NÁMESTOVO. Stolperstein alebo Kameň zmiznutých. Po celom svete ich pamätníci ukladajú do zeme na pamiatku Židov, ktorých postihla druhá svetová vojna tým najhroznejším spôsobom. Námestovo malo štyri takéto kamene. Od minulého týždňa majú v metropole Bielej Oravy symbolické miesto posledného odpočinku ďalšie štyri obete holokaustu.
Dlhoročný výskum
Karol Kurtulík je nadšenec, ktorý roky skúma históriu námestovských Židov, zbiera informácie o rodinách, o potomkoch, postaral sa o obnovu zanedbaného námestovského cintorína. Jeho najnovšou aktivitou je osádzanie takzvaných kameňov zmiznutých – pozlátených doštičiek s menami obetí holokaustu. Vlani dal vyrobiť štyri kamene pre rodinu Kleinovcov a Grossmanovcov. Minulý štvrtok na chodníkoch pribudlo ďalších päť. Jeden patrí Marthe Dombrower, zvyšné štyri sú venované pamiatke štyroch členov rodiny lekára Mórica Holländera.
Rôzne artefakty a pomôcky Židov. (zdroj: Naďa Kališová)„Samotnému umiestneniu Stolperstein predchádzali roky výskumu,“ hovorí Karol Kurtulík. „Najskôr som mal len povrchné informácie, ktoré som si musel overiť. Nasledovalo nespočetné množstvo mailov s ľuďmi z celého sveta, otváranie skriniek z rôznych archívov, naše štátne archívy, matriky, Yad Vashem, portál geni a množstvo ďalších. Veľmi mi pomohla známa zo Švajčiarska, ktorá robí tento výskum už dvadsať rokov. Mnoho materiálov použitých na výstave mám od nej.“
Jedinečná 3D projekcia
Na pätnástich paneloch výstavy Žili medzi nami sa dozviete množstvo informácií. Všeobecne o Židoch žijúcich nielen v Námestove, ale v celom okrese pred druhou svetovou vojnou, o ich podnikaní, zakladaní spolkov, o najťažších vojnových rokoch, o postupnej premene dnes už vynoveného židovského cintorína na brehoch priehrady.
Na ďalších sú významné židovské osobnosti, symbolické kamene zmiznutých, informácie o rodine Kleinovej, Holländerovej, Grossmanovej, o Anne Pospíchalovej, ktorá je držiteľkou ocenenia Spravodlivý medzi národmi, ale aj o vrahovi, ktorý po vojne v Námestove zavraždil dvoch Židov.
Unikátom je práca Matúša Blažíčeka pod vedením Michala Ganobjaka z Katedry architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Spoločne jedinečným spôsobom vytvorili trojrozmernú vizualizáciu niekdajšej námestovskej synagógy. Aj napriek tomu, že sa nezachovala jediná fotografia tejto stavby.
„Jediná fotka židovskej synagógy sa ukázala ako falzifikát, potvrdil mi to aj historik z Izraela,“ hovorí Karol Kurtulík. „K takémuto dielu dopomohla náhoda, pri ktorej som sa spoznal s Oravčanom Michalom Ganobjakom. Práve on vypísal bakalársku tému o židovskej synagóge v Námestove. Dodal som mu stavebné výkresy synagógy z roku 1810 a nejaké pôdorysné zamerania. Výsledkom je bakalárska téma s unikátnym výsledkom, synagóga vo vizuálnej 3D projekcii, vytlačený 3D model a virtuálna realita, kde sa človek cez okuliare môže poprechádzať po interiéri synagógy.“
Výnimka na dva roky
Štyri kamene na chodníku pod kostolom sú venované štyrom členom doktora Mórica Holländera. Nachádzajú sa oproti miestu, kde kedysi stál lekárov dom. Okrem jeho mena sú na zvyšných troch tabuľkách mená jeho manželky, syna a jednej z dcér. Všetci traja zahynuli v koncentračnom tábore.
Móric bol prvým lekárom pre vtedajšie Námestovo. Na Oravu prišiel aj s manželkou Reginou a najstaršou dcérou Hedvigou v roku 1908, žil tu až do svojej smrti v roku 1938.
K prvej dcére v Námestove narodila druhá, Margita, a syn Ludvik. Lekár zomrel krátko predtým, než začalo kruté prenasledovanie Židov. Pochovaný je na námestovskom židovskom cintoríne. Vdovu po doktorovi aj s dcérou Margitou odvliekli ešte v prvej deportačnej vlne v roku 1942. Obidve zahynuli v koncentračných táboroch, dcéra Margita v Osvienčime, Regina taktiež v Poľsku, no bez bližšej špecifikácie tábora. Móricov syn Ludvik dostal výnimku, vďaka tomu s manželkou a malým synom Egonom prežili do roku 1944. Žiaľ, aj oni sa napokon dostali do táborov smrti.
Hrdý Námestovčan
Ukladanie kameňov, ale aj samotná výstava zrejme najviac dojala návštevníkov zo Švajčiarska. Niet sa čo čudovať, sú totiž priamymi potomkami doktora Mórica. „Môj otec je jediný, ktorý to peklo prežil,“ hovorí Katarína, dcéra Egona Holländera, vnuka námestovského lekára.
Výstava Žili medzi nami obsahuje mnoho textov, ktoré sa však oplatí prečítať. (zdroj: Naďa Kališová)„Jeho rodičov, mojich starých rodičov, zabili. Jediný z námestovskej vetvy, kto sa nedostal do koncentračného tábora, bola teta Hedviga, ktorú zrejme celý čas ukrývala nejaká dobrá rodina. Po vojne sa práve ona starala o otca. V roku 1968 sme emigrovali do Švajčiarska, kde žijeme dodnes. Ja som vtedy mala štyri roky, sestra Hana ešte nebola na svete, na Slovensko nemá žiadne spomienky.“
Egon Holländer ako jedno z mála detí prežil tábor smrti. Roky o tom, čo na tých hrôzostrašných miestach prežil, nehovoril. Odvahu otvoriť bariéru z minulosti našiel až pred ôsmimi rokmi, kedy s dcérou Katarínou po rokoch prvý raz navštívil Námestovo.
„Vtedy som si uvedomil, že toto je to miesto, kde sa narodil môj otec a že vlastne aj ja odtiaľto pochádzam. A dnes môžem povedať nahlas a hrdo, že som Námestovčan. Pretože moji rodičia doteraz nemali hrob, no zrazu je tu aj zásluhou Karola Kurtulíka pamiatka na nich.“
Otrávené koláče zámer nenaplnili
Egon roky potláčal zážitky z koncentračného tábora. Nehovoril o nich ani svojim deťom. Nahováral si, že to nezažil, nedokázal vyjadriť slovami, čo tam prežíval. Roky nechodil ani na Slovensko, voči ktorému mal výhrady. Boli to totiž práve slovenskí Hlinkovci spolu s nemeckými, ktorí v to osudné ráno vtrhli do ich domu v Spišskej Novej Vsi.
Egon s rodičmi v Spišskej Novej Vsi v roku 1938. (zdroj: Výstava Žili medzi nami)„Rodičia vedeli, čo nás čaká,“ rozpráva. „Poprosili vojakov, či by sme sa ešte mohli poslednýkrát spolu naraňajkovať. Súhlasili. Jedli sme otrávené koláčiky, vtedy som o tom netušil. Čo sa dialo potom, netuším. Asi nám vypumpovali žalúdky. Strávili sme niekoľko dní vo väznici v Levoči, odkiaľ nás v dobytčích vagónoch previezli do Osvienčimu.“
O tom, ako to v nich vyzeralo, pamätník rozprávať nedokáže. Nemôže nájsť slová. V podstate ako na mnoho vecí, ktoré ako malý chlapec v tom osudnom roku 1944 a nasledujúcom zažil. „Je to len akási bájka, rozprávka, ktorá sa dá opísať slovami. Čo sa za tým skrýva, to utrpenie, pocity, to je neopísateľné.“
Osvienčim bol v čase, keď priviezli transport s Egonom a jeho rodičmi, preplnený. Chlapec videl vysoké murované komíny, z ktorých stúpal čierny dym. Všade bolo cítiť spálené mäso. „Práve likvidovali 400-tisíc maďarských Židov. Našťastie, nemohli nás tam zobrať. Tak nás opäť naložili do vagónov a odviezli do Nemecka.“
Kde sa dalo prežiť a kde už nie
V tábore Ravensbruck sa ešte dalo, aspoň relatívne, hovoriť o ľudskom zaobchádzaní. Ako si spomína pán Egon, tam bola aspoň aká-taká šanca na prežitie. „Rozdelili nás. Otca zobrali do mužského tábora, žiaľ, skončil v plyne, my sme išli s mamou do ženského. Tam sme strávili pár mesiacov, mama pracovala, každý deň ráno o pol šiestej bol nástup, veľmi dlho sme tam stáli. Bola strašná zima, oblečené sme mali len väzenské handry, celé hodiny odpočítavali ľudí. Ak niekto chýbal, išli odznovu, ak niekto spadol, ihneď ho zastrelili. Boli to strašné podmienky, ale bola šanca prežiť.“
Potom sa však k táboru priblížili ruské vojská, Nemci sa zľakli a Židov rýchlo presúvali inam. Malý Egon s mamou skončili v tábore smrti, ktorý nezostal nič dlžný svojmu pomenovaniu. „Tam sa chodilo zomierať,“ spomína. „Žiadne jedlo ani pitie, denne umierali stovky ľudí, videl som hory mŕtvol, na jednej kope mohlo byť aj desaťtisíc tiel. Bol to hrôzostrašný pohľad, hrozné spomienky.“
Dvojročné liečenie
Egonova mama zomrela krátko pred koncom vojny na týfus, ani nie sedemročný chlapec vydržal až do oslobodenia tábora britskými vojskami.
„Netuším ako sa mi podarilo prežiť. Na konci som už nebol človek. Bol som tvor, ktorý nejako existoval a nejako prežil celú hrôzu.“ Predtým, než prišli Briti, Nemci ušli. Zopár takmer na smrť vyhladovaných ľudí nechali napospas osudu. „Keď vojaci vbehli do tábora, okamžite sa zvrtli a ušli. Nemohli sa pozerať na to, čo videli. Až na druhý deň sa dokázali aspoň ako-tak pripraviť na to, čo ich čakalo dnu, vrátili sa a vyslobodili nás.“
Egon sa aj s ďalšími desiatimi či pätnástimi deťmi dostal k detskému írskemu lekárovi. Vedel, ako im pomôcť, aby sa vyliečili. V prvom rade musel dávať prísny pozor na to, čo a koľko jedli.
„Nesmeli sme sa dosýta najesť. Mnoho ľudí zomrelo hneď po oslobodení, pretože keď sa dostali k jedlu, jedli, koľko mohli. No práve to ich zabilo. Náš lekár nám dávky postupne zvyšoval, čím nás zachránil.“
Rok po vojne strávil malý chlapec v nemocnici vo Švédsku, liečil sa na týfus a tuberkulózu. Ďalší rok bol v sanatóriu v Tatrách. „Až potom som opäť začal byť aspoň trochu človekom. Môj ďalší život už nestojí za reč. Musím však poďakovať Karolovi za to, čo pre nás, našu rodinu urobil. Vrátil nám minulosť, mojim rodičom dal hrob, pamiatku a to je niečo nenahraditeľné a nezaplatiteľné.
