ZUBEREC. Uličkami Múzea oravskej dediny pod Brestovou sa hmýria stovky detí. Ďalšie skupiny sú roztrúsené v dreveničkách. Plánik múzea s popisom sľubuje návrat do minulosti minimálne o sto rokov.
Historická škola
„V jednej takejto malej izbietke sa kedysi aj tri triedy učili, bola to celá škola,“ s týmito slovami víta deti zo Zábiedova a z Čiech v niekdajšej škole správca Richard Janoštín. Sme v dome z roku 1752.
Vnútri sú drevené lavice ako v kostole spojené s drevenými stolmi. Na klasickej tabuli je latinský názov, na stole pod oknom všakovaké starodávne knihy, zošity, písacie pomôcky. Vedľa stojí hudobný nástroj pripomínajúci klavír. Jemné prítmie a dunivý hlas naoko prísneho učiteľa skutočne pripomína vyučovaciu hodinu z minulosti.
„Voľakedy deti písali na kamenné tabuľky, kriedy a perá neboli, na písanie im slúžil griflík. No keď prišli domov, tabuľku zotreli a nič im na nej nezostalo. Museli teda veľmi dobre počúvať, čo im pán učiteľ hovorí.“
Deti so záujmom pozerajú na tabuľku. Mykne nimi, keď učiteľ buchne drevenou trstenicou po stole. „Nemohli vyrušovať. Keď povedal, ticho a ruky za chrbát, všetky deti tak urobili.“
Richard odkladá palicu, zo stola berie vtáčie pierko a malú nádobku s tmavou tekutinou. „Viete, ako sa to volá? To je kalamár. Do neho si žiaci z veľkej nádoby preliali atrament, vložili si ho do tejto dierky v stole, aby sa im nevylial, chytili pero a písali. Vidíte, aké jednoduché to bolo. A pozrite, aký krasopis.“
Správca múzea deťom okrem ozdobne popísaných zošitov predvádza aj starý hudobný nástroj. V sprievode harmónia si zaspievame ľudovú pieseň a pokračujeme ďalej.
Počiatky drotárstva
V drevenom stánku stoja okolo dlhého stola deti v oranžových šiltovkách. Pod Roháče pricestovali z Belej. Žiaci sú pohrúžení do práce. Okolo klinčekov zabitých do malého kúska dreva omotávajú drôt. „Vyrábame si kvietky,“ hovoria s úsmevom. Niektorým to ide lepšie, iným trošku horšie.
Drotár Miroslav Kalman začína rozprávať o histórii drotárstva. Slovákov striedajú návštevníci z Čiech. „U nás vzniklo drotárske remeslo zhruba pred štyristo rokmi,“ hovorí dlhoročný drotár. „Až vtedy, keď Slováci z okolia Žiliny, Bytče a Kysúc objavili na Morave železiarne, v ktorých dovtedy neznámy drôt vyrábali.“
Drotárstvo nie je až také jednoduché, ako sa zdá. (zdroj: Naďa Kališová)Dozvedáme sa, že spočiatku ho využívali na spájanie črepín z rozbitých kamenných hrncov. Na nové ľudia peniaze nemali, keď prišli na to, že vďaka drôtenému obalu budú držať jednotlivé časti opäť pokope, potešili sa. No len dovtedy, kým do hrncov nenaliali vodu.
„Zistili, že vyteká. Vymýšľali teda ďalej. Z múky a vody vyrobili jednoduchý tmel, ktorý natreli do špár. A takýto zreparovaný hrniec mohli používať ďalej.“
Postupne zistili, že z ohýbateľného materiálu sa dajú vyrábať rôzne veci. Tak si napríklad urobili pascu na myši, ktoré im celú zimu kradli obilie. Alebo stojan na sviečky s mechanizmom na jej postupné vysúvanie. Pribudli drôtené príborníky, misky.
„Časom prišli na to, že za svoje výrobky môžu dostať soľ či iné veci, ktoré si vyrobiť nevedia. Pošli do susednej dediny a predávali a vymieňali. Tak sa z obyčajných drotárov stali predajcovia,“ rozpráva Miroslav Kalman a skupinka detí ho so záujmom počúva.
Postupne sa dostali do iných krajín, dokonca až za more, za oceán. Z pôvodne chudobných, bosých a otrhaných drotárov sa stali veľkí obchodníci.
Treba chuť a trpezlivosť
Od drotára prechádzame k hrnčiarskemu kruhu. Víta nás trstenský hrnčiar Ľubomír Hoľma. Jednu skupinku detí strieda druhá. „To je z blata?“ Zaznieva z davu. Hrnčiar sa usmeje. „Nie, to je hlina.“
Žiaci sa postavia pred kruh, za ktorý si sadá majster a pozerajú, čo ide robiť. „Aby sme si mohli vyrobiť takýto pekný hrnček, musíme si najskôr nakopať hlinu,“ rozpráva. „A nie hocijakú, musí byť mastná, taká, v ktorej vám mrkva nenarastie, ale práve z nej sa najlepšie robia hlinené nádobky.“
Hruda hliny končí v strede kruhu, vodou v nej remeselník urobí krížik. „Aby sa darilo, tak vždy začíname,“ hovorí deťom. Po pár minútach je z neforemnej hmoty hlinená váza. „To je skoro ako zázrak,“ híkajú deti.
S učiteľkou sa zhodujeme, že k takémuto výsledku by sme my určite nedospeli. „Ale áno, všetko sa dá naučiť, len treba chcieť a nevzdávať sa,“ upokojuje nás Ľubomír Hoľma. „Jeden deň sa darí, druhý je horší, niekto je šikovnejší, iný menej. Ale kto chce, dokáže všetko.“
Technika žiadna, zábava ohromná
Na stanovisku Štátnych lesov Tatranského národného parku lesník informuje o prírodných rezerváciách v oravskej časti Západných Tatier. Deti spoznávajú dreviny podľa ihličia a listov. Rozlíšiť jedličku od smreka nie je až také jednoduché. Jedľa má ihlice ploché, smreku rastú po celom obvode vetvy. Borovicu s dlhými ihlicami školáci spoznávajú hneď. Lesník vysvetľuje rozdiely medzi limbou a kosodrevinou. Konárik bez ihličia identifikujú s pomocou učiteliek rýchlo. „Je to smrekovec opadavý.“
Po krátkej poznávačke prechádzame k partiám, ktoré skáču cez švihadlo, hojdajú sa na jednoduchej obojstrannej hojdačke vyrobenej z drevenej laty, chodia po tráve v drevených lyžiach pre dvoch lyžiarov.
Lyžovanie v dvojiciach. (zdroj: Naďa Kališová )Obďaleč deti hádžu vrecko do dreveného stojana s dierou v strede, vedľa sa zase školáci snažia postaviť na drevené chodúle. Tradičné hry súčasným deťom príliš nejdú. Oceňujeme však ich odvahu vôbec to skúsiť. Nás by na chodúle zrejme nedostal nikto. Isté je, pri pohľade na vysmiatych školákov, že niekdajšie hry ich mimoriadne bavia.
Z poľa až na krosná
V dome na Goralských lazoch Zuberčanka Mária Povalová ukazuje, ako vznikali koberce. Miestnosť je plná drevených nástrojov. Okrem krosien a kolovrátka by sme ostatné nepomenovali. Zaujali aj deti. Mária behá od jedného k druhému. Skupiniek je veľa, prednáška musí byť rýchla, aby sa čo-to dozvedeli všetci.
„Tak toto je ľan, z ktorého sa vyrábalo plátno a tkali koberce,“ začína rozprávať. „Steblá boli veľmi tvrdé, bolo ich treba nalámať, aby sa z nich dalo vybrať vlákno ukryté vo vnútri.
Najskôr sa trepalo na trepačke s dvomi žliabkami. Trochu zmäknuté išlo do trepačky s jedným žliabkom. Takto natrepaný ľan putoval sem, na česadlo, na ňom ho bolo treba poriadne vyčesať, až kým neboli vlásky jemné.“
Mária Povalová ukazuje pradenie ľanu na kolovrátku. (zdroj: Naďa Kališová)Tkáčka prechádza ku kolovrátku. Ukazuje na kúdeľ, kde namotávali vlákna vyčesaného ľanu. „A odtiaľ sa hotové nitky namotávali na vretienko. Dôležité je mať veľa slín, lebo bez nich sa z kúdľa nitky ťahať nedajú. Ľan bol vymočený, vypratý, dodnes žijú ľudia, ktorí s ním robili a nič sa im nestalo, hádam ani ja neochoriem,“ dodala s úsmevom tkáčka.
Z kolovrátka išli nitky na motovidlo, odtiaľ na špule a rebrík. Naň si ľudia namotali toľko nití, koľko chceli. Mierou neboli metre, ale gánky. „Desať, dvanásť gánkov, koľko bolo treba. Z nich uplietli korbáč a ten na vale krútili, nasnúvali do nitelníc, do brda, aby mohli skončiť na krosnách, kde konečne vznikali tkané koberce.“
Po ceste chleba
Niekoľkohodinový maratón naprieč skanzenom ukončujeme v mlyne. Daniela Žuffová nás víta tradične, so slovami Pochválený buď Ježiš Kristus. Rozpráva o histórii 130-ročného mlyna, ktorý patril rodine Rončákovej.
Štvormetrové koleso poháňalo nielen mlynský kameň, ale aj pílu. Deťom začína vysvetľovať cestu chleba, ktorá v mlyne končí a na poli začína.
„Najskôr museli pole poorať, potom ručne dedo po poli rozsieval zbožie a drevenými bránami so železnými kolíkmi ho zaorával,“ vysvetľuje Daniela. „Dnes takéto rôznorodé políčka už nevidieť, no kedysi museli ľudia obrábať všetko, aby narichtovali dostatok obživy pre svojich, neraz aj sedem – osem detí.“
Dozvedáme sa, že dozreté a pokosené zbožie babička viazala do snopkov, zväzovala ich priamo na poli robenými povrazmi, ako inak, z klasov. Snopky v takzvaných nemcoch prečkali na poli dva týždne, až potom ich gazda zvážal do humna. A až po dorobení všetkých prác na poli sa celá rodina pustila do mlátenia obilia, jeho previevania, cedenia, až napokon skončilo čisté obilie v mlyne.
„Musíme obdivovať, čo dokázali naši predkovia vyrobiť bez techniky, iba svojimi rukami. Malé žulové kamene, ale aj obrovské, priamo do mlyna. A toto je lub, dával sa ako kryt na mlynské kamene, aby múka nelietala kade-tade. Mlynár nedostával od gazdu plácu, predať mohol to, čo zostalo medzi kameňom a lubom. U poctivého mlynára bola medzera menšia, tak na štvrť vrecka múky. No boli i takí, ktorým tam aj pol vrecka zostalo. O tom však gazda nikdy nevedel. Bolo to tajomstvo. Preto sa dnes používa slovné spojenie – čo to ty len máš za lubom.“
Oravské obce a mestá, tu je všetko pokope Čítajte Z mlyna odchádzame asi po polhodine. Opäť tradičným pozdravom – spánombohom. A akoby naši predkovia povedali: Pán Boh zaplať za tento poučný návrat do minulosti.
