť v jednom náručku, aby nepadalo z kolíkov na voscoku, ako majú byť kolíky otočené, ako ďaleko od seba vzdialené, aby seno dobre doschlo, ako má byť otočený, aby sa v ňom nedržala voda, či ako ho zakryť, aby už suché seno pri daždi nenamoklo.
Nikdy nezhnilo celé
Na poliach boli pri senných robotách celé rodiny. Pre každého sa našla práca, aj pre najmenších.
„Mám päť detí a všetky boli na poli,“ spomína Vierka. „Kým najmenšie spalo v kočíku, starší zahrabávali, keď sa zobudilo, niektorý ho uspal. Mladší vyhadzovali zo sena bodliaky a plev, ktorý tam nepatril.“
Na ostrvách, či neskôr na takzvaných búdach, drevených strieškach, ktoré ešte aj dnes občas vídať na poliach, vydržalo seno, aj keď pršalo, pár dní. Muselo by liať dlho, aby z neho nebolo nič.
„Vraví sa, že ak bolo seno dobre naukladané na voscoku, nikdy nezhnilo celé, aj keď do neho lialo. Stávalo sa, že sme niekedy aj polovicu vyhodili a spálili, no zvyšok sa dal dosušiť.“
Seno usušené na ostrvách uprednostňovali najmä chovatelia koní. Preschlo vraj tak, že v ňom nebol takmer žiadny prach, ktorý koňom škodí.„Hovorilo sa, že aby kôň neskachovatel, bolo pre neho najlepšie takéto seno. Prašné totiž u týchto zvierat môže vyvolať dýchavicu,“ povedal Ivan Matis.
